Tak som sa rozhodla, že po dvoch tohtoročných náročných horských behoch pobežím Záhorácky maratón. Horské behy sú krásne, môjmu srdcu veľmi blízke. Raz darmo, keď za mladi pričuchneš k ďalekonosným, tak potom celý život počuješ to slávne „VOLANIE DIVOČINY“, ako mi napísal môj guru Čehúň a moja duša dobrodružná to veru tak cíti. Moje nohy však na to majú iný názor a po behu Baba-Zochova chata sa moja pravá noha na mňa tak nafučala, že opuchla viac ako inokedy a ešte aj sfialovela a celú ma vystrašila, že som hneď za doktorom utekala. A ten mi povedal, že na jeseň vykoná nejakú sklerotizáciu a bude to dobré a že keď mi behanie nerobí problémy, kľudne môžem behávať. Neviem, či celkom pochopil, čo chcem bežať, ale dovolil mi to. Idem teda na to. Do Senice.
Štart je o 15,00 hod. Ja aj so svojou ochrankou – manželom a detičkami prichádzam na miesto činu okolo 14,30 hod. Rýchlo sa zaprezentujem a prezlečiem. Prvý známy, ktorého stretám je Cyril Bohunický, ktorý mi s hrdosťou ukazuje číslo 97 pripnuté na hrudi. Pri dôkladnom zaväzovaní šnúrok na teniskách moje oko zbadá Cyrilove tenisky a upozorní na to aj druhé oko. Obe oči teraz na tie tenisky, niekoľko krát zaplátané čumia s údivom. Cyril si to všimne a samozrejme, hneď to okomentuje, že sú to ultra ľahké dvesto gramové maratónky. Och. Ale, kto umí, ten umí. A o tom, že Cyril to umí svedčí aj fakt, že dnes beží svoj
97. maratón.
Počasie úplne superné. Nebo doplakalo, slnko sa na nás nevyškiera a nepečie nám na hlavy. Už nech nás odštartujú. Mám štarťáka. Stojím na štarte a dohováram svojim nožičkám:
„Nech obava z neúspechu ducha nášho negniavi a sebaľútosti v nás niet, my spolu prekonáme všetky útrapy a smelo budeme bežať vpred!“
Vybiehajú teda moje nôžky aj nôžky ostatných maratóncov a polmaratóncov zo Senice. Krátko po štarte sa mi prihovorí Cyril Bohunický: „Dnes bežíš na víťazstvo! To dievča, čo je pred nami beží polmaratón a Zlatka Semanová beží na čas 4 hodiny. Toto je tempo dobré na
3 hod. 30.“ Nemám takéto reči rada. Jasné, že chcem vyhrať, kto by nechcel vyhrať, ale hlavne chcem do cieľa dobehnúť a nezabaliť. Moje bežecké sebavedomie je nahlodané. Horský maratón vo Veľkej Fatre – ledva som sa dotackala do cieľa. Lamačkov memoriál Kamzík-Zochova chata, tiež som sa ledva dotackala do cieľa - špinavá a dobitá, lebo dole kopcom som zahučala a ako som bola spotená, tak plno prachu sa na mňa nalepilo a vyzerala som ako kominár, k radosti všetkým okoloidúcim a hlavne k radosti osobám, ktoré ma takto v cieli videli.
Teraz budem bežať, ako budem vládať. Lebo ja – baba bláznivá, nemôžem si bežať len tak. Nahodím strojové tempo a bežím. Fučím. Fučím preto, lebo moje tréningové dávky sú diétne, zatiaľ čo moje stravovanie diétne nie je. Prvých 5 km ubehne rýchlo – 22:05. Som sa fakt zbláznila asi. Takto rýchlo som už dlho nebežala. Predo mnou je skupinka. Poletuje z jedného kraja cesty na druhý. Asi to má nejaký význam to poletovanie, tak poletujem aj ja. Snažím sa ich dobehnúť, lebo v skupinke sa lepšie beží, ale nedarí sa mi. Druhá päťka – 22:14. Desať km pod 45 minút, moc, moc rýchle, ale nechce sa mi pomalšie bežať. Zatiaľ je všetko fajn, aj vodiči sú ohľaduplní, nemám s autami žiaden problém, len jeden kamión – smraďoch smradľavý úplne tesne popri mne prefrčí. Skôr slimáky mi lezú na nervy, lebo sa mi motajú do cesty. Ešte sa o nejakého potknem a obijem si koleno! Skupinka predo mnou sa rozpadá. Pomaly niektorých dobieham a aj drzo predbieham. Prihovára sa mi jeden člen tejto skupinky, že či bežím celý maratón. A ja, že hej. A pripojí sa ku mne. Snaží sa so mnou komunikovať, ale ja keď bežím, nie som človek ukecaný, lebo nevládzem rozprávať. Má obavy, či nebežíme moc rýchlo, ale do toho ja si kecať nenechám. Musím bežať čo najrýchlejšie, aby som si získala náskok a potom už mi stačí do cieľa dobehnúť. Taká je moja taktika. Tretia päťka – 22:48, stále dosť rýchle. Jaroslav, ako sa mi môj spolubežec predstavil, beží stále so mnou. Aj môj muž sa volá Jaroslav. Pekne si to dnes Jaroslavovia podelili. Jeden stráži mňa a druhý moje detičky. Ten čo stráži mňa sa ma priebežne pýta, ako sa mi beží. Zatiaľ celkom dobre. Štvrtá päťka – 23:19 a mám 20 km za sebou. Už „len“ 22. Sme v Šaštíne, onedlho bude obrátka. Milí ľudia, ktorí pomáhajú pri organizácii a zapisujú medzičasy ma povzbudzujú. Na obrátke kuknem na hodinky, čas mám okolo 1:37. Krtkove kukadlá! S takým časom by som bola spokojná aj keby som len polmaratón bežala.
„Už mám viac za sebou, ako pred sebou“, pomyslím si. Na konci Šaštína je kopčisko, ktorý mi ukradne zopár síl. A ešte aj vietor fúka. Jaroslav beží stále so mnou. Skúšam sa za neho schovať pred vetrom. Prečo tí bežci musia byť takí chudí? Vietor fučí a moje tempo ničí. Piata päťka – 24:26. Pri občerstvovačkách už aj zastavím a chvíľu aj postojím a v kľude sa napijem. To všetko si doprajem ako odmenu, že som každou občerstvovačkou bližšie k cieľu. Šiesta päťka – 26:57. Ach, jaj. Už sa mi veru nebeží dobre. V duchu si rátam: ešte 5 km a potom to budem mať už len 7 km do cieľa. Začínam pociťovať akési dosť nepríjemné pocity. No, snáď to prejde. Neprešlo. Rýchlo schádzam z cesty do húštiny a môj spolubežec Jaro prichádza o moju prítomnosť. A som aj celkom rada, aspoň nemám pocit, že ho zdržujem. Vychádzam z húštiny a pokračujem v boji s kilometrami sama. Je tu 35 km. Siedma päťka – 26:35. Spomínam si, ako sme išli tadeto autom a manžel mi hovorí: „Tu už toho budeš mať plné brejle.“ A zase mal raz pravdu! Ja som si vtedy pomyslela, že keď už budem tu, tak budem rada, lebo to už bude do cieľa kúsok. Ale nie je 7 km ako 7km a v poslednom čase sa už stáva pravidlom, že moje posledné kilometre pred cieľom sú viac ako veľmi kruté.
„Prekonáme všetky útrapy a smelo budeme bežať vpred ...“ Reči sa hovoria a chlieb sa je. Na toto som ja nebola dostatočne pripravená. Tak si to teraz pekne vyžieram. Viac kráčam ako bežím. Ťažko sa človeku beží, keď nielen že sa nohy ledva zo zeme zdvíhajú, ale aj zažívacie problémy ho prepadnú. Zopár bežcov ma obieha. Iba jeden ma povzbudí, že dobre idem, mám veľký náskok, len nech nezostanem stáť. Milá osoba. On mňa nepozná, ani ja jeho nepoznám, ale nie je čas na predstavovanie a ja nie som akejkoľvek komunikácie schopná.
Konečne je tu Senica. Bežím po chodníku. Len skupinka malých futbalistov, čo kráčajú po chodníku a povzbudzujú ma, dokáže vyčariť úsmev na mojej tvári. A už aj vidím našu Corollu, s mojim manželom a detičkami. A mám doprovodné vozidlo, ktoré ma odprevádza až do cieľa. Inak by som v tej Senici poblúdila a zahynula asi.
Neviem, aký zázrakom sa stalo, že ma žiadna súperka nepredbehla a bola som prvá v cieli. Môj čas 3:31:27. Posledných 7 km mi trvalo 43 minút. Druhá dobieha Darinka Došová, sympatická bežkyňa z Banskej Bystrice a tretia Evka Budinská, ktorá mi to minulý rok na 10km behu v Banskej Štiavnici naložila a sme si teraz 1:1.
Bolo to veľmi náročné dnes. Som rada, že som sa prišla vytrápiť sem. Mám toho dosť a aspoň mi nebude ľúto, že sa nezúčastním Non stop behu hrebeňom Nízkych Tatier. Nech sa tam trápia Dolákovci a spol. Ja si idem aj s rodinkou do Chorvátska vegetovať a budem sa tam v mori rochniť. A možno si tam aj zabehám trošku. A 25.7. hor sa na Stupavský MTB maratón.