Sobota ráno. Zobúdzam sa na to, že niekto už pobehuje po byte a otvára balkón,a vykukuje von z neho... NO jasné moja segrička už mapuje situáciu, ako to vonku asi vyzerá.. Tak mi to nedá a aj keď je možno len 7hod. ráno vstanem z postele a idem za ňou. Spolu sucho skonštatujeme, že dnes teda ozaj nie je ukážkové počasie na behanie... Tak chvíľu sedíme pozeráme von cez okno a sledujem kvapky dažďa ako si pokojne padajú. No dnes, keď me sa odhodlali na polmaratón. A tak sa dohadujeme, že ideme nejdeme a takto dokola... Napokon padne dohoda. IDE SA!!!!
Tak sa teda vychystáme a zrazu sa už vezieme v aute na náš prvý spoločný polmaraton. Spoločný pre to,že moja segrička ( dvojička) je registrovaný bežec a má už čo to za sebou, nie ako ja amatérka.... Tie pocity v žalúdku po dorazení na Partizánsku lúku sa nedajú ani opísať. :O) Zvláštna zmes napätia, stresu, strachu, dažďa ktorý chvíľu ustane, potom sa znova spustí a pretrváva....Počasie na zaplakanie.... ale vraj vhodné na behanie... Kúsok sa ešte motkáme medzi ľuďmi ja vyvaľujem okále, toto je pre mňa všetko úplne nové... Zrazu len precitnem v tom, keď mi moja segrička povie, že by sme sa mali ísť pomaličky rozbehať... A tak si dávame rozcvičku, naťahujeme svalstvo... mimochodom takúto poctivú rozcvičku som už dávno nerobila:o)) a už stojíme na štarte... zaplavuje ma zvláštny pocit, milión otázok v hlave, asi ako ďaleko to, aká je trasa, ako mi to pôjde, nezastavím v polovici s tým, že nevládzem... A už bežíme... Zvláštne ako rýchlo sa tá hŕstka ľudí rozprchla. Každý svojím tempom svojími myšlienkami.. Ja s tými svojimi chvíľku ešte bojujem.. v tom zbadám na 2km označenie na zemi.. To sa mi len zdá.. pomyslím si.. však už bežím toľkú dobu a ešte len 2km...nechce sa mi veriť.. a tak nejak prestanem premýšľať a bežíme. Celú dobu som zaháňala myšlienk na to či to vôbec zvládnem, či mám na to aby som to dobehla celé do konca... Precitnem až pri 8km... vtedy sa mi prvý krát zazdá, že nohy chcú rezignovať a nebavia sa so mnou...Premôžem sa a ono to možno po 10 sekundách opadne a ja naberiem nový dych.. Odhadzujem fľašku vody ktorá ma len zbytočne zaťažovala keďže som s napila asi tak glg..... Hneď je to tuším lepšie:o) a je to tu.. posledných 300m do 10km... všetko hore kopcom s Výzvou "UŽ LEN" takmer to chcem vzdať pri posledných 100m a na pár krokov zastavím.... V tom počujem nejaké hlasy ľudí idúcich oproti mne, ktorý sa už veselo vracajú a bežia dole kopcom.. Poď ešte zvládneš to.... potom to už je len dole kopcom... Pár slov ktoré ma úplne nabudia a pri otočne ma čaká aj moja segrička.. Chvála bohu mám to za sebou... Polovička úspešne zvládnutá... Už len dole kopcom pomyslím si.. A presne tak to aj je.. Nohy už ako by šli samé... Napijem sa vody.... ktorú mi obetavo podali pri stánku.. Ešte malá zastávka, pre pichanie v boku mojej segricky... a ide sa ďalej.. Tie kilometre mi ubiehajú ako blesk... Cítim kúsok ako mi tŕpnu ruky, ale pri pomyslení, že celú cestu som parádnym tempom valila, tým stálym hore kopcom zo mňa opadáva všetka únava.... Nebudem písať aký bol 15,16,17... km... ja si ich vlastne ani nepamatám :o)) iba viem,podľa toho ,že boli písané na zemi...Konečne cieľ... naberáme posledné sily a do cieľa dobiehame spoločne so segričkou časom 2:06. Je to tak fantastický pocit..... JA SOM TO DOKÁZALA:.. Teda MY.. Nebiť mojej segričky ktorá mi údávala tempo a povzbudzovala ma...... Jej patrí moja vďaka........ aj to že ma nabláznila na tento maratón.