Ako sa behá v trópoch

Nedalo mi nevyskúšať ako sa beháva takmer na rovníku. Posledné dva týždne som trávil (keď píšem tento príspevok tak som ešte tu) na ostrove Penang v Malajzii. Hotel sľuboval skvele vybavenú posilňovňu, kde som bral bežecký trenažér ako samozrejmosť a zároveň aj bežecké trate v jeho okolí. No nevyskúšajte to.
Ako sa teda beží európanovi v trópoch, kde je 30 stupňov už od rána a vlhkosť vzduchu je takmer sto percentná? Ťažko.
Doslova. Pokiaľ na chvíľu opustíte klimatizovanú miestnosť idete skapať. Aspoň ja som sa tak cítil prvý deň. Celkom iste sa pod to podpísalo aj takmer 20 hodín v lietadle a na letiskách, ale celkovo sa tento stav zlepšoval len veľmi pomaly.
Obleje vás pot, cítite sa lepkavý a po čele vám neustále stekajú pramienky. Takto to bolo aj pri behu a to behom 200 metrov. Po prvom kilometri tričko kompletne zmenilo farbu na tmavšiu a nezostalo na ňom nič suché. Prvý kilometer som si zabehol za cca 4:30 a hneď som pochopil, že ak chcem prežiť tak budem musieť spomaliť. Nakoniec sa 5:45 ukázalo ako optimum. Na svoj prvý beh som si samozrejme nezobral ani kvapku vody a večer sa mi to vrátilo ľahkými príznakmi dehydratácie a úpalu. Celkovo som odbehol 5, 24km (podľa údajov z Nike+). Večer ma bolela hlava, ledva som stál na nohách a nedostali by ste do mňa ani omrvinky z chleba.
Dva dni na to som už vedel, že minimálne pollitrová fľaša vody pocestuje so mnou. Rozbehol som sa pomalšie ale samozrejme obligátnych dvesto metrov a už to išlo. Avizovaná najdlhšia hotelová trasa mala niečo vyše 3km a tak som si povedal, že dvakrát bude stačiť. Záver tvorilo stúpanie po schodoch a hore som ledva lapal po dychu a boli jasné dve veci. Jedna bola tá, že dvakrát to neotočim a druhá, že najbližších pár dní strávim v posilke na páse.
Čo na záver? Skúsenosť to bola zaujímavá, ale to podnebie nie je pre mňa. Nechám to domácim, ktorých som pravidelne stretával ráno pri behu okolo pobrežia. Nevyzerali, že by sa nejako extrémne potili. Teraz rozmýšľam... keby tak prišli k nám v polovici januára...