Životnú cestu neurčujú prekážky, porážky či prehry, ktorým čelíme, ale spôsob, akým s nimi naložíme. Schopnosť náročným a stresujúcim situáciám nielen odolávať, ale navyše z nich vyjsť silnejší, sa hodí v kríze v rámci bežeckej prípravy, pretekov, života. A možno ju natrénovať.
Možno to máte tiež takto: Keď sa mi v niečom výrazne nedarí, premietne sa to do všetkých ostatných aspektov môjho života, športové výkony nevynímajúc. Ako sa nedostať do zakliateho kruhu, keď čím horšie sa cítite, tým horšie sa vám darí - a tým horšie sa potom cítite a tak ďalej?
Životné prekážky, ktoré nám stoja v ceste za úspešným a spokojným životom, niekedy ovplyvníme, inokedy nie. Spôsob, akým sa k nim postavíme, ale ovplyvníme vždy. V psychológii, obzvlášť potom v tej športovej či v koučovaní, si získava čoraz väčšiu pozornosť termín resilience, v angličtine vyjadrujúci odolnosť, nezlomnosť, nepoddajnosť, schopnosť nielen odolávať silne stresujúcim životným situáciám, ale navyše z nich vyjsť silnejší, čoby víťaz.
Henry Wanyoike sa po strate zraku nevzdal a dokonca utavil svojho traséra
Paralympijský šampión a rekordman, bežec Henry Wanyoike, sa narodil do prostredia biedy a chudoby, v ktorom aj vyrástol. Napriek zlým podmienkam sa mu podarilo vyrásť v úspešného atléta vyhrávajúceho najrôznejšie súťaže. Dôsledkom vírusovej infekcie však náhle prišiel o zrak. Nikto, ani on, si nevedel predstaviť, že by sa niekedy k behu vrátil. Nebehal štyri roky. Lásku k behu však nestratil.
O niekoľko rokov neskôr: ruky, kolená, lakte mal samú odreninu či jazvu od častých pádov, keď pri tréningu zakopol o prekážku a spadol. Svojho cieľa stať sa šampiónom sa ale nevzdal. Veril, že každý úspech či neúspech je výsledkom vlastnej vôle a činov, bez ohľadu na nepriazeň osudu.
Na svojej prvej paralympiáde v Sydney 2000 do cieľa svojho traséra, ktorý už nemohol so silami, Henry doviedol. Každý rok vraj oslavuje dvoje narodeniny: tie naozajstné a tie, ktoré pripomínajú deň, keď prišiel o zrak. Táto udalosť mu totiž otvorila nový život.
Natalie du Toit sa bez nohy dostala medzi špičku zdravých plavkyňa
Juhoafrická plavkyňa Natalie du Toit prišla o nohu pri autonehode v čase, keď sa pripravovala na svoj olympijský debut. O tri mesiace neskôr, ešte než mohla chodiť, už bola späť v bazéne. V roku 2004 v Aténach vyhrala šesť paralympijských medailí, z ktorých päť bolo zlatých. Čo však vyburcovalo najširšie publikum k ováciam postojačky, bol jej výkon na olympijských hrách v Pekingu, kde v kategórii žien na 10 kilometrov skončila na 16. mieste a predbehla tak väčšinu "zdravých" plavkýň. Čo na to Natalie? "Vždy som snívala o tom, že budem štartovať na olympiáde, a to, že som prišla o nohu, na tom nič nezmenilo."
Resilientní ľudia nedovoľujú nepriazni osudu, aby definovala ich život, vnímajú ju ako dočasný stav. Stanovujú si ciele, ktoré ich presahujú a nútia ich sa nezastavovať, ísť stále dopredu. V jednej metafore (ktorá mi tiež pripomína slávnu pasáž z Járy Cimrmana) sú resilientní ľudia prirovnaní k bambusu uprostred hurikánu - v ťažkej chvíli sa ohnú, ale nezlomia, aby sa mohli v priaznivejších časoch znova narovnať.
Ako sa stať mentálne nezdolným a objaviť v sebe bojovníka?
1. Pamätajte, kto ste - rozlišujte, kto ste vo svojej podstate a čo je dané aktuálnym trápením. Stres či trauma ovplyvní váš život, nemusí z vás ale urobiť niekoho, kým nechcete byť.
2. Obklopte sa kvalitnými ľuďmi - obklopte sa odolnými priateľmi, v ľahkých časoch sa s nimi dobre zabavíte, v tých ťažších vás vypočujú, podporia alebo upokoja, pripomenú, že nepriazeň osudu je len dočasná.
3. Vnímajte sa - snažte sa byť vždy v kontakte so sebou, so svojimi duševnými i fyzickými potrebami. Vnímajte, čo potrebujete, čo nepotrebujete, nebojte sa požiadať o pomoc, ak je to potrebné.
4. Trénujte trpezlivosť a prijatie - keď nás niečo bolí, chceme, aby to hneď skončilo. Naozaj ozdravný proces ale vždy nejaký čas trvá. Bolesť nemá zmysel ignorovať alebo sa od nej snažiť utiecť. Akokoľvek je to v danej chvíli ťažké, treba si bolesť odžiť, nepoddať sa jej a veriť, že sa od dna zase odrazíme.
5. Meditujte - byť iba tu a teraz, pokojní a bez myšlienok je umenie, ktoré je ťažké sa naučiť, ale za skúšku to rozhodne stojí. Je to jedna z najstarších a najpreverenejších foriem uzdravovania sa a budovania odolnosti.
6. Zostavte si ošetrujúci zoznam - nie ten zameraný na druhých, váš vlastný (!), A neváhajte si dopriať, čo vám robí aspoň trochu dobre, keď už je všetko ostatné na nič.
7. Hľadajte ďalšie cesty, zvažujte rôzne možnosti - v kríze máme pocit, že neexistuje iná možnosť, žiadne ďalšie riešenie. Tunelovému videniu sa treba brániť, čo nám sily stačia. Ako by takú situáciu videl niekto iný zo svojej perspektívy? Neriešili sme už v minulosti niečo podobné, hoci napríklad nie tak závažné, čo nakoniec nejako dopadlo? Vnímanie situácie sa mení každý deň. Je možné, že zajtra, pozajtra, o rok bude lepšie. Nie rovnako ako predtým, inak, ale lepšie.
Môj veľký obľúbenec Winston Churchill s dôvtipom sebe vlastným zhrnul (bez toho aby to dopredu vedel) predchádzajúcich sedem odporúčaní a vlastne celý článok do jedinej vety:
"Keď prechádzate peklom, nezastavujte sa."