(moj sef niekam odisiel, tak mam konecne cas dopisat dojmy z Paris Marathon 2009)
4 dni uplna pauza, skusam behat, po 5min to dalej nepusti. 4tyzdne do dna D!
Nejdem s tym ist k doktorovi, lebo mi povie, ze mam prestat behat a to je vsetko, nijako inac mi nepomoze, ja aj tak viem, co to je_ moja vlastna diagnoza: nejaky zapal tendonu- mozem ist robit doktora!!! Moj domaci tvrdi, ze si mam vziat aspon ibuprofen proti zapalu. On mal vraj tiez pred maratonom problem, a naordinoval si liecbu ibuprofenom, hoci nerad, ale bud zacne brat lieky a pojde bezat,alebo nezacne a nepojde bezat. Takze vec je jasna, ordinujem si ibuprofen (Jedna zaujimavost: moj domaci bezal Paris pred 7 rokmi, dostal to ako svadobny dar od manzelky!!! Moja prva myslienka bola, to sa ho akoze tak rychlo chcela zbavit, ci co? Ale ked nad tym uvazujem, tak je to super, takze ak si toto precita niekto, za koho sa v buducnosti budem vydavat, tak prihlaska do loterie na Ironman Hawai ako svadobny dar by nebola od veci). Najprv som mala krabicku cervenych, potom zelenych a nakoniec bezfarebnych ibuprofenov, vysledok bol taky, ze z 5 bezbolestnych minut som sa dostala na 20…Nic moc veru.
10dni do na D.
Vzdavam to, prestala som uplne behat (hoci, par minutovy beh, ktory som robila kazdy treti den posledne tyzdne, sa asi neda povazovat za poriadny maratonsky trening), mozno 10 dni bez behu mi pomoze.
D-1 : Idem na Marathon Expo, vyzdvihnem si cislo, mam 15 480, nejake free goodies a idem popozerat stanky. Poprihlasujem sa na vsetky mozne zrebovania o maraton zadarmo (Berlin, Vieden, Madrid etc- asi ma nevyzrebovali, lebo sa mi zatial nikto neozval ), kupim si nejake casopisy o triatlone (musim predsa naberat inspiraciu na toho Ironmana), zoberiem si aj nejake casopisy o behani, prejdem predrazenym butikom Asicsu, najem sa energetickych tyciniek, ktore davaju zadarmo a idem domov spat. Koleno sa citi dobre, uvidime, co to da zajtra, ale nadeje si nerobim. Moja teoria je: bud ist hrozne hrozne rychlo, aby koleno nestihlo zacat boliet, ale potom ma zacne boliet, lebo idem rychlo, alebo ist velmi velmi pomaly, lebo vtedy ma neboli, ale potom by ma zacalo boliet, lebo by som bezala prilis dlho….Dilema. Ale volim druhu moznost, lebo aby prva fungovala aj v praxi a koleno nemalo cas zacat boliet, musela by som to zabehnut prinajhorsom asi o 30min skor ako je muzsky svetovy record…
Den D, posledne rady od domaceho (hej, toho, co ho manzelka chcela zabit, ale nepodarilo sa jej to) a vydavam sa na metro. Ulice su upustene, hoci, sem-tam stretnem nejakeho cloveka, ktory ma na chrbte rovnaky batoztek ako ja- s Eiffelovkou a napisom Marathon de Paris. Metro je preplnene maratoncami a rodinnymi prislusnikmi (toto organizatori nedomysleli…mohli posilnit linky), a som hrda na to, ze som jedna z nich!!!
20min do startu, idem bez rozklusu (nemozem zatazovat to koleno), iba sa trosku ponatahujem, a tlacim sa co najblizsie k startovej linii, lebo uz som poucena z 20km de Paris. Velmi mi to nejde, tak ostavam pri pacemakerovi na 3:45.
Start: Champ Elysees su siroke a hlavne trosku doel kopkom, takze sa to celkom dobre rozbehlo hned od zaciatku. Idem si 5:15-20/km, koleno drzi. Na znacke 21km, cas okolo1:47 alebo tak nejak, uz si nepamatam, koleno na pocudovanie stale drzi, hoci zacinam citit nejaky tlak, ale pridavam tempo na okolo 5min/km. Vsetko je ok, az kym neprijdeme k Seine (okolo 28-29km) a bezime cez take “podchody” ktore su kopceky dole, hore, dole a to mi na koleno nerobi dobre. Je to cim dalej tym horsie, tesne po znacke 20mile zastavam. Koleno boli, nemozem nan poriadne dostupit, ale zo skusenosti viem, ze po par minutach sa to zlepsi, bolest prejde a budem moct chodit takmer bez problemov. Tak som si sadla na kraj cesty, okolobeziaci ma povzbudzuju, no, ale moj problem nie je “mur na 30km”, a to oni nevedia.
Napokon som do ciela dokrivkala, dostala medailu (podla mna som si ju zasluzila, vsak som presla takmer celu vzdialenost), zjedla nejake banany, napila sa vody, vyzdvyhla si veci a snazim sa dostat cez dav na metro….ale moje chodecko-maratonske dobrodruzstvo sa nekonci: metro, vonku je rad aspon na polhodinu a nechcem vidiet, co sa deje vnutri. Tak sa vydavam domov peso, vsak som predsa nejaky sportovec!!!