Co vlastne predchadzalo mojmu prvemu startu na maratone? Dobre zabehnuty polmaraton na jesen 2005, po ktorom nasledovalo odhodlanie, ze maraton musim dat v kazdom pripade. Aj keby traktory padali! :-) Potom uz ale prisli na rad u mna viac tradicne veci, a sice najskor choroba na jesen, samozrejme nasledovana jarnou chripkou a aby to nebolo take jednoduche, ked uz som sa konecne zacal ako tak rozbiehat, ozvalo sa este aj koleno.
Prihlaska uz ale bola odoslana, a tak som behat “musel”. Na pomoc som si kupil ortezu a bolo to naozaj celkom dobre pri kratkych behoch (do 30 min.). Pri dlhsich behoch ale potom ako som sa zacal trochu potit, mokra orteza sa trosku “zosmykla” z kolena a to bolo spevnene uz len zo spodnej casti, na stehno som si ju mohol povytahovat kazdych 20 sekund, tak som to po piatich pokusoch vzdal a nechal som ju “na pokoji” az kym som nedobehol.
Prvy maraton, ako nahrada za Londynsky, kde som sa samozrejme nedostal, sa odohral v Prahe 14/05/2006. Bezal som ho spolu s Pavlom, byvalym spolubyvajucim z Londyna, s ktorym som vlastne pred zhruba strnastimi mesiacmi zacal trenovat. Bol to pekny zazitok, cas 4:22:25 nie je prave nieco, cim by som sa mal chvalit, ale od cca 34.km som bezal pomalsie oproti svojim moznostiam. Pavel totiz narazil na povestnu maratonsku stenu, bol uplne v pr… sorry v krize a ja som sa rozhodol, ze ho tam v tom nenecham a dotiahol som ho az do ciela. Urcite som vtedy aj tak nemal na pokorenie hranice styroch hodin, tipujem, ze by som sa mohol dostat niekde medzi 4:05 az 4:15, ale to su len dohady. Dolezite je, ze som to zvladol zabehnut a urcite tento maraton hodnotim pozitivne.
Druhy pokus bol uz o niecom inom. Rozhodol som sa, ze este v tom istom roku si zabehnem dalsi maraton. V plane bolo samozrejme vylepsenie svojho vykonu z Prahy a tajne som dufal, ze to tentokrat zabehnem pod 4 hodiny.
Ako inac, plany mi nahlodal zase nejaky virus – skolilo ma to sest tyzdnov pred startom. Najskor som sa to tradicne snazil tak tyzden az dva prechodit tym, ze som sa vzdy vecer vypotil a hadzal som cez den do seba tony vitaminov, co viedlo len k tomu, ze som nakoniec aj tak skoncil na cele dva tyzdne v posteli s vysokymi teplotami a antibiotikami. Dva tyzdne pred maratonom teploty presli, ale usadil sa mi nejaky skriatok v plucach a ja som nemohol prestat kaslat. Takze pocas poslednych sest tyzdnov pred maratonom som odbehol dva behy. Jeden dvadsatminutovy a druhy trval dokonca asi celu polhodinu, po navrate nasledoval zachvat kaslu.
Do Benatok som cestoval s tym, ze si obzriem mesto a preskumam okolite ostrovy, cize normalna turistika. Len pre istotu, ze ak by mi ten kasel nahodou presiel a citil by som sa v pohode, zobral som si aj tenisky :-). Pricestoval som vo stvrtok doobeda, ubytoval som sa, do vecera som presiel takmer vsetky ulicky – je to naozaj len take minimesto. Vecer som navstivil jednu z miestnych lekarni. Vypytal som si lieky na kasel, konkretne ci nemaju nejake dobre a lacne :-). Predavacka na mna nechapavo pozrela a spytala sa, ci sa chcem vyliecit alebo nie. Lieky stali do 5 EUR, este som dostal dve plne hrste kaslacich cukrikov zadarmo. Uzival som tri biele tabletky cez den a jednu modru na noc (zhoda farby cisto nahodna :o)). Neviem co do tych tabletiek natlacili, ale bol som po nich poriadne ospaly. Ked som sa vodnymi autobusmi prevazal na okolite ostrovy, tak som si ani nemohol sadnut, lebo by som do dvoch minut zaspal (raz som kvoli tomu takmer nestihol vystupit, lodka sa uz odrazila od brehu, ale ja som este brilantne preskocil na breh). Dokonca si ani nie som isty, ci by som presiel dopingovou kontrolou :-).
22/10/2006 v nedelu rano som sa zobudil a … a nic. Ziadny kasel. Tak som si povedal, ze to skusim a ked to nepojde, jednoducho to zabalim.
A islo to paradne, az som nechapal. Nohy lahucke ako nikdy predtym, zakaslal som len raz asi na piatom km. Nemal som vtedy so sebou ani hodinky, tak som sa na polmaratone slusne opytal jedneho bezca aky mame medzicas. Nemecky spolubezec mi prezradil cas (tesne pod dve hodiny), este sme prehodili par slov a o dve minutky uz sme sa venovali radsej behu ako dialogu. Ved nas este cakala pekna streka. Bol som uplne nateseny ako si super udrziavam tempo na cas pod 4 hodiny. “Urcite to dnes dam!”, pomyslel som si. A myslel som si to az po 32.km. Tam to zrazu na mna prislo, krce ake som este nikdy predtym (ani nikdy potom) nezazil. Krce v quadricepsoch, take ze ta bolest isla az do kosti. Pokusil som sa zastavit a natiahnut si svaly, no neslo to. Ked som zastal, bolo to este horsie. Skusal som chodzu, rozne rychlosti behu, uz som sa obzeral aj po sanitke, ale nakoniec som si nasiel akesi tempo-netempo, pri ktorom som este bol schopny pohybu (behom by som to nenazval) a bolelo to najprijatelnejsie.
Nakoniec som to akosi zvladol, aj ked tych poslednych 10km bolo horsich ako utrpenie mladeho Werthera. A to este bolo stastie, ze cez mosty v Benatkach natiahli dosky, schody by som urcite nezvladol. Vysledny cas 4:23:58, horsi ako v Prahe a obrovske sklamanie.
Az po dobehnuti som si uvedomil aku obrovsku hlupost som urobil, ze som sa vobec postavil na start. Vobec nejde o krce, to je to najmenej. Myslim, ze po chorobe sa mohlo stat oslabenemu organizmu aj nieco ovela horsie.
Ak ste to teda vydrzali citat az doteraz, vezmite si k srdcu tento moj odkaz:
NIKDY, ALE NAOZAJ NIKDY NEBEZTE MARATON TESNE
Ale akosi som sa prilis rozpisal o Benatkach, tak vam svoje zvysne dva maratony opisem az nabuduce v dalsom pokracovani. A zase som zabudol na slubovanu desiatku v Newporte. Vsak ale aj na nu raz dojde :-)