Zdravie je len jedno a problémy ma prinútili na chvíľu sa vzdať behu. Pozeral som cez okno na všetkých tých ľudí a bolo mi do plaču. Nevedel som sa dočkať, kedy znova obujem tenisky a pridám sa k nim.
Stalo sa. Vyrážam na svoju obľúbenú 5.65km dlhú trať okolo bratislavského Draždiaku. Vonku je nádherne a dá sa tušiť, že sa domov vrátim upotený ako maštaľné dvere.
Prvý kilometer ubieham za necelých 5:30 a nič nenasvedčuje tomu, že tento beh bude trápením. Dýcha sa mi výborne, tepovka niekde okolo 85-88% maxima (s týmto mám vďaka chronickému zápalu obličiek dlhodobý problém). Zdá sa to veľa, ale garantujem vám, že toto nebude príčinou neskoršej únavy.
Prvá sa ozýva ľavá noha niekde okolo druhého kilometra. Bolesť pod kolenom dáva tušiť, že som to asi prehnal. Spomaľujem na cca. 6min/km a snažím sa nevnímať pichanie v holeni. Do toho sa ozve aj druhá noha. V tomto okamihu som mal skončiťs tréningom a domov odisť nanajvýš chôdzou. Nechce sa mi a presviedčam sám seba, že tých 200km od začiatku roka predsa nebolo náhodou. Na Dolnozemskej to ide mierne z kopca a tak sa pokúšam uvoľniť stupňujúce sa napätie v nohách. Pomáha to a posmelený sa pokúšam opäť trochu zrýchľovať. Okoloidúce baby na kolieskových korčuliach úsmevom pomáhajú a tak sa ani nečudujem, že nohy prestávam vnímať.
Nie nadlho. Pri Draždiaku dostávam druhú ranu. Tentokrát už musim zaťať zuby aby som nehrešil, že som na začiatok nedal telu zabrať trošku menej. Nemá zmysel sa nikam ponáhľať. Stačili by štyri kilometre za 7min/km. Ale nevzdám to. Viem, čo mi beh spôsobuje (teraz myslím tie pozitívne pocity) a oplatí sa mi vydržať. Nakoniec dobieham s priemerom 5:31min/km. Krátky strečing, 500 metrový výklus a idem pod sprchu.S mierne boľavým predkolením, ale spokojný. Zajtra ale trošku spomalím. Aj opakované začiatky sú ťažké a beh by predsa bolieť nemal...
Stalo sa. Vyrážam na svoju obľúbenú 5.65km dlhú trať okolo bratislavského Draždiaku. Vonku je nádherne a dá sa tušiť, že sa domov vrátim upotený ako maštaľné dvere.
Prvý kilometer ubieham za necelých 5:30 a nič nenasvedčuje tomu, že tento beh bude trápením. Dýcha sa mi výborne, tepovka niekde okolo 85-88% maxima (s týmto mám vďaka chronickému zápalu obličiek dlhodobý problém). Zdá sa to veľa, ale garantujem vám, že toto nebude príčinou neskoršej únavy.
Prvá sa ozýva ľavá noha niekde okolo druhého kilometra. Bolesť pod kolenom dáva tušiť, že som to asi prehnal. Spomaľujem na cca. 6min/km a snažím sa nevnímať pichanie v holeni. Do toho sa ozve aj druhá noha. V tomto okamihu som mal skončiťs tréningom a domov odisť nanajvýš chôdzou. Nechce sa mi a presviedčam sám seba, že tých 200km od začiatku roka predsa nebolo náhodou. Na Dolnozemskej to ide mierne z kopca a tak sa pokúšam uvoľniť stupňujúce sa napätie v nohách. Pomáha to a posmelený sa pokúšam opäť trochu zrýchľovať. Okoloidúce baby na kolieskových korčuliach úsmevom pomáhajú a tak sa ani nečudujem, že nohy prestávam vnímať.
Nie nadlho. Pri Draždiaku dostávam druhú ranu. Tentokrát už musim zaťať zuby aby som nehrešil, že som na začiatok nedal telu zabrať trošku menej. Nemá zmysel sa nikam ponáhľať. Stačili by štyri kilometre za 7min/km. Ale nevzdám to. Viem, čo mi beh spôsobuje (teraz myslím tie pozitívne pocity) a oplatí sa mi vydržať. Nakoniec dobieham s priemerom 5:31min/km. Krátky strečing, 500 metrový výklus a idem pod sprchu.S mierne boľavým predkolením, ale spokojný. Zajtra ale trošku spomalím. Aj opakované začiatky sú ťažké a beh by predsa bolieť nemal...