Vrcholom mojej sezóny bol Oravaman. Poučený minuloročnou skúsenosťou som však využil možnosť absolvovať „krátkeho“, alebo „detského“ ako ho pomenovali niektorí kolegovia čakajúci v predvečer dna D v rade na odovzdanie bicykla pri Penzióne Pribiskô v Zuberci. No, rád by som sa zoznámil s tými deťmi, ktoré si odplávajú 1 km v Liptovskej Mare, potom odbicyklujú (síce len) 37 km, ale s prechodom cez Huty a výšľapom na Tatliakovu chatu a napokon si zabehnú 14 km, pričom na úvod si vybehnú hore do sedla Zábrať.
Mne išlo predovšetkým o to, aby som si trať užil. Nechcel som sa stresovať, nechcel som sa dostávať do hraničných stavov, ktoré dlhšia trať takmer nevyhnutne so sebou prináša. Bol som si navyše vedomý (čiastočne lenivosťouJ) vynútených tréningových výpadkov, takže som volil reálnejší pretekársky scenár.
Počasie vyšlo fantasticky, prvý krát po hádam štyroch rokoch, ktoré si pamätám, svietilo celý čas slnko. V niektorých fázach možno až príliš. Plávanie- úplne v pohode, dokonca aj z neoprénu sa dostal skôr ako vedľa stojaci divák vypil kávu a zjedol chlieb s turistickou trvanlivou salámou, ktorý mal na neskoré raňajky. Bicykel mám rád. Stúpania mi vyhovujú, strácam spravidla pri rovinatých profiloch a najviac v zjazdoch. Nemám dobre nadstavenú výšku životnej poistky a mám dve deti, tak v zjazdoch radšej spomalím. Ale na bicykli, ktorý som dal pod dve hodiny, som sa v celkovom poradí posunul o zopár miest vyššie. Cyklistická záverečná horská prémia na Tatliakovu chatu však už s pohodou nemala veľa spoločného a tušil som, že na behu sa trošku vytrápim. V depe po bicykli som sa zdržal takmer 5 minút. Až na behu som si uvedomil, že žiadny triatlon sa nedá dokončiť zadarmo a v pohode. Výstup do sedla Zábrať som vyšľapal na autopilota. Povzbudilo ma, že sa ku mne pridali traja členovia mojej nesmierne početnej fanúšikovskej základne- kamarát Mišo, syn Jakub (14) a jeho o dva roky mladší kamarát tiež Jakub. Pri pohľade na tento netypický sprievod sa mi opäť vynorili pred očami reči o „detskom triatlone“. V každom prípade už celkom určite nepripadal do úvahy scenár, že by som preteky vzdal. Pred vlastným synom ani za Boha! Asi po štyroch kilometroch behu kombinovaného s chôdzou (sedlo Zábrať je sviňa) moje mozgové centrá regulujúce motoriku pochopili, že už nie som na bicykli a postupne som začal chytať bežecký rytmus. V teréne mi dosť pomohla trailová bežecká obuv Mizuno Wave Hayate. Nohy som mal aj vďaka týmto skvelým trailovkám pri namáhavých zbehoch pri došľapoch pevné napriek pomerne vysokej únave. Asi najkritickejší moment prišiel približne po hodinke behu. Dostal som kŕče do svalov na vnútornej strane ľavého stehna. Zrejme to bol dôsledok teplého počasia a teda nadmerného potenia. Na okamih som si pomyslel: „no, sakra, a je to v pr....“. Zopár sekúnd som počkal a začal som jemne strečovať. Cítil som, že kŕče svaly stále obchádzajú, ale našťastie sa už nevracali. Skúsil som opatrne bežať ďalej. Na prvej občerstvovačke som si dal trošku soli a veeeeľa vody. Nepomohlo úplne, stále som cítil v kritických svaloch také zvláštne napätie, ale dalo sa bežať, hoci s hendikepom. Celkový dosiahnutý čas mierne nad 4 a pol hodiny nie je síce výkonom, z ktorého znalci pomerov spadnú na zadok, ale v zásade som bol spokojný. Stačilo to na umiestnenie na úrovni 100 miesta z približne 130 štartujúcich. Najviac ma potešilo, že záverečný 14 km beh napokon dokončil aj syn Jakub so svojou partiou. Raz príde čas, kedy dáme tohto „detského“ Oravamana spoločne.