Je to obrázok, ktorý poznáme z mnohých vytrvalostných športov. S blížiacou sa cieľovou čiarou zrazu pretekári zrýchlia, hoci krátko predtým sa zdalo, že sú na pokraji síl. Ako je to možné?
Práve tejto otázke sa venuje článok v kanadskom denníku Globe and Mail. Cituje odborníka na únavu Samueleho Marcoru, podľa ktorého sú dnešní vrcholní športovci na pokraji svojich fyziologických schopností. Nikdy ich však nedosiahnu - mozog totiž zatiahne ručnú brzdu skôr, ako srdce, pľúca alebo svaly zlyhajú.
Marcora tvrdí, že hranicu našich schopností určuje premenlivá rovnováha medzi vnímanou námahou a motiváciou. V jednom pokuse dokázali ľudia sedieť s pokrčenými nohami pri stene o toľko dlhšie, o koľko viac peňazí im ponúkli za každých dvadsať sekúnd, ktoré vydržali. Znamená to, že výkonnosť určuje myseľ, a nie telo? Nie celkom, ale zohráva veľkú úlohu.
Pri jednej štúdii dokázali cyklisti jazdiť do úplného vyčerpania, keď výskumníci upravili stopky tak, aby išli o desať percent pomalšie. Podobný účinok malo aj to, keď teplomer ukazoval nižšiu teplotu, ako bola v skutočnosti. V laboratórnych podmienkach je takéto „oklamanie“ možné, ale ako to funguje v pretekoch, kde sa s časom nemanipuluje?
Martin Paulus z Kalifornskej univerzity v San Diegu hovorí, že skúsení športovci majú schopnosť zostať pokojní aj vo fáze obmedzeného dýchania. Jednoducho prijmú telesné nepohodlie bez toho, aby začali panikáriť. Keď sa opakovane vystavujete takémuto tlaku, naučíte sa ho tolerovať.