Dnešný deň je pre mňa sviatočný. Pobežím svoj druhý maratón, a to nie hoc aký, ale taký riadne horský, kde budem musieť zdolať také legendárne vrcholy Veľkej Fatry ako Krížna, Ploská, Zvolen.
Nech ho teda bežím s rešpektom a bojovnosťou, ktorá tejto trati prináleží. Nech dokážem s krízami a útrapami sa popasovať a čo aj v tých horách divokých horko zaplačem a zmordovaná budem, nech na tie Donovaly v limite dobehnem.
Tak som sa rozhodla!
A môže za to Peter Hudák, alias Čehúň, známa to postavička a legenda slovenského bajkovania. Bolo to dávno, tak veľmi dávno, že si už ani nepamätám presne kedy to bolo. Konali sa v Úľanke tuším Majstrovstvá Slovenska v MTB zjazde. A pretože to bolo skutočne dávno, tak si nepamätám, prečo sme tam aj s Čehúňom boli ako diviaci a nie ako pretekári. Neboli sme pretekári a nemuseli sme na trati trénovať, tak mi Čehúň hovorí: „Poď Andrejka, otvorím Ti oči. Dáme Krížnu“. Nasadli sme na bajky, po asfalte do Harmanca došli a z Harmanca Krížnu dali. A ja som bola touto trasou očarená a tými nádhernými výhľadmi uchvátená a som uchvátená zas a zas, keď na Krížnu vyštverám sa zas. A ten, koho oko túto krásu Veľkej Fatry z vrcholu Krížna ešte nespatrilo, nech trpko banuje, hlavu si dá do dlaní a plače a narieka.
A sem som ja svojho muža zaviedla a aj jemu sa Veľká Fatra zapáčila a keď sa dozvedel, že sa takéto niečo koná, tak mi účasť na tomto podujatí odklepol, ba lepšie povedané, sám mi to ponúkol. Nech idem, lebo to bude pekný beh. On si zoberie bajk a pobicykluje si tam trošku.
A prišiel mi mail od Mira Chovana, ktorý mi gratuloval k športovému výkonu na preteku Baba-Kamzík a pozval ma na toto svoje podujatie a napísal, že sa teší na moju účasť. No, a nepríď, keď sa na teba tešia ...
Tak sme teda tu, v Starých Horách pod Donovalmi. Za malú chvíľu bude odštartované. Žltá štartovacia RAUCH brána je nafúkaná a 19 hrdinov dnešného dňa je pripravených. Miro Chovan každého účastníka osobitne mikrofónom predstavuje. Zaslúžime si to, sme budúce legendy a do dejín slovenského behu budú naše mená navždy zapísané ako mená prvých účastníkov TRANS FATRA RUNU. My devätnásti, čo ideme trať dlhú 42 km a ešte dvaja – Jozef Reichl a Miro Cíferský. Tí sú už skoro dve hodiny na trati, lebo chcú 62 km zdolať.
A je to tu. Sme vyhnaní zo Starých Hôr do divokých hôr Veľkej Fatry. Bežíme najprv po asfaltke. Predo mnou beží Cyril Bohunický a vedľa mňa mladá blondínka. Beží dosť rýchlo, snažím sa bežať s ňou. Šuhajka má však na to iný názor, nasadí zdrvujúce tempo a ja odpadávam.
„Šuhajka! Buď si taká namakaná, alebo nevieš, do čoho ideš ...“ pomyslím si. /Teraz, s odstupom času sa šuhajke – Natálii Kasalovskej ospravedlňujem za moje drzé myšlienky a s uznaním konštatujem, že je fakt dobrá/.
Šuhajka uniká, dokonca aj Cyrila predbieha. Ako ho poznám, bude to veľmi ťažko znášať, že ho táto dievčina obieha, ale Cyril svoju kožu nepustí ľahko. Predbieha ma Dušan Harangozó, ktorý si v rukách nesie dve obrovské palice. Asi ich niekde v lese našiel. A veru dobrý nápad. Veľmi vhodné ako nordic wallking palice, aj ich môže v hore zabudnúť a neznečistí tým životné prostredie a dokonca aj medveďa nimi môže ovaliť. Budem sa ho teda držať, aby ma ochránil, keď ma bude chcieť medveď zožrať.
Žiarivé slnko svieti a lúčami zhrieva moju osobu. Tečú zo mňa obrovské kropaje potu. Ťaví vak, čo mám na chrbe rozhadzuje moje vlasy a tie sa mi lepia na spotený krk a na spotenú tvár. Nabudúce musím pred štartom kadernícky salón navštíviť a nejaký iný druh účesu zvoliť. Asfaltka končí, máme za sebou prvých 5 km stúpania na Krížnu. Trať sa začína prudko zdvíhať, moje bežanie sa končí a mení sa na kráčanie. Dušan predo mnou tiež kráča. Svah je čím ďalej tým prudší. Je taký prudký, že keby som sa len trošku viac zohla, tak nosom ryjem v zemi. „Toto nie je beh, to je horolezecký výstup,“ pomyslím si. Takéto prudké a dlhé stúpania mi veru nehovoria „Veľkomožná pani“. Obieha ma Števka Šrámková, rezko si vykračuje touto strminou a pomaly sa mi vzďaľuje. Nemotorné chrobáky sa mi motajú pod nohy. Musím si dávať pozor, aby som nejakého nezagniavila a strácam tak drahocenné sekundy. To určite preto sa mi Števka vzďaľuje, lebo jej sa tie chrobáky do cesty nepletú...
Cesta sa začína meniť na celkom príjemnú, je obklopená žltými prvosienkami. Milé kvietky, pohladia moju dušu kvietkomilnú a moju dušu pretekársku do kroku pobádajú. Do kroku, nie do behu, lebo bežať tu ja nedokážem. Obieha ma Števo Karak a pochváli ma, že aký super výkon podávam. No dobre teda, sú síce dve súperky predo mnou, ale to oni zas podávajú super maxi výkon.
Blížime sa k vrcholu Krížna. Kopec už nie je nebežateľne strmý. Dá sa aj pobehnúť. Dobieham Dušana a ideme vedľa seba. Občasné pobehnutie striedame s chôdzou. Vybieham na Krížnu, 10 km mám za sebou. Môj spolubojovník Dušan sa niekde zapatrošil, tak bežím sama.
Nasleduje krásny úsek, príjemná hrebeňovka s výhľadmi na Veľkú Fatru, žiadne prudké stúpania ani klesania. Po náročnom stúpaní na Krížnu moje nohy nebežia nejako extra ľahulinko, ale kašlať na to. Najkrajší úsek tejto trate si užívam. Na Ostredku chvíľu postojím, urobím 360 stupňovú otočku a opäť sa presvedčím, aké sú tie naše hory Slovenské nádherné.
Rútia sa za mnou dvaja pretekári, určite s úmyslom predbehnúť ma, bežím teda ďalej. Objavuje sa predo mnou snehové pole obklopené krásnymi fialovými Šafranmi. Šafrany sa mi prihovárajú: „Andrejka, nebolo Ti lepšie, keď si s detičkami si len tak po lese chodila a kvetinky fotila?“ „Ale ano, ja vás vnímam, kvietky krásne. Teraz sa však Peťo Dolák za mnou rúti, tak musím bežať a hotovo!“
Snehové polia sa zväčšujú. Niekde sú vychodené blatové cestičky, niekde nie a v snehu je vidno stopy možno aj meter hlboké. To asi nejaký objemný turista sa tam zaboril. Idem dosť opatrne, netúžim sa pošmyknúť. Sú tam aj skalnaté úseky a nechcem sa natĺcť. Šialeným behom dolu kopcom po snehu ma obieha Peťo Dolák. A potom sa ten človek čuduje, že má furt nejaké problémy – kotník, kolená, achilovky ... Ja sa nečudujem, keď takto ako zmyslov zbavený beží – sneh/nesneh, blato/neblato, skala/neskala.
Snehu je čím ďalej, tým viac. Asi v povinnej výbave mal byť aj prdelák /umelohmotný klzák, čo si deti dávajú pod zadok a spúšťajú sa na snehu dole kopcom/, lepšie by mi to tak dolu snehovým kopcom išlo.
Opúšťam snehové polia. Dve pozitívne veci: prežívam bez pádu a v teniskách mi neločká, lebo som sa blatu a snehu všemožne vyhýbala. Jedna negatívna vec: stratila som veľa času a súperi sú úplne v nedohľadne.
Pekným trávnatým chodníčkom pojedajúc mandarinku vykráčam na Ploskú. Všade plno turistov a tí ma navigujú. Polku kilometrov mám za sebou, a čaká ma viac ako 5 kilometrový beh dolu kopcom do Vyšnej Revúcej. Tento úsek nie je pre moju osobu moc príjemný. Pichá ma v obidvoch bokoch aj pri srdci. Tak si len tak voľne bežkám. Záver je kamenistý a nepriaznivo naklonený mojim svalom stehenným. Teším sa na asfaltovú rovinku a aj na občerstvovačku.
Na občerstvovačke ma vítajú, ponúkajú mi všelijaké nápoje a dobroty a za chvíľu sa už aj so mnou lúčia. Ja by som aj dlhšie ostala, tak ale keď ma vyháňajú, je mi treba pokračovať. Čaká ma ešte 3 km po asfaltke. Občas po tej asfaltke aj hanebne kráčam, lebo pravdu povediac, už mám toho dosť. Ten, kto hovorí, že maratón sa začína od 30 km, už asi nejaký ten maratón absolvoval.
Na ceste je napísané: 32 km. Čaká ma ešte 10 kilometrov. To už nejako zvládnem, pomyslím si. Pokecám s domorodým obyvateľom, ktorý sa ma pýta odkiaľ idem a kam mierim. Keď som mu to oznámila, tak uznanlivo pokýval hlavou a so slovami, nech sa mi darí sa so mnou rozlúči.
„Už len túto zjazdovku si vykráčam a za chvíľu budem na Donovaloch,“ myslím si.
Aký krutý omyl! Vidím dve postavičky hore na zjazdovke. „ Jaj, ako im závidím, že sú už tam,“ zaochkám a púšťam sa do boja s metrami tejto pomerne dosť strmej zjazdovky. Výstup sťažuje to, že tu nie je žiadny chodník, len pokosená tráva a moje ťažko zdvíhajúce nohy sa do tej trávy zamotávajú. Spomeniem si na Cyrila Bohunického, ako komentoval skutočnosť, že nemáme nordic wallking paličky: „Paličky nepotrebujeme, keď bude treba, použijeme ručičky a takto budeme hrabkať a hrabkať a posúvať sa štvornožky dopredu.“ A tie jeho gestá rukami a vypúlené
oči ..., však Cyrila všetci poznáme.
Zjazdovka je nekonečná. Metre ubúdajú tragicky pomaly. Tu, tu už iste budem na vrchole, teším sa. A figu borovú! Zjazdovka sa prehupne a pokračuje. A pokračuje a nekončí. „A sem ja v zime prídem a budem sa tu na vleku vyvážať!“, vyhrážam sa okolostojacim stĺpom.
Teraz už iste bude koniec, veď už vidím len modrú oblohu. Tam prídem a bude tam nádherný výhľad na Donovaly a ja už len doklušem do cieľa ...
Blbosť! Výplod fantázie vyčerpaného človeka. Hore, kde je posledný stĺp a jedna drevená búdka, tam zjazdovka končí, ale putovanie hore kopcom nekončí. Žiaden výhľad na Donovaly, žiaden ani len náznak, že by cesta mohla viesť inokade ako po hrozivo sa týčiacom kopci. Spomínam si na fotky vyčerpaných jedincov
zo 166-kilometrového Ultra Trail Mont Blanc, ktoré nám premietal Igor Buček, keď nám včera rozprával o tomto ultramaratóne, na ktorom sa zúčastnil...
Ja žena nešťastná, kráčam hore kopcom. Moje bojovné predsavzatia ako všetky útrapy a krízy prekonám sa menia v jednu veľkú sebaľútosť. A ešte som si ani nie istá, či vôbec idem dobre. Predo mnou nik a za mnou tiež nik. Horko na hory zaplačem a pomaly sa suniem vpred. Ty jeden kopec! Prečo si taký veľký musel narásť?
Vidím žltú značku, snáď predsa len idem dobre. A keď aj nie, niekam ma tá značka dovedie. Akoby nestačilo, že mám nohy ako z olova a že som si nie istá, či správnou cestou k cieľu kráčam, ešte aj žalúdok mám ako na vode. Tieto nepríjemné žalúdočné stavy sú hrozné. Stojím každých desať metrov a oddychujem. Nech ma tu teraz aj medveď zožerie, je mi to jedno, aspoň sa zbavím tých hnusných pocitov nevoľnosti. Jediné, čo ma v tomto stave mierne poteší, je to, že na zemi je vrchnák z energetického gelu. Nezablúdila som tuším, boli tu predo mnou, tí rýchlejší.
Zbadám turistickú ceduľu. Blížim sa k nej a prebodávam ju nepriateľskými pohľadmi. Že Malý Zvolen! Zazerám na ten nápis a premenovávam ho na Hrozný Zvolen ... Krutý Zvolen ... Likvidačný Zvolen.
Trať sa postupne stáva príjemnejšou a ľudskejšou, občas sa aj nejaký turista zjaví. Dávam si ešte jednu mandarinku a pomáha to. Tá nevoľnosť bola z dehydratácie asi. Pýtam sa turistov, či dobre idem na Donovaly a či nejakí očíslovaní šialenci bežali tadeto a oni, že dobre idem a nejakí očíslovaní tu bežali a dokonca viacerí.
Vidím Novú Hoľu, cieľ sa blíži. Striedam beh s chôdzou a keď Mira Chovana pár metrov pred cieľom zbadám, takmer mu do náručia padám. Za potlesku ostatných pretekárov, ktorí sú už dávno v cieli, pretínajú moje nohy cieľovú pásku a ja som rada, že som rada, že som tu. Som spokojná a už sa teším, ako Čehúňovi oznámim, akú machrovinu som dala. Môj čas nie je ohromujúci, ale nevadí, hlavne, že nie som DNF. Volám svojmu mužovi Jarovi, kde sa nachádza. Práve vyšiel na Ploskú a cíti sa veľmi dôležitý, lebo v snehových zjazdíkoch pred Ploskou bol turistami ako veľká atrakcia fotený a Ploskú na bajku dal /netlačil/.
Máme to za sebou. Spokojne si sedíme na terase reštaurácie Stodola a s úsmevom spomíname na naše zážitky a útrapy na trati. Samozrejme, hlavnou hrdinkou nášho spomínania je tá nádherná zjazdovka nad Nižnou Revúcou ...
P.S.: Super akcia! Organizátorov chválim. Bolo mi cťou a potešením sa zúčastniť a ak sa bude dať, tak sem prídem zas.
Andrea Walterová, Staré Hory, 9.5.2009