Myšlienka skúsiť šťastie v lotérii na triatlone Swissman sa mi v hlave zrodila veľmi spontánne. Šťastena sa na mňa usmiala a v novembri minulého roku som sa dozvedel, že nasledujúce mesiace bude treba naozaj seriózne športovať. Počas zimnej prípravy som plával takmer každé ráno, vstával som o 5:00. Vďaka výborným podmienkam pre skialpinizmus a bežky som objemovú prípravu zvládol veľmi dobre. Nasledovali jarné polmaratóny v Barcelone a v Bratislave, potom sústredenie v Chorvátsku. Keď sa sneh roztopil aj na Orave, trénoval som stúpania na Huty či Ťatliakovu chatu. Bežecké tréningy boli zamerané hlavné na objem a beh v teréne. Čas sa totiž neúprosne krátil.
Výlet do Švajčiarska sme poňali ako dovolenku. Vyrazili sme o týždeň skôr, aby sme po 1300 km strávených v aute mohli spoznať túto čarovnú, priam rozprávkovú krajinu. Prvé tri dni sme strávili pri Grindenwalde, čo je posledná dedinka pod Eigrom, dedinka populárna a navštevovaná ako Chamonix. Tu sme si pozreli posledných 15 km bežeckej časti a taktiež sme si prešli záverečný “výbeh” na Kleine Scheidegg (cieľ pretekov). Meria 10 km a ide z nadmorskej výšky 1000 m do 2100 m. Nádherná krajina, dych vyrážajúce výhľady na severnú stenu Eigru, či na ľadovec Jungfrau. Všade okolo zvoniace a pasúce sa stovky kráv, oviec či kôz. Mal som dojem, že každý z týchto štvornohých pasúcich sa tvorov najskôr absolvoval kurz horolezectva a antigravitačné cvičenia, aby sa potom počas svojho života so zvoncom na krku mohol trepať do tých najbizarnejších a najkrkolomnejších miest. V nedeľu sa zatiahlo, tak sme si šli pozrieť časť cyklistiky. Prešli sme si úsek od Furkapass cez Grimsel, Meringen až k jazeru do Brienz, kde bolo plánované druhé depo. Priznám sa, keď človek pozerá tie videá a fotky, číta recenzie, tak má akú takú predstavu. Ale ako sa hovorí, lepšie raz zažiť, ako 100 krát počuť. Takže vyschnuté hrdlo, sánka dolu, nervozita. A ja som rozmýšľal, že asi by som si mal dať namontovať elektromotor, aby som tieto hory prežil:) Pršalo, hore 6 stupňov, vietor taký, že sme radšej ani neotvárali auto. Mali sme veru zmiešané pocity a radšej sme šli nazad do Grindenwaldu.
Budíček o druhej ráno
Dňom štartu je sobota, 20. júna. V piatok sa presúvame po trase cyklistiky na štart pretekov, do Ascony. Tu sa pripájame k druhej polovici slovenskej výpravy. Na štart sa totiž postaví aj kamarát a absolvent Oravamana Ján Hošek. Podporu mu bude robiť manželka Lenka a dcéra Vanda. Stretli sme sa, vymenili si pocity aj obavy a šli sme kuknúť štart pretekov. Vyskúšali sme aj vodu, parádna. Čistá, mierne teplá, proste ideálna na plávanie. S Janom sme si prešli na bicykli prvých pár kilometrov z mesta von. Bolo tam viacero križovatiek a odbočiek, ale našťastie organizátori trasu perfektne vyznačili, takže nebol žiaden problém.
Poobede sme sa šli registrovať. Prichádzame k miestnej športovej hale, na parkovisku samé zahraničné autá, polepené rôznymi reklamami, kopa opálených a vyrysovaných športovcov s vyholenými nohami. Najskôr rozmýšľame, či nie sme náhodou na profesionálnych cyklistických pretekoch Tour de Suisse a či tam zoženieme podpis od Petra Sagana. Vlajky SWISSMAN nám však dávajú najavo, že sme správne. Registrácia prebieha v pohode. Šesť radov, v každom len niekoľko pretekárov, čas určený na registráciu je 1 hodina. Prísne stanovené pravidlá, každý ich musí dodržiavať. Toto sa nám veľmi páčilo a takýto systém zavedieme aj u nás na Oravamanovi. Pri výklade trate a pravidiel nás upozorňujú na zmenu počasia, ktorá nás v horských sedlách čaká. Znie to bizarne, keď je vonku ešte o 7-mej večer okolo 30 stupňov, ale je to tak. V sobotu nás čaká na väčšine trate dážď a v sedlách aj sneh. Aby toho nebolo málo, tak hlásia protivietor. Vravím si, že je nemožné, aby na 180 km trasy stále fúkalo. To sa proste nedá. Pre istotu to zaklincovali tým, že protivietor máme aj na plávaní. Tak veru bude veselo. Ešte nám oznámili dosť podstatnú vec: v prípade silného sneženia nás v prvom horskom sedle naložia do sprievodných áut a prevezú až do druhého depa v Brienz. V tom momente si asi každý pretekár prial jedno jediné, nech je počasie už akékoľvek, ale nech nám trasu neskrátia. Prišli sme bojovať a zúžitkovať takmer ročnú prípravu, stálo nás to stovky hodín tréningu, takže nik nechce odísť bez boja.
Slepý ako krtko
Sobota ráno. Budíček o krutej 2-hej. Oči krvavé, štípu, ledva sa dvíham z postele. Raňajkujem so sebazaprením, ledva to ide dole hrdlom. Balíme autá a vyrážame do depa, kde si dávame s Jančim bicykle. Je pol štvrtej ráno. Tma ako v rohu. Obliekame neoprény a ideme asi 10 minút v zástupe. Navigujú nás blikajúce majáky a šípky Swissman. Mám zimomriavky, do reči mi príliš nie je. Obavy sú na mieste. Nervozita prichádza a mne sa s ňou nechce skamarátiť. Sme na mieste. Húfy ľudí, blesky fotoaparátov, vysvietená loď, kopa dobrodruhov v neoprénoch. Už nie je cesta späť. Milej dievčine hlásim “number 168” a nastupujem na loď. Milý a vysmiaty pán so šedivou bradou a šedivými vlasmi ma zdraví po mene a praje mi všetko dobré. Je to Beat Stadelmann, riaditeľ pretekov. Veľká česť pre mňa! O pár metrov ma zdraví a taktiež praje všetko dobré Katrin, jeho dcéra, ďalší hlavný motor týchto úžasných pretekov.
Sme na palube. 250 pretekárov, každý druhý s tupým pohľadom, alebo v polospánku. Cítiť nervozitu, obavy i strach. Bude to zaujímavý deň. Prichádzame na ostrovy Brisago. Stále tma ako v rohu. Vchádzame z brehu do vody. Ufff... Netuším koľko to má stupňov, ale šok to je poriadny. Dávam si dole okuliare, lebo som slepý ako krtko. Plávam do húfu ľudí, a zaujímam akú takú pozíciu vpredu. Identifikujem nejaké loďky po bokoch a aj kajaky. Je odštartované. Čas si nemeriam, ten nie je dôležitý. Malo by byť 5 hodín ráno. Prvé minúty sa predieram pomedzi kľučkujúcich plavcov a snažím sa mať od všetkých kľud. Asi po piatich minútach už som sám a po pravom boku asi 20 m odo mňa registrujem biely motorový čln, ktorý pekne smrdí a robí aj nejaké vlnky. A tak si plávam, spievam si overenú hymnu môjho trénera Jardu Hýzla a zaberá to výborne:) Takže v štýle “já s písničkou jdu jako ptáček” si plávam a plávam, sám ako prst. Sem tam niekoho obehnem, a opäť som sám. Celé plávanie smeruje kolmo na breh, na ktorom v diaľke bliká oranžový maják. Každý záber sa mi pláva lepšie. Netuším, koľko mám za sebou, ani koľko pred sebou. Plávam, spomínam na plavecké sústredenia u Jardu Hýzla v Přerove, spomínam na náročné zimné tréningy, kedy som vstával kvôli hodinke plávania ráno o 5tej a cestovaním do práce som strávil hodinu a pol. Všetka tá obeta stála za to, vďaka tomu si plávanie užívam, vlny ani protivietor mi nevadia a vychádzam z vody vraj v prvej desiatke. Pri mojom príchode do depa práve z depa vychádza prvý pretekár, strata na prvého teda údajne do 4 minút. Som veľmi spokojný.
Betka mi pomáha s obliekaním. Nad nami modrá obloha, už svitá, je niečo po 6tej ráno. Cítim vietor a viem, že o pár hodín budem potrebovať každý kus oblečenia, čo je v aute. Opúšťam depo, pusa na rozlúčku a ide sa. Bude to zaujímavý deň. Až keď som si sadol na bicykel, tak som si uvedomil: kurnik, chlapče, a ty vieš že ideš Swissmana? Vieš, čo to je? Vieš, čo to je ironman? A ako bolí a koľko trvá? Vieš vôbec, že Swissman je v horách???
Hlavne nezaspať
Minulý rok som šiel Moraviaman za 10 hodín 13 minút, dva roky predtým Slovakman za 11:18. Teraz to mám ísť znovu a ešte k tomu v kopcoch???? Hups, asi sa už nevrátim, však? A tak idem na to, „s písničkou“ a „na pohodu“, kývam policajtom na križovatkách, ďakujem, že mi ukazujú smer a idem si veselo ďalej. Usmievam sa sám pre seba. Ako som čakal, na rovine ma obiehajú kvalitní pretekári, čo majú slabšie plávanie. Cítim sa ako malý chlapec na trojkolke, ale idem ďalej. Na 40. kilometri sme v nadmorskej výške okolo 300 metrov, a prvé stúpania sa blížia. Na 60. kilometri sme vo výške 700 metrov, a už cítim, že bude veselo. Protivietor robí svoje a od Gottardu už vidno ťažké mraky. Je vidieť, že hore už prší. Ide sa ďalej. Som asi okolo 20 miesta, pár ľudí vidím dlho okolo seba, sem tam sa predbehneme, raz za čas nás obehne nejaký rýchlik, ktorý akoby práve sadol na bicykel. Sme v Airolo, na Gottardo to je ešte 20 km. Začína naozajstné stúpanie. Čím ďalej, tým viac ľudí ma obieha. Som z toho trošku mimo, prehadzujem prevody a odrazu som na konci. Uff, to nedopadne dobre. Už mám zaradený najľahší prevod, ktorý som si zobral. Vpredu 39, vzadu 28. Toto bola moja pohrebná osudová chyba celého dňa. Päť rokov jazdím prevod 39 – 25 a šliapem na ňom všetko, aj Chorvátsko, aj tie psychotréningy na Malom Borovom (15-22%), na Hutách či na Ťatliakovej chate. V máji som nahodil nové kolesá a kazetu 11-28. Kopce som šľapal na úplnú pohodu na 26 vzadu a 28 som ani nepotreboval, takže som si na Švajčiarsko naivne a hlúpo veril a tešil som sa ako malé dieťa.
Som na Tremola, tu zastavujem pri aute, kde je ocino, Maťo, Betka a taktiež aj Lenka a Vanda, ktoré čakajú na Jančiho. Ten je chvíľu za mnou. Dávajú mi čaj, arašidy, obliekam si bundu, návleky a mením hrubé rukavice. Čaká ma ešte 8 km na Gottardo do výšky 2100 metrov. Toto mi trvalo v stredu 37 minút „na pohodu“. Tak som si vravel, že v pretekoch by som to mohol dať okolo 40 minút. Omyl chlapče! Šliapem si, od začiatku mám vzadu 28, obieha ma jeden pretekár za druhým. Moja kadencia je na kockách možno 50 otáčok, ostatní točia oveľa frekvenčnejšie a najmä to vyzerá ako by som ja bol trabant na diaľnici a ostatní jazdili na formuliach. Takže psychika na bode mrazu. K bolesti a únave sa dostáva ďalší faktor, a to je mikrospánok. Spievam si, kričím nahlas, ale to preto, aby som nezaspal. Znie to smiešne, ale najviac som sa bál, že nechtiac zídem na krajnicu a spadnem z cesty. Niektoré serpentíny sú bez zvodidiel a výška cesty je od 2 možno do 5 a viac metrov. Zúfalo pozerám na tých, čo ma obiehajú. Každý jazdí vpredu na 34 a ešte majú drzo kazety 11-32 a tak im ostávajú vzadu 1-2 voľné pastorky. Cítim záver stúpania. Ani neviem ako som tam došiel. Betka ma fotila a povzbudzovala, potom sa rozbehla a začala ma tlačiť za zadok dohora. Takže asi to bolo naozaj dosť zlé:)
Betka s Martinom ma na Gottarde doviedli ku autu. Som úplne mimo, nevládzem, cítim sa úplne pod psa. Najradšej by som ľahol a spal aspoň týždeň. Necítim si nohy ani ruky. Hore prší a miestami padne aj snehová vločka. V aute ma prezliekajú, hovoria na mňa, ja neodpovedám, som úplne bez nálady. Zachraňuje ma teplý bujón, sendviče so šunkou a neskôr cola. Jem akoby som rok nejedol. Som prezlečený. Pomaly sa preberám k životu. Popred auto prechádza jeden pretekár za druhým. Zopár ich pokračuje ďalej, ale väčšina ide k autám sa najesť a prezliecť. Mám v nohách cca 100km a asi 1800 výškových metrov. Dal som sa akosi dokopy. Vďaka našim som nabral silu a odhodlanie pokračovať. Vraj som tam strávil viac ako 30 minút. Mne to prišlo ako 5 minút. Zjazdujem dole do Hospentalu, zima, klepe ma, sem tam ešte chytím mikrospánok, alebo mi bicyklom lomcuje vietor. Som dole, vyzliekam bundu. Nasleduje Furkapass, teda stúpanie z 1500 do 2400 m. Toto bol ďalší bobrík odvahy. Opäť ma obiehajú desiatky pretekárov, psychika je úplne v mínuse, šliapem celý čas na 28, fúka, zima, hore sneží a je hmla. Nejako som to hore vyšiel, obliekol som si bundu a rovno zjazd dolu pod Grimsel. Aj ten som si prešiel minulú nedeľu, trvalo mi to možno 20 minút. Pár zákrut, príjemné stúpanie. Omyl, teraz to bol opäť nekonečný príbeh a boj o každý meter. Som hore, výška 2100m, posledné sedlo. Poletuje sneh a silno fúka. Idem do auta, pijem bujón a tlačím do seba sendviče a arašidy. Asi po 15 minútach sadám na bicykel a idem do zjazdu, ktorý má asi 20km. V daždi, zime a vetre idem a premýšľam nad tým, ako chcem ešte dať maratón. Dolu v Meringene už neprší, vidno aj trošku modrej oblohy. Som taký mokrý a premrznutý, že sa ani nevyzliekam. Prichádzam do depa v Brienz. Som asi hodinu a pol za časom, v ktorý som tajne dúfal. Keď hodím pohľad na monitor Garminu, tak som viac než 50 minút počas cyklistiky stál. Hlava je smutná, telo biedne. Som v depe, pretekári už v tielkach a kraťasoch, pripadám si ako eskimák na pláži. Betka mi pomáha sa prezliecť, Maťo ma čaká a rozhodol sa bežať so mnou 34 km, teda po kontrolný bod v Grindenwalde. Odľahlo mi. Dávam si colu, obúvam nové Asics Cumulus (sú skvelé!) a ide sa na maratón.
Poď, už len 4 kilometre
Hneď za depom po 100m dávame chôdzu:) Nasledujú 2 km do kopca, neskôr beh okolo vodopádu, takže nám prvé 4 km trvajú skoro pol hodinu. Desiatku s trochou prevýšenia dávame za hodinu. Beží sa popri jazere, sem tam po štrku, ale väčšinou asfalt. Malé stúpania a klesania. Ideme všetko behom, 20 km s nejakým tým prevýšením máme za 2 hodiny. Bežíme tempo okolo 5:10 – 5:30 na kilometer. Kopa ľudí už kráča. My bežíme až po 25-ty km, kde chvíľku stojíme, pijeme, ja mám problém dostať do seba jedno sústo tyčinky. Ideme ďalej a od 27-ho km už dávame chôdzu. Začíname stúpať pomedzi domčeky. Tu nám prišla oproti Betka a Lenka, a tak ideme spoločne. Baby nás rozveseľujú, mne už príliš do reči nie je. Kráčam, sem tam stojím a potrebujem sa zhlboka nadýchnuť. Na 30 km sa to vyrovná a môžeme ešte 4 km bežať, ale tempo už je 6 min na kilometer. Hurá, po 3 a pol hodinách sme v Grindenwalde. Tam je kontrola a odkiaľ je už povinná podpora aj s batohom. Pozdravujem ocina, lúčim sa s Lenkou a ďakujem Maťovi, ktorý mi veľmi pomohol. A tak ideme s Betkou ruka v ruke do cieľa. Som úplne mŕtvy, bez nálady, bez úsmevu, bez rečí. Až sa za seba hanbím, ale naozaj som bol mŕtvy. Kráčame, ja mám stále chuť stáť a oddychovať, čo mi aj tak nepomôže, ale darmo, hlava je tvrdohlavá a telo lenivé. Betka ma podporuje a ideme ďalej. Sem tam nás niekto predbehne, ale sem tam aj my niekoho. Sme na 40-tom kilometri, výška 1600 metrov. Hurá, podľa hodiniek ešte 2 km a 500m prevýšenie, tak to snáď prežijeme. To je niečo ako dať si Rákoň, to predsa musím dať aj po slepiačky. Teta na občerstvovačke hlási “super, poď poď, už len 4 km”. Skoro som sa zadusil, hoci som nič nejedol ani nepil. To nemyslia dúfam vážne. Vravím si, teta, veď pred tebou stojí zúfalý polomŕtvy človek, ktorý očakáva, že cieľ je za najbližším stromom a ty mu povieš, že ešte 4 km? Nuž pokračujeme. Ochladzuje sa, cítiť silu hôr a ľadovca, a tak obliekame roláky a dávame si rukavice na skrehnuté prsty. Už vidíme v diaľke blesky fotoaparátov, neskôr počuť zvonce, neskôr aj vlajky Swissman. Vyberáme slovenskú vlajku, sme pár metrov od cieľa. Zrazu stop. Je to tu. Koniec. Už ani o meter viac. Oblápam Betku, slzy v očiach, obrovská úľava a radosť. Som úplne na dne, ale šťastný, že už je naozaj koniec. Na tento moment som čakal 17 hodín, respektíve od novembra minulého roku. Pozdravujem Katrin, klaniam sa jej aj Beatovi, patrí im obrovská poklona a rešpekt.
Je po všetkom
Vchádzame na vlakovú stanicu, obliekame sa. Je 23:05. Sedíme vo vlaku a behom pár sekúnd všetci spíme. Zopár minút pred polnocou prichádzame na ubytovňu, dávam si sprchu a spím. Na dvere klope Janči, gratulujeme si navzájom. Patrí mu veľká poklona. Toto je po Oravamanovi jeho druhý triatlon a zvládol ho v skvelom čase ľahko cez 18 hod. Ráno budíček, prekvapuje ma, že nemám žiadne otlaky na nohách a svalovica nie je až taká zlá. Chýba mi spánok, v tejto oblasti cítim výrazný deficit. Sme hore v cieli, spolu s nami približne 250 pretekárov spolu s ich sprievodom, priateľmi. Skvelú atmosféru dotvárajú majestátne hory. Prichádza očakávaný ceremoniál fotenia sa v tričkách a lúčenie sa. Opäť mám slzy v očiach. Posledné fotky a ide sa dolu. Dalo by sa povedať, že je to koniec. Áno, oficiálny koniec, ale pre mňa je to veľká životná skúsenosť a odkaz do budúcnosti. Bol to deň plný bolesti, obáv, strachu, dažďa, vetra a chladu. Bol to deň plný otázok a pokory. Pokory pred prírodou a pred počasím. Mám nad čím premýšľať a ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto jedinečnej akcie. Ďakujem, že som mohol prísť až do cieľa.
Ďakujem Betke za jej lásku a trpezlivosť, rodičom za celoživotnú podporu a pomoc, bratovi, nielen za to že mi pomohol prežiť beh a solídne ho odbehnúť, ale aj za to, že je mojím životným vzorom a skvelým priateľom. Za to, že som preteky zvládol a aj napriek bolesti som si ich užil vďačím Jardovi Hýzlovi, ktorého tréningy mi veľmi pomohli a teším sa na spoluprácu, vďaka ktorej verím v ďalšie športové dobrodružstva.