Hej je to bohatstvo. Lebo zdravie je veľký kapitál. Pokiaľ človek behá, trénuje, či už výkonnostne, alebo rekreačne, tak že počúva vlastné telo a nezraní sa, je zdravý, v skvelej kondícii, potom je bohatý. Mám pred očami štíhle, zdravé ženy, džogujúcich mužov v strednom a vyššom veku v parkoch vo Viedni, v Barcelone, či v Oslo. Ale aj u nás v Bratislave na Železnej studničke. Chronické choroby, ktoré sa objavujú s vekom ich netrápia. Sú výkonní nie len v športe, ale aj v práci a doma. Je to obrovské privilégium. Privilégium behať nám dáva pokrok, viac voľného času, vyššia ekonomická úroveň. Ani si to neuvedomujeme a považujeme možnosť behať za samozrejmosť. Ale zabúdame, že nie každý, hoci aj zdravý človek si to môže na svete dovoliť. Opäť sa vraciam ku knižke od výbornej írskej vytrvalkyne Miore O´Sullivan: „Blato, pot a slzy“. Okrem svojich zážitkov z behania pochodila v rámci pomoci rozvojovým krajinám celý svet. A píše, citujem: ´Myslím si, že najhlbšie poznanie, ku ktorému som dospela pri behaní v rozvojových krajinách bolo to, aké mám šťastie, že môžem behať. Väčšina ľudí tam nemá dostatok síl na behanie, pretože nemajú dostatok jedla. Väčšina ľudí nemá dosť času, alebo energie, pretože musia celý deň pracovať na poliach, nosiť vodu, starať sa o mnoho detí. Behanie je luxus, ktorý si môžu dovoliť iba niektorí z nás´. Roky som strávil v rozvojovom svete a úplne s O´Sullivan súhlasím. Pre človeka je výhodou, keď môže pravidelne behať. Je to jeho bohatstvo! Jeho privilégium.