MÔJ PRVÝ MARATÓN

Na svoje pocity nezabudnem určite do konca života a ten kto nebehal, alebo ho beh nenapĺňa, to asi ani nikdy nepochopí. Pri popise svojej prípravy a následného  maratónu, pri vysvetľovaní všetkých pozitívnych vplyvov behu na organizmus nezainteresovaným ľuďom vo svojom okolí, vidím ich nechápavé reakcie a oponovanie, spomínajú nevýhody a všetky negatíva behu. Od zničených členkov, kolien až po trvalé následky...
V prvom rade by som chcem poukázať na knihu, z ktorej som čerpal svoje teoretické vedomosti a zároveň poďakovať autorom za výborné spracovanie knihy Běhání. Moje poďakovanie patrí pánovi Tvrzníkovi, Škorpilovi a Soumarovi, vďaka ktorím som sa vlastne pripravil na svoju premiéru v behu maratónu v Košiciach.
Mal som 34 rokov a behával som s krátkymi prestávkami asi od 18. rokov.
Myšlienka behať s konkrétnym cieľom – ubehnúť maratón mi preblysla hlavou na začiatku roka svojej premiéry. Od tej doby som začal s prípravou na maratón, ktorá bola bez akejkoľvek odbornejšej znalosti o behu. Tréningy spočívali v behoch na 10 km 3 krát do týždňa a cez víkend jeden dlhší vytrvalostný beh na cca 25 km. Bežeckých súťaží som sa nikdy predtým nezúčastnil.
Po prečítaní metodiky som pochopil, ako nesprávne prebiehala moja príprava a že spôsobom mojich tréningov moja výkonnosť nikdy nebude stúpať. Moje niekoľkoročné behanie, moja kondícia a výkonnosť stáli na jednom bode. Tréningy prebiehali v jednom tempe a to bolo ešte aj vysoké, vytrvalostný beh bol len na pocity. Úsmevné na tom je to, že v spomínanej knihe sú presne popísané chyby bežcov, ktoré som robil aj ja. Zistil som, že moje behanie a „príprava" je celá naopak.
Kúpil som si sporttester, zostavil som si tréningový plán a začala sa moja veľká príprava!
Na začiatku prípravy som mal cieľ dobehnúť maratón. Počas prípravy, ktorú som nemenil zlepšujúcou kondíciou, sa moje ciele dobehnúť maratón zmenili na 4:00 hodiny, neskôr na 3:45, potom na 3:30 a ku koncu prípravy blížiacim sa dňom štartu až pod 3:30 hodiny.
Počas prípravy som zaznamenal očividné zlepšenie kondície, čo ma hnalo stále dopredu. Za pár mesiacov bola moja kondícia na úrovni študentských čias, dokonca som mal pocit, že behám ešte lepšie. Bol som presvedčený o pripravenosti po kondičnej stránke, po psychickej som mal obavy z nepredvídateľných ťažkostí ako sú kŕče, prípadné bolesti... Nevedel som sa dočkať dňa „D" v Košiciach, bol som doslovne nažhavený, plný energie vyštartovať po štartovnom výstrele.
Prišiel deň štartu, prišiel deň, v ktorom som chcel svoju prípravu a nabehané kilometre skonfrontovať s realitou. Bol to môj pretek, môj prvý pretek, môj prvý maratón! Je to neopísateľná atmosféra, ľudia, bežci, moderátor, hudba, novinári, televízne štáby..., mal som z toho zimomriavky po tele. Dokonca manželka mi po behu povedala, že po štarte, keď nás odštartovali a videla ten dav bežcov s rovnakou realitou – dobehnúť do cieľa v čo najlepšom čase, mala chuť si obuť bežecké topánky a bežať tiež.
Po štarte som vybehol ako keby som bežal beh na 5 km. Tempo som mal o pol minúty rýchlejšie ako bolo naplánované. Pocity z tempa boli skvelé, fyzicky som nepociťoval žiadnu únavu. Práve tá atmosféra okolo trate, ktorou som sa nechal strhnúť, okolo bežiaci bežci prispievali k mojim neočakávaným medzičasom na každom kilometri. V hlave som počítal výsledný čas, ktorý bol nad moje očakávania. Prvých 30 km bolo v pohode, tempo som držal s odchýlkou ± 5 sekúnd. A po tridsiatke prišla tá, každým maratóncom spomínaná "stena"! Keby som to mal popísať obrazne, tak by som krízu porovnal s jazdou v aute s vytiahnutou ručnou brzdou a plynovým pedálom na podlahe. Motor hučí, trápi sa a rýchlosť je minimálna. Po 35 km som dokonca začal uvažovať o krátkej prestávke vo forme chôdze, ale hneď som to vymazal z hlavy, keď som si spomenul na svoju prípravu, víkendové vytrvalostné behy, kilometre a kilometre behu po celom okolí, moju manželku, ktorá ma sprevádzala na bicykli počas dlhších behov a nosila mi vodu, gély, tyčinky, jej podporu ...
V posledných dvoch kilometroch, následným vybehnutím na pešiu zónu v Košiciach, kde je aj cieľ, som sa pokúsil zrýchliť. Dal som do toho všetko a na kilometrovníku som videl zlepšenie „až“ 7 sekúnd na kilometer. Bežal som na doraz.
Dobehol som v čase 3:34:12 hodiny. V prvých minútach po dobehnutí som to už nechcel zažiť nikdy v živote, ale po chvíli som už uvažoval o možnosti lepšieho behu pod 3:30. Po oficiálnom vyhodnotení som skončil na 249 mieste a vo svojej kategórií na 111. mieste. Možno by si niekto povedal, že pekné umiestnenie na prvý maratón, ale ja som sa na výsledok nepozeral tak, že za mnou skončilo ďalších cca 600 bežcov, ale že predo mnou bolo 248 bežcov a z toho 138!!! bežcov vo vyšších vekových kategóriách! No nie je to výzva?! Pre mňa obrovská! Aspoň je čo zlepšovať a teraz sa teším na každý jarný a jesenný maratón.
S odstupom času a po absolvovaní niekoľkých súťažných behov som skonštatoval, že moja taktika a príprava na ten prvý maratón bola veľmi slabučká. Boli pre mňa zbytočné tie rady v literatúre o taktizovaní, o tempe. Musel som na to prísť sám.
Zo spomínanej knihy som bol tak nadšený, že som si v Prahe pred maratónom dohodol stretnutie s jedným z autorov, ktorý je zároveň bežcom, maratóncom, ultramaratóncom, poradcom o behu, niekoľkonásobným rekordérom v ultra behoch s Milošom Škorpilom a osobne som mu poďakoval za to, že som zo svojho behania urobil behanie s veľkým „B“, že som prišiel na skutočnú chuť behu, na ten krásny pocit po každom tréningu a po každom dobehnutom súťažnom behu.