Hneď na prvom kilometri som sa dostal do konfliktu s veľkým chudým, ale nepríjmne štekajúcim chlpáčom (tuším sa to volá afganský chrt). Postavil sa mi do cesty a nechcel pochopiť, že by som chcel bežať ďalej. Tak som ostal stáť a obzeral som sa po majiteľovi. Ten bol, samozrejme, 100 m od svojho miláčika a mal úplne v péčku. Klasika! Keď pes neprestával, tak sa unúval ísť smerom k nám, aby umravnil svojho psa. Ešte som mal pocit, že ja som ten zlý, kto tu spôsobuje problémy. Veď čo mám čo behať, to sa potom nemôžem čudovať, že pes to berie ako výzvu, nie?
Na druhom kilometri som mal trošku iný zážitok a na havkáča som už len s láskou spomínal. Keď som bežal popod lipku so sklonenou hlavou, zrazu som pri ľavom uchu začul hlboké bzučanie silného vrtuľníka. Kým som sa spamätal, posádka vrtuľníka mi za ucho vystrelila jedovatý šíp. Veruže to zaštípalo. Snažil som sa porovnať tú bolesť s bolesťou, ktorú som pocítil pred tromi rokmi keď ma uštipla osa. Som astmatik, alergik a uštipnutie patrí medzi veci, ktorým by som sa ja mal vyhýbať. Hneď som začal zvažovať, či sa mám rýchlo vrátiť domov a vykašlať sa na tréning, alebo pokračovať. Keďže uštipnutie bolo pomerne blízko krku, mal som obavu, či mi to nemôže ublížiť viac ako povedzme uštipnutie do členka.
Rozhodol som sa pokračovať, veď asi za ďalší kilometer predo mnou bola petržalská nemocnica, takže som dúfal, že kebyže mi to veľmi napuchne a niečo vážne by mi hrozilo, tak by som vbehol na pohotovosť a že by ma v núdzi zachránili aj bez preukazu poistenca.
Keď som bežal okolo nemocnice, tak som sa síce necítil o nič lepšie ako tesne po uštipnutí, ale ani nie oveľa horšie (opuch nebol skoro žiadny, akurát bolesť sa trošku rozšírila z bodu na väčšiu plochu). Tak som si povedal, že to risknem a pobežím ďalej.
Už som sa blížil k obrátke, chýbalo len pár sto metrov (pre tých čo to poznajú pri dvojbufete pri hrádzi), keď som zrazu začal mať pocit, akoby mi puchol jazyk. Panika! Žeby príznak počiatkov anafylaktického šoku? Pýtal som sa sám seba. Okamžite som to otočil a rýchlo začal uvažovať. Zvýšiť tempo, ktoré som mal už aj tak dosť dobré (aby som bol čím skôr medzi ľuďmi ktorí by mi prípadne mohli privolať pomoc)? Alebo naopak zvoľniť tempo, aby som prekrvoval trošku menej a dal oddýchnuť srdcu a krvnému obehu? Úplne zastaviť som nechcel, veď čo by mi to pomohlo, keby že sa príznaky rozrastajú a ja som ďaleko od všetkého? Nakoniec som sa rozhodol poľaviť s tempom a sústrediť sa na sledovanie svojho stavu.
Bol som vďačný za každého cyklistu, ktorý sa takto po daždi vybral na hrádzu a dúfal som, že ak by niečo tak mi pomôžu. Naštastie ďalšie príznaky sa už nepridávali, takže som dokonca trošku opäť zvýšil tempo. Už som bol opäť pri nemocnici, keď som videl pred sebou troch majiteľov s tromi havkáčmi a opäť sa jeden z nich chcel venovať viac mne ako hre s ostatnými a bolo to ešte nepríjemnejšie ako s tým chrtom predtým. Tuším bígl to bol. Panička spravila asi 15 kolečiek okolo mňa, kým ho chytila. Ďalšia cesta domov už bola bez ďalších „dobrodružstiev“ ale tých je, myslím, za tento mesiac, už dosť.
Večer som potom ešte s tým uštipnutím predsa išiel na pohotovosť, lebo sa mi po celom tele začali množiť červené škvrny, tak som nechcel riskovať nejaké nečakané zhoršenie stavu v noci. Dostal som dve injekcie (do sedacieho svalu a do ruky) a do rána bolo všetko skoro OK. Len som sa zobudil taký trošku ťažký a malátny ale na to ma upozornili.
Alergici, aj vy to máte také blbé, keď vás niečo uštipne?