Konečne pod 1:30 - krasňanská kúria

Bohužiaľ (alebo na šťastie?), je tu hospodárska kríza a ja teda mám čas aj v júli si občas prevetrať hlavu. A keď už si tú hlavu prevetrám, tak dúfam, že sa mi konečne podarí zabehnúť kúriu pod 1:30.
Veď je to na porazenie. 1. účasť (júl 2007) a čas 1:30:16. Na druhý krát to bolo horšie (september 2007) ale to bolo po búrkach a na trati boli napadané stromy, takže to bolo za vyše 1:32. Tretia účasť (júl 2008) a v cieli nameraných 1:30:08, no z toho ma išiel šľak trafiť, pretože mne cestou odišli stopky, resp. mi na pár minút vypadli a ja som bol v omyle, že ako dobre mi to ide :). No a doteraz posledná účasť v septembri 2008, tesne po "objavení sa" alergie spojenej s astmou bola len do počtu za 1:37 aj nejaké drobné.
Keď som došiel ráno na kúpalisko v Krasňanoch, tak som tam zase videl tých ľudí, ktorí si berú k srdcu slová Peťa Doláka (organizátora) o tom, že sa jedná predovšetkým o mentálno-motivačný tréning v skupine. No a ja som na ten čas 1:30 (mo)mentálne namotivovaný už dva roky. Je načase, aby sa to podarilo. Beriem to však tak, že som si predovšetkým prišiel odbehnúť túto krásnu trať, za ktorú som Petrovi mimoriadne zaviazaný.
Štart sa nám síce trošku omeškal, ale keďže nie je tak teplo ako avizoval Iľko ešte pred týždňom (sľuboval 35 stupňov), tak nám to nevadí. Po štarte sa hneď vpredu vytvorila skupinka 4 favoritov, ktorých normálny človek = slabo trénovaný jedinec ako ja, vidí len prvých pár sto metrov aj to len odzadu. Vedel som, že týchto treba čím rýchlejšie nechať ujsť, aby mi náhodou nechodila po rozume myšlienka skúsiť sa ich držať a potom na to doplatiť na treťom kilometri vypľutím obidvoch pľúc.
Za nimi išla nejaká ďalšia štvorica, ktorej som sa chvíľu držal, ale potom som usúdil, že ani toto nebudú moji parťáci na túto trasu a "blahosklonne som ich pustil" pred seba. Ďalšia štvorica bežcov už vyzerala oveľa prístupnejšie, čo sa týka tempa a tak som sa zaradil za nich na chvostík. Asi na méte 2 km ma predbiehal Peťov brat Jano a zdalo sa mi, že má vcelku dobré vyrovnané tempo, tak som sa pustil za ním. Síce mi občas ušiel o nejakých 20-30 metrov, ale stále som ho mal na očiach a keď on niekoho poredbehol, tak ja som urobil to isté za 1-2 minútky po ňom. Tak sme na prvú občerstvovačku (na pánovej lúke) dobehli na 10. resp. 11. mieste. Áno, pokiaľ predo mnou nie je priveľa bežcov, snažím sa ich mať spočítaných a podľa toho si plánujem priebežný cieľ (napr. v tomto prípade to bolo "v cieli do 10. miesta" - v čase keď som bol na trinástom).
Za Janom sa bežalo strašne dobre. Nemal záujem, nejako sa ma striasť, a keˇže sme mali za sebou pre mňa najťažšiu časť trate (stúpanie), tak som si začal vychutnávať to, kvôli čomu tento beh milujem - lesný beh takmer po vrstevniciach. Je to radosť tadiaľ behať. Asi na 6-7. kilometri sme predbehli ešte jedného bežca, čo ma potešilo, keďže už sme boli v prvej desiatke obaja a v podstate zo mňa opadol "stres z možného nesplnenia cieľa".
Ďalej som si vychutnával plnými dúškami trať, keď bolo občas nejaké prudšie stúpanie, tak som ho vykráčal, vtedy mi Jano vždy o pár metrov ušiel, ale v zásade som ho mal stále na dohľad. Asi na 9. kilometri nám bežal oproti bežec v modrom. Kričím mu, "veď ty bežíš naopak" a vtedy som si uvedomil, že to bol náš expremiér Miki. Tak nech mu to behá :). To bolo na pravej strane od hrebeňa Karpát. Pomyslel som si "už sa bojím, koho stretneme, keď budeme bežať naľavo od hrebeňa :)".
Na cvičnej lúke mal Jano na mňa asi 100 m a letmým pohľadom na hodinky som zistil, že ak by som chcel konečne zlomiť 1:30, musel by som odteraz dávať kilometer za max. 4:05. Asi 15 sekúnd som sa občerstvoval ionťákom a šiel som ďalej. Už som to pomaličky púšťal z hlavy, že to predsa nemôžem zvládnuť, ale predsa. Bolo to dolu kopcom a v tom som oveľa silnejší ako do kopcov, kde ma všetci predbiehajú. Na každom kilometri som si kontroloval čas a zistil som, že to možno nie je úplne stratené. Pridal som a na 15. som Jana predbehol, medzičasy stále hovorili, že to nie je stratené, aj keď to bude na hrane. Dolu kopcom to bolo OK, ale bál som sa poslednej rovinky, kde som vedel že mi budú dochádzať sily.
A rovinka prišla. Na 17. km som mal rovných 1:26 a vedel som, že to tempo nie je štvorkové. Tak som dobiehal v podstate voľne do cieľa a 100 m pred cieľom som skontroloval medzičas a neverím vlastným očiam 1:29:32. Tak som tých 100 metrov zašpurtoval a podarilo sa 1:29:50.
Vyplýva mi z toho však, že tá trať určite nemá 18,6 km, dokonca ani rovných 18, ale to bude asi 17,6 možno 17,8. ale k tomu sa určite vyjadrí Peťo, ak si toto prečíta.
Na záver: Všetkým tento beh vrelo odporúčam. Nie je to žiadna mega akcia, beží sa v krásnej prírode, je organizovaný s láskou, viac ako o pretekaní je to o prečistení si hlavy (aj keď tento príspevok to možno trochu popiera :))
A mám nový cieľ: na jeseň zlomiť 1:29. Podarí sa?