samota bežca pod mochovským komínom

Nuda nuda nuda... tak sa dá v skratke opísať moj pokus zabehnúť dnes v Tlmačoch 25 km pod 1:30. Už po prvých 100 metroch po štarte bolo jasné kto bude na 4.pozícii... ja. Predomnou dvaja novozámockí borci a jeden elitný skaličan, za mnou dvaja skúsení bežci, ktorí sa vraj šetrili na zajtrajšie preteky. Prvý km 3:30, druhý 3:16...hm to netreba, moj plán bol 3:34. A potom- samota..samota a samota ... 3 ohnivé antilopy sa mi vzdiaľovali a za mnou  dlhých 300m nikto. Tempo som si udával sám, kilometre po 4 km už neboli značené. blížil sa kopec a mochovský komín , otočka a cestou nazad som uvidel že skoro všetci bežci majú niekoho po svojom boku, komu by sa mohli vyplakať alebo minimálne 10 m pred sebou, kto im udával tempo. Ale ja som bol sám. Prvýkrát som sa začal na pretekoch nudiť, vždy ma behanie baví aj keď trénujem sám, veď vtedy som len ja a beh a rýchlosť...ale teraz, hrozný pocit. Tých prvých nedobehnem, tých za mnou sa mi nechce čakať a keďže okolo mňa 700 metrov nikde nikoho tak som začal nahlas spievať nejaké úryvky z piesní...no bolo to sk^or bliakanie než spievanie.... aaa označený 21km!!!!, počkám ešte 100 metrov a pozriem sa na hodinky.. Už..Čas 1:15:35, hm práve som si urobil osobák na polmaratón. Radosť trvala iba 10 sekúnd, potom znovu samota a ..nuda. Spomalím..zrýchlim..spomalím..zrýchlim..nudím sa, panebože je tu niekto?! Aj som zabudol na svoj ciel 25 km pod 1:30. "Neviem byť sám" spieval som si od Joža Ráža. Vbieham do obce Tlmače, nikde nikoho, vidím pána v reflexnej bunde ako stojí a zastavuje kvoli mne auto. "Bežíš zle! Doľava! " Kričí na mňa. Otáčam sa nazad a dám sa správnym smerom. Vidím cieľ, trochu zrýchlim nech majú zo mňa diváci estetický zážitok, taak pekne cez špičky, dvíham kolená, vypnem hruď,áno pekne zakopávam .,ako elitný míliar a začina ma to baviť, konečne sú okolo mňa ľudia a tlieskajú mi a obdivujú moju rýchlosť a dokonalé bežecké pohyby a začínam cítiť , že som na pretekoch a koniec, finiš, cieľ..dokelu, Teraz keď ma to začalo baviť? V cieli mi podáva ruku Imro Magyar so zlatým vencom okolo krku, ktorý už 5minút v popíja drink a teší sa zo svojho nového rekordu. Závidím mu že nebežal sám, musím trochu potrénovať a raz budem aj ja mať taký veniec okolo krku. Tlmačská 25... dobrý tréning pre moju psychiku, nabudúce si zoberiem nejakú digitálnu hru, v prípade mentálnej krízy. Teším sa na ďalšie preteky, nabudúce už budem viac psychicky pripravený.