Ranný beh, alebo o zdravení.

Tak ako som sám sebe včera sľúbil, vrátil som sa dnes hneď ráno po asi pätnástich hodinách oddychu znova na cestu. Tentokrát prebehom okolo Draždiaka v protismere včerajšieho behu. Desaťminútová rozcvička mala svoj význam a na včerajšie bolesti predkolenia som si ani nespomenul. Len tá tepovka...
Prvý kilometer v kľude za 5:12 s tepom niekde na úrovni 166 a beží sa mi úžasne. Viem, že niekomu sa to bude zdať veľa, ale nižšie to zatiaľ nedám. Pri tenisovej akadémii stretávam prvého ranného bežca. Kývnem rukou a nič. Druhý "prípad" je asi o dvesto metrov ďalej a zase len tak prebehne okolo.
Na Dolnozemskej už stabilne klušem v tempe okolo 5:30-5:50min/km a mám aj trošku čas vnímať okolie. Pod nohami mi cez chodník prebehne maličký slepúch. Vyhrieval sa v strede chodníka a pravdepodobne ho moj dupot vyrušil. Rozhodol sa teda zdrhnúť do bezpečia vysokej trávy. Škoda absencie foťáka, ale pri behaní nemám pri sebe ani ten na mobile.
V blízkosti nemocnice na Antolskej stretnem ešte dvoch nadšencov. Jeden z nich odkýve na pozdrav, letmo sa na seba chápavo vyškeríme a upotení bežíme ďalej každý svojou cestou. Kurnik, ľudia, čo je s vami? Kedysi sme na seba blikali na cestách keď sa stretli dve autá z rovnakého okresu ďalej ako 50km od domova a dnes skóre jeden zo štyroch pri behu. Bežci tvoria akúsi neorganizovanú komunitu (aspoň ja si to chcem myslieť a chcem do nej patriť) a tak neviem pochopiť prečo sa tvárime, že jeden druhého nevidíme?
Nabudúce, keď budete prebiehať okolo seba, kývnite si, usmejte sa, potraste hlavou. Dajte tomu druhému najavo, že máte niečo spoločné a uctite si ho aspoň pozdravom. Je ľahké ostať ráno v posteli, alebo pri telke, no keď už sme sa rozhodli ísť sa zničiť behom aspoň jeden druhého pozdravme.
O miernom "nakopnutí", ktoré takto docielite už ani nevravím...