Svojho času bol Mikuláš Dzurinda predseda vlády s najrýchlejším maratónskym časom na svete spomedzi aktívnych premiérov. Kraľoval rebríčkom svetových politikov, ktorý dokázali zabehnúť kráľovskú vytrvalostnú vzdialenosť. Slávny Newyorský maratón zabehol za 3:42:30 a skončil na 4055. mieste ako najrýchlejší spomedzi všetkých slovenských účastníkov. Rýchlejší maratónsky čas nedosiahol napríklad ani fenomenálny cyklista Lance Armstrong. Zaujala ho správa, že v New Yorku vyhlásili špeciálnu prémiu milión dolárov, ak zabehne maratón človek starší ako sto rokov. „Som odhodlaný požiadať o zálohu na túto prémiu,“ hovorí s úsmevom.
K behu ma priviedol brat
Posledné 3 - 4 roky vám beh ide výrazne lepšie ako politika, nie?
"Dlhý smiech... „No, asi na tom niečo bude. Na mierne zlepšenie imidžu môžem povedať, že z politiky som sa cieľavedome stiahol. Áno, mám menej nervov a viac času. Tak čo s ním? Behávam odmalička, rád sa hýbem, takže som trošku pritlačil aj v tréningu.“
K behu ste sa dostali cez iné športy?
„Áno. Bol som veľmi živé dieťa, ktoré nevynechalo žiadnu lotrovinu. Spravidla som bol v čele takýchto aktivít. Keď futbalová lopta rozbila okno, stopercentne som to bol ja. Keď som mal 3 roky, tak som vyhral svoje prvé preteky na ulici, boli to preteky v zjazde kolobežkou. Lenže vtedy kolobežky nemali také brzdy, aké majú dnes, takže som prevalil susedovi železnú bránu a tá mi spadla na nohu. Odvtedy mám na nej také poznávacie znamenie. Keď behám v trenírkach, tak to dobre vidieť. Štrnásť stehov, otvorená zlomenina, spevnenie so zlatým klincom. V troch rokoch mi trčala stehenná kosť von z kože.“
Neodradilo vás to od športu?
„Vôbec nie. V základnej škole som začal hrať všetko, čo sa dalo, čo mi bolo dostupné a na čo mali rodičia peniaze. Mali sme jedny korčule, a tak som hrával s bratom hokej na striedačku, okrem toho stolný tenis, bedminton, dokonca basketbal. Najviac ma však chytil futbal. Som spolužiak Jána Kozáka. Futbal mi išiel celkom dobre, hral som nielen za školu, ale aj za žiakov Lokomotívy Spišská Nová Ves. Pri prechode do dorastu som utrpel opäť zlomeninu nohy, tej istej - ľavej. Lekár mi povedal, že keď sa to stane ešte raz, už to nebude s mojou chôdzou vyzerať dobre. Musel som sa vážne zamyslieť, hoci som bol ešte chlapec, nad svojím ďalším športovým životom. Zmieril som sa s tým, že súťažný futbal opúšťam.“
A vtedy ste sa preorientovali na beh?
„V podstate áno. Na priemyslovke bol mojou inšpiráciou o dva roky starší brat, ktorý behal za Tatran Spišská Nová Ves. Behával famózne. Bol juniorským reprezentantom Československa v behu na 800 metrov. Takže alternatívu za futbal som mal doma priamo pod nosom. Začal som s nimi trénovať. Nebol som taký výbušný ako brat, ale vo vytrvalosti som sa s ním mohol porovnávať. Dopracoval som to na úroveň 3. - 4. miesta v kraji a bol som na štvrtom alebo na piatom mieste na majstrovstvách Slovenska starších dorastencov v behu na 2 kilometre cez prekážky. Po vysokej škole som si našiel partiu maratóncov na Správe východnej dráhy na našich železniciach. Ešte som sa pokúšal vrátiť sa aj k futbalu, ale neustále krátke šprinty, zmeny smeru, obrátky a podobne mi už s pribúdajúcim vekom nerobili dobre. S mojou novou partiou som pravidelne behával. Prvý maratón som zabehol v roku 1982 v Košiciach.“
Vaše najlepšie bežecké výkony?
„V maratóne 2:54:57. To bolo v Trnave. Predtým som v Košiciach zabehol na klasickej trati zo Sene a späť 2:57:56. Fučalo, pršalo, chrčal som pri Priore, ale dal som to pod 3 hodiny. Samozrejme, že ma to nakoplo, o rok či o dva som to chcel zlepšiť, ale počasie bolo ešte horšie. V Košiciach na Lokomotíve som dobehol 8 sekúnd nad tri hodiny. Skoro ma porazilo. Kamarát mi však povedal, že keď som v takom nečase zabehol len 8 sekúnd nad tri hodiny, tak mám ísť o mesiac do Trnavy, že v tejto forme spravím dobrý čas. A presne tak aj bolo. Mesiac nato som išiel pod dve hodiny 55 minút. No a hneď za týmto časom by som zaradil medzi „personal best“ môj čas na 5-tisíc metrov z tohto roku. Pred štyrmi mesiacmi som v Pratri vo Viedni zabehol 5 000 metrov za 19 minút 26 sekúnd. To je 3:53 na kilometer. A vo februári budem mať 60 rokov. Na to som naozaj celkom hrdý. Myslím si, že vo veľmi podobnom tempe viem ísť aj desiatku, napokon na behu v Šamoríne som išiel podobným tempom na kilometer, desiatku som dal za 40:50, čo je kilometer opäť veľmi tesne nad 4 minúty.“
Zabehal som si aj s Ficom
Pomerne dlhý čas ste pôsobili v mimoriadne časovo náročných funkciách. Ako sa vám darilo spájať behanie s pracovnou vyťaženosťou?
„To sa dá len jedným jediným spôsobom. Tak, že si to musíte v hlave otočiť. Myslím si, že som to niekde čítal alebo mi to niekto poradil. Otázka nemôže stáť, že kedy mám čas na behanie. Musí to byť postavené tak, že behanie je priorita. Ja som sa práve takto rozhodol. Pamätám si, aké zdesenie som vyvolal vo svojom úrade, keď som inštruoval svojich spolupracovníkov, ktorí mi organizovali program, že to skrátka otočíme. Nemusím veľa spať, niekedy nemusím dokonca ani jesť, či mať zbytočné stretnutia, ale behať jednoducho musím. Trvalo približne mesiac, dva, kým som ľudí v premiérskom úrade naučil, že okienko na behanie musí byť, aj keby iné veci neboli. V tom je to tajomstvo. Človek si musí povedať, čo je pre jeho život prioritné. A tomu musí prispôsobiť všetko ostatné. Dnes, s odstupom času, lepšie chápem, ako som vydržal 8 rokov. Viete, čo to je vydržať osem rokov premiérsky cirkus? Ak som vydržal v sviežom duševnom zdraví, tak predovšetkým vďaka tomu, že som sa nikdy nevzdal obľúbenej pohybovej činnosti.“
Hovoríte, že ste behali na úkor spánku či jedla. To je fajn, ale tak sa nedá vytvoriť dlhodobo udržateľný systém. Človek, dokonca aj premiér, musí jesť či spať. Takže ste zrejme museli nájsť riešenie a nejaký kompromis aj vo vzťahu k samotnému premiérskemu programu.
„Samozrejme. Áno, niekedy som neobedoval a vystačil som si s raňajkami, večerou a banánom po tréningu namiesto obeda. Postupne sa však môj tím tak vycvičil a v tomto zmysle sprofesionalizoval, že keď, povedzme, lietadlo tankuje na Islande, lebo sme leteli do Ameriky, tak som si zatrénoval priamo v Keflavíku pri letisku. Konkrétne v Keflavíku pri letisku je malý útulný štadiónik, kde som hodinu behal, kým lietadlo tankovalo. V lietadle bola sprcha, takže žiadny problém. Na tomto možno ilustrovať, ako sa to dá skĺbiť, keď sa chce. Aj hotely mi vyberali zásadne tak, aby boli pri veľkom parku. V Londýne vám môžem odporučiť bývanie - napríklad pri Hyde Parku alebo pri Kensington Gardes či Green Parku. Skrátka vždy tak, aby som si mohol ráno alebo v prestávke medzi rokovaniami zabehať.“
Ďakujem za odporúčanie. Keď budem premiér, budem na to myslieť. Beh je teraz často súčasťou marketingovej prezentácie rôznych ľudí. Behajúci moderátori a politici sa vyrojili ako huby po daždi. Povedzte, kto z vašich politických súpútnikov, a je samozrejme úplne jedno z akej časti politického spektra, je naozaj úprimný a vášnivý bežec?
„Pravdu povediac, medzi politikmi na Slovensku nemám bežeckého spoločníka. Aj keď som si s viacerými zabehal. Pred možno dvadsiatimi rokmi, keď už spomíname londýnske parky, som si zabehal napríklad s Ficom. Veľmi príjemne ma prekvapil, že má so sebou bežecké veci a má chuť si zabehať. Boli sme na nejakej konferencii a popoludní sme vybehli do parku. Na dunajskej hrádzi som si párkrát zabehal s Hrušovským, ktorý veľmi túžil zabehnúť maratón, ale vždy ho zradilo zdravie a myslím si, že doteraz si svoj sen nesplnil. Sem-tam som stretol na Devínskej Kobyle Lipšica. Vo výsledkovej listine behu Devín Bratislave som zazrel Sulíka, ale ani jeden z nich nie je typ, o ktorom by sa dalo povedať, že ide o celoživotnú vášeň či aktivitu, ktorá ho sprevádza celý život.“
A čo vaši zahraniční politickí partneri? Tam sa nájde zopár bežcov, nie?
„Keby som mal o niekom povedať, že je to celoživotný blázon do behu, tak v zahraničí by som pár takých priateľov našiel. Najviac si spomínam na zosnulého prezidenta a bývalého premiéra Slovinska. Volal sa Janez Drnovšek. S tým som si zabehal aj pri Potomacu vo Washingtone v Amerike. Keď sme chodili na samity, tak mi bežne zavolal, aby som si nezabudol bežecké topánky. Veľmi silný bežec je Anders Fogh Rasmussen, bývalý dlhoročný premiér Dánska a neskôr generálny tajomník NATO. On síce nebehal maratóny, ale bol veľmi silný na kratších tratiach. Keď som 2 - 3 kilá pribral a on bol vo forme, tak som s ním v Tivoli parku v Kodani veru mal čo robiť, predovšetkým na takej desaťkilometrovej trati. Jeden maratón zabehol aj George Bush jr. On ma stále provokoval, pretože už pri našom prvom stretnutí sľúbil, že si raz zmeriame bežecké sily. Lenže vždy do toho niečo prišlo, raz bol zaneprázdnený, inokedy chorý. A pri mojej poslednej návšteve Bieleho domu som mal polámanú nohu. Vtedy mi však daroval krásne maratónky vyrobené na mieru. Veľkosť, predstavte si, trafili úplne presne. CIA má naozaj dobré informácie (smiech). Na jazýčkoch bežeckých topánok je slovenská aj americká štátna vlajka. Okrem toho mi daroval krásne tepláky. Neodpustil si však špeciálne privítanie. Keď som dokríval s barlou do Oválnej pracovne v Bielom dome, tak nepovedal žiadny pozdrav, len z neho vyletelo, že dnes ma môže bez problémov vyzvať na ten sľubovaný bežecký súboj. Mal zmysel pre humor. S ním som si však, žiaľ, nezabehal nikdy. Potom je ešte veľa takých polorekreačných bežcov- napríklad Tony Blair, Kofi Annan, Donald Tusk.“
Myslím, že svojho času ste boli najlepším bežcom spomedzi aktívnych premiérov. Bol niekto, kto bol na podobne vysokej politickej funkcii a pravidelne vás v behu porážal?
„Nie, ale je v Európe aktívny politik vo vysokej funkcii, ktorý by ma pravdepodobne obehol. Behali sme spolu len raz, aj to len vo fitnes centre na bežiacom koberci, keďže vonku bol meter snehu. Je podstatne mladší ako ja a momentálne je už predseda vlády Fínska. Volá sa Alexander Stubb. Skamarátili sme sa pred štyrmi rokmi, obaja sme vtedy boli ministrami zahraničných vecí. Ak si správne pamätám, on mal vtedy maratón za 3:17, ja za 3:23. Takže by to bolo tesné. K priamej bežeckej konfrontácii však nedošlo, hoci som ho pozýval na maratón do Košíc. On tam neprišiel, ale prišiel napríklad Erkki Tuomioja, fínsky minister zahraničných vecí v čase, keď som ja bol predsedom vlády. V Košiciach bežal polmaratón.“
Tréningový plán už mám, stravu neriešim
Podľa toho, čo som zachytil, ešte donedávna ste trénovali bez nejakého sofistikovaného tréningového plánu. Neriešili ste intervalové tréningy, nič podobné, napriek tomu ste sa dokázali dostať na veľmi slušnú úroveň. Stále ešte trénujete intuitívne?
„Teraz už nie. Za posledný rok a pol sa v mojom živote veľa zmenilo, a to nielen v tom politickom. Vlastne až 2. mája minulého roku som prišiel po dlhom, dlhom čase na organizovaný bežecký tréning na Lafranconi v Bratislave. Naposledy som mal bežeckého trénera, keď som mal 15 rokov a teraz ho mám opäť. Volá sa Karol Petőcz, výborný muzikant a famózny bežec, tréner našich najlepších strednotratiarov, držiteľ mnohých veteránskych rekordov. Aj predtým sme sa stretávali na rôznych bežeckých podujatiach, sem-tam sme sa videli na Železnej studienke. Vždy mi hovoril, že ak sa chcem ešte zlepšiť, mal by som začať aj s rýchlostnými tréningami. Zakaždým ma lanáril, pozýval na tréning, vraj založil takú milú malú tréningovú skupinku a mám sa zastaviť a podobne. Až som 2. mája minulého roku naozaj prišiel a odvtedy trénujeme spolu. Aj som sa trošku obával toho, že ako budem trénovať s tridsiatnikmi, že sa mi bude smiať celý štadión, ale skúsil som to. Teraz už, samozrejme, viem, že predovšetkým vďaka intervalovým tréningom som mohol dať tú päťku pred dvoma mesiacmi za 19:26. Tri kilometre som dal za 11:16, a to by som nikdy nepovedal, že trojku môžem dať pod 11:30. V Trnave som tento rok dal kilometer za 3:17. Trénujem systematicky v skupine, začalo ma to baviť, spomenul som si na moje žiacke a dorastenecké roky. V našej tréningovej skupine sú muzikanti, technici, šoféri, učitelia a nad nami kraľuje trénerský majestát Karola Petőcza.“
Koľkokrát trénujete týždenne?
„Dvakrát na štadióne a raz až dvakrát v kopcoch na Železnej studienke.“
Aké intervaly trénujete?
„Závisí to od toho, aký máme strednodobý plán alebo métu. Keď sme mali halovú sezónu, čo bola, mimochodom, moja prvá halová sezóna v živote, tak sme si povedali, že skúsim trate 1 500 a 3 000. Vtedy som behal na tréningu také 250- a 300-metrové úseky. Niekedy štyristovky. Keď som sa tento rok pripravoval na 5 000 metrovú trať, tak sme mali aj kilometrové intervaly.“
A čo strava? Máte stravovacie návyky bežca?
„Asi nie. Ak by som mal spomenúť oblasť, kde cítim najväčšie rezervy, tak by som povedal, že je to strava. Nikdy som z toho vedu nerobil, nebaví ma čítať o strave, nerozumiem, aký je rozdiel napríklad medzi sacharidmi a bielkovinami. Cítim k tomu taký úprimný odpor. Rád sa najem, chutí mi všetko. Svoju hmotnosť kontrolujem jednoducho - občas sa postavím na váhu a jednoducho viem, že pri mojej výške meter sedemdesiat by som nemal mať viac ako 65 kilogramov. Lepšie, samozrejme, 62 ako 66. No a keď si to uvedomím, tak večer, povedzme, dám už tú klobásu nabok. Skrátka robím také jemnučké kompromisy. Veľmi jemnučké. Koláče si nedám tri, ale len jeden. Inak stravu nejako extra neriešim, a tak to zrejme už aj zostane.“
A jedávate aj večer, povedzme, po 20. hodine?
„To nie, ale to by som nejedával, ani keby som nebehal. Viete, keď sa človek naprace tak neskoro večer, tak ani spánok potom neprichádza. S pribúdajúcim vekom to naozaj veľmi cítiť. A okrem toho, mne sa večer ani veľmi nežiada jesť.“
S pribúdajúcim vekom je bežec náchylnejší na zranenia. Máte nejaký chronický zdravotný problém vyplývajúci z behu?
„Prvýkrát ma vystrašila až minulá zima, keď som začal intenzívnejšie a organizovane trénovať a behať kratšie rýchle intervaly. Celoživotne som totiž podceňoval rozcvičku, nikdy som sa nerozcvičoval. Počas minulej zimy som sa v istom období dostal do štádia, že som nemohol poriadne natiahnuť krok. Mal som problémy so zadnou stranou stehien, sedacím svalom, krajčírskym svalom. Objavil som však nový rozmer starostlivosti o telo, ktorý sa volá cvičenie. Masáže mi nepomáhali, ale niekedy okolo Vianoc som začal systematicky cvičiť. Fyzioterapeutka ma naučila, ako posilňovať vnútorné brušné svaly, chrbtové svaly, sedacie svaly, zadnú a vnútornú stranu stehien. Cvičil som aj 5-krát denne, vždy po 10 minút a zo dňa na deň mi bolesti ustúpili. Práve toto cvičenie mi umožňuje trénovať stále v maximálnom možnom nasadení.“
A iné formy regenerácie - sauna, kryokomora a podobne?
„Nie. Saunujem sa minimálne, a to aj preto, lebo mám na ľavej nohe pomerne výrazné kŕčové žily. Kryo som nevyskúšal ešte nikdy. Horúca voda s bublinkami kŕčovým žilám tiež nepomáha. Rád si však zaplávam. Voda mi robí veľmi dobre vo všeobecnosti. Do vane si dávam napríklad morskú soľ, to je jedna z mála vymožeností mojej pasívnej regenerácie.“