Trans Fatra run 2009

Rozhodnutie ísť na Trans Fatra run dozrievalo vo mne postupne. Po Babe som sa cítil super, motivovaný, nič ma nezastaví... Avšak postupom času začínalo číslo 42km + 2600m získavať pevné kontúry a tie postupne nabrali podobu obáv. Týždeň pred pretekmi som dostal pozvánku na svadbu a zdalo že štart nehrozí. Avšak ľúbivé slová Petra Doláka o štarte napriek nedoliečenému výronu a (v tom čase) už dobre ukrytá túžba ísť, spôsobili nepredstaviteľné: Môj prvý horský maratón a druhý maratón celkovo. Ak sa teda ten prvý dá nazvať odbehnutým maratónom. Keď som povedal kamošovi (osobák má okolo 2:30) svoj vtedajší čas, sucho skonštatoval, že som maratón neodbehol, ale že som sa maratónu zúčastnil.
Tak som do Fatry išiel s tým, že čosi natrénované mám, osobák si urobím a dokončiť dokončím aj keby som to mal celé prekráčať.
Technicky som to mal prešpekulované dobre. Ultraľahký vak, minimum vecí, paličky som si vystružlikal deň pred tým, s tým že ich po prvej zjazdovke na Krížnej zahodím a ďalej ako vták.
... ako som sa mýlil. Na realitu horského maratónu chlapca z dolňákov, ktorý nebehá cez 30km a väčšinou po rovine, nemohlo nič pripraviť.
Začnime ale pekne po poriadku v piatok. Večer bola prezentácia a púšťalo sa video s komentárom Igora Bučeka z horského ulramaratónu okolo Mont Blanc-u. Pri prezentácii všetci dostali praktické podarúnky od sponzorov z ktorých som ja osobne Buff-ku využil hneď na druhý deň a bol som príjemne prekvapený jej úžitkovou hodnotou. Nasledovala príma večera ktorá bola zahrnutá v štartovnom, ako aj tombola a večera po pretekoch (len prosím nezabúdajte na nás bylinožravcov!). Takže pomer dal som / dostal som, môžem hodnotiť ako najlepší aký som kedy zažil. Poklona organizátorom a poďakovanie sponzorom.
Na trať ultramaratónu sa ráno pred nami vypravili iba dvaja bohatieri. My ostatní sme vybehli spod nafukovacej brány o 10:00.
Začal som zľahka, úplne pohodovo, po 2km som dobehol Andrejku W. ktorá beháva zhruba ako ja a pomaličky som sa jej začal vzďaľovať. Išlo sa mi dobre – až po prvú zjazdovku. Na nej ma s úsmevom obehla akási driečna pani a túto skutočnosť som spracúval ešte asi minútku-dve premýšľajúc čo sa to práve udialo.
Na Krížnu som sa vydriapal ešte celkom v pohode, neustále si opakujúc NEPREHNAŤ. A tak som sa cestou na Ploskú postupne rozlúčil s Andrejkou, milým pánom, batériou v MP3 prehrávači a nakoniec ma obehol aj Peťo Dolák, ktorého priznám sa, som čakal až dakde v Revúcach. Paličky pomohli, predo mnou sa vlnil hrebeň a tak som sa ich bál zahodiť.
Štartové pole bolo neveľké a ja som osirel. Výhľady to boli úchvatné. Až do Revúc som nestretol nikoho bez vibramiek.
Na občerstvovačke v Revúcach som mal už toho plné zuby, ale vládať som vládal bo som sa šetril. Spolu s batériou v hodinkách ma na 30km opustilo aj posledné nadšenie.
Skutočná skúška ma však ešte len čakala – druhá zjazdovka. Dodnes si neviem presne vysvetliť čo sa mi to na tej zjazdovke vlastne stalo (kto vie, poraďte). Prvých pár desiatok metrov som vyšiel úplne v pohode. Zrazu som pocítil aký som neskutočne zadýchaný a ako mi šialene rýchlo bije srdce a podlamujú sa mi nohy. Zastal som, že sa vydýcham ale to nepomáhalo musel som si sadnúť. Dych sa spomalil, tep klesol, rezko som vyskočil, nič ma nebolelo hlava svieža. Spravil som dvadsať krokov a koniec – to isté. Keď sa to zopakovalo zo päť krát začalo mi to liezť riadne na nervy. Nedokázal som sa pohnúť vpred o viac ako 20 krokov bez toho aby som sa cítil ako po 1km v tempe 3:30. Na zjazdovke ma obehli traja ľudia a nakoniec aj slečna z občerstvovačky a nevedel som koľko je hodín. Smiať som sa nemohol, na to som bol príliš zadýchaný.
Zaťal som zuby a pomaly som sa vyplazil do hornej časti zjazdovky kde to už nebolo také strmé a tam som už mohol fungovať normálne. V niektorých pasážach som si dokonca pripomenul že som na behu. Ako posledné ma opustili zásoby vody. Zavyl som na chotár a sunul som sa ďalej. Sranda, na Novej Holi pri vleku som stratil značku a nevedel som kade dole – našťastie ma vlekár nasmeroval. Zahodil som paličky verné pomocníčky a poď ho dole zjazdovkou. Tam zase na kuse neboli značky tak ani neviem či som išiel dobre ale zrazu som na ne natrafil a už bolo dobre. Pripravený bežať k Malamut bráne som bol celkom zaskočený keď som sa za akousi drevenicou zrazu ocitol v cieli. Jaj ako dobre.
Peťo Dolák môže pokojne spávať a na Babe bude značenie naveky ako má byť.
Veľa ďalších vecí ma na tomto behu opustilo okrem tých hore pospomínaných, ale tie mi chýbať nebudú. Viacej som získal ako stratil. Zase som o jeden maratón a 2600 výškových metrov bližšie.
Ďakujem všetkým ktorých som tam stretol za úžasný zážitok.

Dušan Harangozó

inak fotky sú tu: picasaweb.google.sk/tgesvk/20090509_Fatra_Trans_maraton#

PS O pár dní mi načernal nechet na ľavom palci (inak moj prvý) a začal som sa obávať že s ním sa budem musieť rozlúčiť tiež. Ale pekne odrastá loptoš.