Neradi beháte sami? Cítite, že potrebujete odborné tréningové vedenie, aby ste sa zlepšovali rýchlejšie? Tak to je presne ono! V takom prípade skúste tréning v niektorej z viacerých bežeckých tréningových skupín. Kompletnú bežeckú prípravu v bežeckých tréningových skupinách zabezpečujú viacerí špičkoví kondiční odborníci. Vybral som sa na tréning vedený trénerským tímom okolo Marcela Matanina, momentálne športového riaditeľa agentúry Be Cool propagujúcej beh a organizujúcej aj viaceré masové bežecké podujatia. Azda netreba pripomínať skvelú profesionálnu bežeckú minulosť Marcela Matanina. Maratón v Zürichu v roku 2004 za 2:17:22, účastník maratónu na olympiáde v Aténach, viacerých svetových a európskych bežeckých podujatiach. V tréningovej skupine má, samozrejme, prirodzenú autoritu.
Organizované bežecké tréningy v hale Elán sú dvakrát do týždňa. Plus k tomu ešte jeden bežecký víkendový tréning zameraný na dlhšie rovnomerné tempo spravidla na Železnej studienke. V hale sú skvelé bežecké podmienky, dvestometrová tartanová dráha, dostatok priestoru na rozcvičenie, strečing, prezlečenie sa či sprchu. Skrátka paráda! Predovšetkým v zimnom období, keď už po piatej býva vonku tma a, samozrejme, zima, je beh v hale skvelou alternatívou. Halové podmienky sú predurčené na intervalový tréning. Úseky od dvesto do šesťsto či sedemsto metrov sú však presne tým tréningovým komponentom, ktorý môže posunúť výkony až do hviezdnych výšin za relatívne krátky čas.
Prvý spoločný tréning so synom Jakubom
Na bežecký tréning do Haly Elán idem s pocitom zvedavosti. Tvrdenie, že s obavami, by asi bolo trošku prehnané. Ako motiváciu beriem so sebou aj dvanásťročného syna Jakuba, ktorý sa aktívne venuje plávaniu. Patrí medzi desiatku najlepších plavcov vo svojej vekovej kategórii. Práve má tréningové voľno a bežecké spestrenie mu prišlo vhod. Tiež na ňom cítiť zvedavosť. Na pravom bežeckom tréningu so špičkovými bežeckými trénerskými profesionálmi sme ešte neboli. Vstupujeme do haly. Okamžite sa až po uši ponoríme do športového virvaru: bežci preháňajúci sa na tartanovom dvestometrovom ovále hore-dolu, florbalisti trénujúci na ihrisku v strede bežeckého oválu, viac so záujmom sa prizerajúcich divákov. To každého hneď pohltí.
„Prezliecť sa môžeš aj tu na tribúne. Dolu sú síce šatne, ale tam si veci radšej nenechávaj. Po tréningu sa tam však môžeš osprchovať,“ víta ma Ondro, jeden z trojice trénerov. Pomaly sa začína schádzať celá tréningová skupina, okolo 50 ľudí. „Sú tu borci, ktorí sa vo väčšine verejných behov dostanú na stupne víťazov, ale aj začiatočníci. Tréningovú záťaž diferencujeme, takže tréning ušijeme každému na mieru,“ prehodí Marcel a zvoláva skupinu na spoločnú rozcvičku. Po nej nasleduje bežecká abeceda, tento úvod zaberie okolo 20 minút.
Samotný tréning. Dnes sú na programe stredne dlhé intervaly. Dvanásť krát 400 metrov. Marcel nás rozdelil do dvoch skupín, lepšej a slabšej. Zrejme patrím do lepšej, našepkáva mi moje bežecké ego. Prvá štvorstovka, môj čas na úrovni 1:30, v závere pulz na úrovni maximálnych hodnôt. Jakub dobehol za 1:40, v jeho tvári čítam, že tiež išiel naplno. V skupine sme však boli medzi poslednými. „Tak to teda nie,“ hovorím si. „Presúvame sa do slabšej skupiny,“ hlásim trénerom a odklušeme na opačný stranu bežeckého oválu. „Bóóže, to ešte akože 11-krát,“ máta nás predstava. Štart druhej štvorstovky. Držím si tempo na úrovni 1:32, v tejto skupine to však znamená už druhé miesto, Jakub dobieha asi 6 sekúnd za mnou a tvári sa celkom v pohode. „Skús si držať tempo tak, aby si vždy dobehol pod 1:40. Uvidíme, ako dlho to pôjde,“ snažím sa mu poradiť. V ďalších štvorstovkách som už dobiehal vo svojej skupine prvý, všetky časy sa pohybovali na úrovni 1:30 až 1:33, Jakub si drží svojich 1:35 až 1:37. Keď míňam Marcela Matanina, stihnem mu odkázať: „Prosím, pozri sa na Jakubovu bežeckú techniku.“ Marcel očami prikývne. „Tak to je super,“ myslím si. „Jakubovu techniku bude posudzovať bežec, ktorý nás reprezentoval na olympijských hrách.“ Tréning rýchlo odsýpa, ani sa nenazdáme a sympatická trénerka hlási: „Teraz po šiestej štvorstovke máte dlhšiu, teda päťminútovú prestávku.“. Počas nej sledujeme florbalový zápas prebiehajúci na ihrisku uprostred bežeckého oválu. „Polovica za nami a ani to nebolo také strašné,“ možno čítať z výrazu Jakubovej tváre. Odklušem smerom k Marcelovi Mataninovi. „Kubo celkom fajn, len má trošku tuhé ramená. Mal by ich pri behu viac uvoľniť. Z toho vyplýva trošku kŕčovitý pohyb rúk. Na plavca je to však veľmi fajn. Tie ruky vyriešime,“ hlási v skratke, ale výstižne náš olympijský maratónec. Začína sa druhá polovica tréningu. Štvorstovka číslo sedem. Opäť si držím svojich 1:30, prvé miesto v skupine, Kubo za 1:37. Vidím, že ho to začína baviť. Čas rýchlo letí. Letmý pohľad na hodiny, už je takmer 20:40. Tréning sa začínal o 19:30, blížime sa do finále. Posledná, dvanásta štvorstovka. „Dáme do toho všetko, čo v nás ešte zostalo,“ hovoríme si s Jakubom. Lenže podobný výraz odhodlania srší z viacerých „kolegov“. Štart! Predbieha ma skupinka troch bežcov. Nasadili šprint, ako keby bežali stovku. Spýtavým pohľadom smerujem k trénerke otázku, či som dobre rozumel. Naozaj bežíme štyristovku? Rozumel som správne? No nič, nasadím svoje tempo a snažím sa, aby mi príliš neušli. Periférne vidím Jakubov tieň tesne za sebou. Po prvej dvojstovke dvaja z rýchlej trojice uvoľnia dráhu a druhú polovicu už len vyklusávajú. „Aha“, hovorím si. „Takže takto, chlapci!“ Na toho prvého mi však naozaj nezostali sily. Do cieľa vbieham za ním asi s päťmetrovým odstupom. Čas 1:23. Za mnou dobieha Jakub. Tiež s najlepším časom zo všetkých dvanástich pokusov - 1:25. „Vidíš, aká veľká časť výkonu sa skrýva v hlave. Keď sa prestaneš podvedome šetriť, hneď prekonáš sám seba,“ neodpustil som si rodičovské poučovanie. Záverečný strečing bol už len príjemným pohybovým dezertom po ťažkom tréningovom menu. Každý bol rád, že to má za sebou. Každý mal sám zo seba dobrý pocit. A o to predsa na tréningu ide, nie?