StoryEditor

Môj prvý

19.08.2009, 23:15
Víťazi nikdy neprehrajú, prehrali tí, ktorí sa nikdy nepokúsili o výhru.
Bežať, pred vlastným tieňom a strachom, Bežať, vedieť prečo a kvôli komu, Bežať, neobzerať do minulosti, ale do budúcnosti, Bežať a vyhrať. Víťazi nikdy neprehrajú, prehrali tí, ktorí sa nikdy nepokúsili o výhru. (s tým som nastupoval na štart) Kde len začať, či skôr ako to všetko začalo? Už ani neviem presne kedy som sa začal pohrávať s myšlienkou ísť na maratón. Veď kto by už len podstúpil dobrovoľne vyše 42km trápenia? Prvého chrobáka som si nasadil do hlavy asi v 17tich no odvtedy som urobil veľa krokov iným smerom ako k maratónu. Ale čo nik nepredpokladal, stretol som niekoho, kto mi ukázal čo je v živote podstatné. Celú zimu som nerobil nič, len nudil. Keď som videl kamarátov ako trénujú a dosahujú výsledky, povedal som si, že to sa musí radikálne zmeniť. Na konci júla som to nevydržal a so svojimi 82 kg som urobil prvý krok k maratónu. Aj keď 10 km bolo pre mňa trápením, ale nezabalil som to potom, ako som zistil, že už to nie je to čo bývalo. Postupne aj hmotnosť začala poslúchať, dĺžka tréningu predlžovať a čas znižovať. Prvá skúška bola na Čachtickom polmaratóne (čas 1:29:10) s jedným cieľom: bežať pod 1:30:00 a podarilo sa . Prišla ďalšia, o to náročnejšia, nakoľko latka bola nasadená, a dobre vieme aké je ťažké prekonať sám seba (omnoho ľahšie je prekonať súperov), na Topoľčianskom polmaratóne po pár metroch som zistil, že to nebude také ľahké, i keď mam o mesiac viac tréningu. Jediným dôvodom bol silný protivietor a keďže som nemal ani hodinky a nikto nehlásil čas na 10 km, bolo len ťažké odhadnúť aké mam tempo, navyše keď nik predo mnou a nik za mnou, s kým by som bojoval bok po boku proti tomu počasiu. No napriek tomu všetkému, keď som uvidel na svetelnej tabuli čas 1:25:14, neveril som vlastným očiam. Bol to čas o 4 min lepší aj napriek nepriazni počasia. Po týchto menších úspechoch prišla daň - choroba, ktorá sa napriek obmedzeniu trénovania nechcela vzdať môjho tela. Asi sa mala dobre, čo je dosť bizarné, že niekomu môže byt aj so mnou fajn. Nakoniec si to rozmyslela a vedela, že som baran a nepodľahnem len tak ľahko. Nasledovala jedna 30tka a jedna 33ka v parku a znovu prišla slabosť, ktorá skončila 5 dni pred dňom D. Už bol čas sa sústrediť len na nedeľu, keď som bol pozvaný bežať biatlon slovenských vysokoškolákov za UKF. Pre mňa absolútne bezvýznamný pretek, ale kto ma pozná dobre vie, že ja som šiel naplno. Skončil som na zemiakovej priečke, ale čo by som chcel viac, keď vzduchovku som držal 3-krat v ruke. Píše sa 12.10.2008. Pre ľudí ktorých poznám ďalšia zasvätená nedeľa, ktorú venujú oddychu, no pre mňa NIE. Pre mňa deň na ktorý som tak dlho čakal a doslova až „týral“. Počas noci som sa prebudil asi 3 či 4 krát s pocitom „Stíham to! Nezaspal som!“. Všetko som si poctivo pripravil večer predtým, na mňa až nezvyk, veď ja meškám vždy a všade, pravda pani riaditeľka. Vyrážame z domu do Trnavy niečo okolo 7:00. Posádku tvorí staršia sestra, jej priateľ, ale pre mňa podstatnejší v ten deň vodič Mišo (bratranec a taktiež vynikajúci bežec). Ešte Mišo mi uštedrí par podpichov – „Ešte je čas to vzdať alebo ísť len polku maratónu.“ No ja NIE, ja som si veril. A vyrážame do tej hmly. Mám všetko? Obuv, trenírky, tričko, občerstvenie ... ale najpodstatnejšia bola aj tak fotka anjela strážneho. Vedel som prečo je tomu tak a vlastne pre koho to všetko riskujem. Príchod niečo po 8:30, ešte sa mi podarilo zahliadnuť v tej hmle niečo môjmu srdcu blízke a môžem sa ísť zaregistrovať. V zozname hľadám meno vysokoškoláka s ktorým by som to pretrpel. Nakoniec úspešne, vidím B.Nováka - stálicu Malokarpatského akademického maratónu. ... jaj keby sa mi len podarilo s nim bežať bok po boku ... to bola asi prvá myšlienka, ktorá ma prepadla. Blíži sa štart, posledne úpravy, skontrolujem si šnúrky, fotku vo vrecku, a zaznie vystrel. S číslom 38 sa vydávam na trať. Je niečo pod 10 stupňov, bezvetrie, hustá hmla, skoro ideálne „maratónske počasíčko“. Nesiem sa v skupinke s Broňom, postupne opúšťame Trnavu, sme 4 muži a jedna dáma, prepáčte ale mena nepoznám ale viem že ta žena zvíťazila celkovo Walterová Andrea. Prvých 5 km sa nám zdá byt pomalých, tak postupne pridávame, ale napriek tomu sa mi to stále zdá ako keby som cúval. Na 10 km nesiem vlajku sám, len Mišo mi kričí, že OPATRNE ešte máš ďalších 30. Držím tempo aj keď s tým bojujem sám, nepočujem nikoho, len a len nárazy o ten najtvrdší asfalt aký poznám, občas sa započúvam do svojho dychu a niekedy pre zmenu zatrúbi auto. Teplota stále nestúpa a to je fajn, aspoň netreba toľko tekutín. Prvé začínam prijímať niečo po 10 km, aj keď je to len slabý dúšok, ale osviežil, známky potu sa ešte neobjavili. Mišo pridáva poznámku: „...máš dobre nastavený stroj ...len nech šľape...“ Prichádzame do Suchej nad Parnou, konečne známka života. Par potleskov sa ušlo i mne, dokonca jeden chlapec si vyskúšal so mnou bežať asi 100 m. Bolo to nezvyk mať „brata“ po boku. Naďalej bojujem s tou hmlou a kilometre priberám do nôh, ale zároveň aj únava sa stupňuje. Niečo po 11 km začínam pociťovať menšiu slabosť. V duchu sa pýtam: „Hádam toto nie je môj koniec?!“ Trvala asi 10 min ale napriek tomu som veľa nestratil. A znovu ta dlhá rovinka bez človiečika. Na 15 km si doprajem dúšok vody a znovu sa sústredím na pohľad do neznáma. Aj Mišo ma opúšťa pretože ide niekomu zaniesť Energy gel, posledné čo mi vraví: “...drž tempo a netrhaj sa....“ a už pridáva silu do pedálov. Ako odišiel, zbadal som v hmle nejaký tieň. Postupne sa zdal byt jasnejším ... bol to znak, že sa približujem. Bol to už bežec, ktorý ma nejaký ten kilometrík v nohách. Asi kilometer sme išli bok po boku ale nemal som z toho dobrý pocit, tak som mu ešte zatlieskal a poprial veľa síl do cieľa. A znovu sám. Sám ako posledných par mesiacov. Už vidím tabuľu Horné Orešany, ďalšia nezabudnuteľná časť, veď tie dediny si budem pamätať do konca života. Akurát keď ňou bežím predbieha ma autobus s polmaratóncami. Závidel som im, že sú v teple a suchu ale aj tak ešte budeme spolu drať tenisky na tom istom asfalte. Cez Smolenice som len akosi preletel, pamätám si len, že ma prebiehala záchranka. Mal som sto chutí jej mávnuť, nech ma zbaví tohto trápenia. Prichádza štart polmaratónu. Bolo tam ešte dosť ľudí, takže predpokladám, že bol odštartovaný asi len pred 10, maximálne 15 min. Na polmaratóne sa delím o spoločnú priečku s jedným bežcom, tiež bol z kategórie tých, čo majú už nejaký ten maratón odbehnutý. Bežal veľmi rozumne. Asi na 23 km sa mi už vrátil Mišo. Konečne. Hneď som si doprial tekutiny. Začal som komunikovať s Mišom, veď už sa blížil 30km, či prijať Energy gel alebo nie. Je to príliš sladké aj na mňa a to je už dosť čo povedať. Mišo mi vraví, že ak som v pohode, čo som, tak že to zvládnem aj bez neho. Je zbytočné riskovať, žeby mi prišlo zle. Takže rozhodlo sa - žiadny gel. A znovu tu máme H. Orešany, na ktoré mam spomienku z pred asi 30min. Medzi Orešanmi prichádza stupák, pred ktorým ma kamarát varoval: „Môžeš byt akokoľvek natrénovaný ale Všivavec - tak sa volá ten kopec - ten ta položí. Musíš ho vybehnúť s rozumom aby si mal dostatok síl do konca, veď ešte par kilometrov máš pred sebou.“ Počas Všivavca ukazujem chrbát tým pomalším polmaratoncom. Tam sa mi bežalo super, veď konečne zas nejaká tá duša čo sa trápi s tou istou traťou. Mišo sa ma pýta: “...tak ako, žiješ?“...a ja kričím: „ Pohodičkaaa“. Len sa na mne smial. Sám som bol prekvapený, že po 30 km som nepocítil žiadnu slabosť, ktorá by mi dala najavo: Nie, dnes to nepôjde ... Občas sa obzriem a snažím sa kontrolovať situáciu ale Mišo ma neustále ubezpečuje, že nik nie je za mnou, len sa mám sústrediť na to, čo mám ešte pred sebou. Od 33. km začínam piť aj iontový nápoj, fakt som ho už potreboval. Dokonca si hodím do úst aj glukózu vo forme tabletiek, pretože postupne sa moje telo stáva neposlušným. A teraz po 33. km sa mi viac a viac do popredia dostáva myšlienka čo tu vôbec robím!...veď ešte 9 km a práve tých najťažších ... začínam sa sústrediť na osobu. pre ktorú toto všetko vôbec začalo. Darí sa mi otupiť myšlienky smerujúce k tomu aby som skončil toto trápenie. Predsa len trošku zaostávam, veď aj to muselo prísť. Snažím sa piť viac a viac, aj keď už necítim ani to, akú ma chuť ten iont. Už mám len Suchú nad Parnou, Zvončín a nekonečnú rovinku do Trnavy, ale som rád jednému, že je mierne z kopca. Vravím si „Teraz to už nemôžeš vzdať! Jednoducho nemôžeš!“ a uberám ďalší kilometer z trate. Aj by som chcel zrýchliť ale nejde to. Nohy už takmer neposlúchajú. Vôbec, som rád, že nekráčam. Asi 4 kilometre pred cieľom spozorujem hojný počet bežcov predo mnou, pomalších polmaratoncov a pár tých, čo boli na tom horšie ako ja ku koncu. Začínam zrýchľovať. To sa píše 39.kilometer. Už asi trom som ukázal chrbát. Ich výraz v tvári mi ponúkol negatívny pohľad na tento boj s trasou, súpermi, počasím a hlavne sám so sebou. Prichádzam do Trnavy, prvá svetelná križovatka ČERVENÁ ...čo teraz? Vôbec nerozmýšľam nad tým, že zľava sa už rozbehli autá, bežím aj keď mi skoro ich nárazníky rozviazali šnúrky. Mišo musel zastať a počkať na zelenú. Dobehne ma a vraví: „Kde si zobral tie sily veď máš tempo pod 4 minúty!“ Neodpovedal som, len som zrýchľoval. S odstupom času viem, že to bolo kvôli tomu, že po týchto miestach som už kráčal. Kráčal s niekým kto mi dodával silu do nôh ako keď pichnete niekomu adrenalín do srdca. Postupne som predbehol až 7 súperov. Už bežím okolo ŠG Trnava. Toto miesto bolo častou zastávkou v mojom živote. Venujem mu jeden pohľad a doslova šprintujem do cieľa. Hlásateľ vraví: „Do cieľa nám prichádza číslo 38 Peter Havetta, vysokoškolák z UKF Nitra, jeho prvý maratón a na stupni víťazov, výborné Peter!“ Všetko bolo super až nato, že sestra prišla po 2 min na aute a nestihla odfotiť môj výraz na cieľovej páske. Úprimne, nahnevalo ma to, veď niekto beží 42 195 m a nemá ani fotku po takom trápení! Postupne vyvesujú výsledky - pozerám na listinu. Hľadám sa... a nič ... už sú tam aj bežci s horším časom ako som mal ja. Idem do kancelárie, hľadáme čo sa vôbec stalo. Nakoniec zistili, že PC sa reštartoval a mňa nemali uloženého, takže ma len dopísali, chvála Bohu. Ocenenie a môžeme ísť domov. Pri odchode z Trnavy spočinie môj zrak tam, kde sa upriamil po príchode ráno. Ďakujem všetkým čo sa pričinili na splnení môjho sna: rodičom čo mi dali priestor a čas na trénovanie, bežcom z dráhy, čo mi dávali rady, pani riaditeľke, ktorá ma pustila skôr zo školy, kamoške, ktorá mi pomohla keď mi bolo najťažšie, sestre a jej priateľovi, že boli so mnou, Mišovi, za všetku tú snahu s občerstvením ale aj tak najväčšia vďaka patrí osobe, pre ktorú toto všetko bolo. Maratón : Trnava 12.10.2008 Počasie: hmla z inverzie, 10 až 13 st. C, bezvetrie Tekutiny: 4 dcl vody, 5 dcl iontoveho nápoja, 20 ks cukríkov glukózy Po dobehnutí úsmev , neskutočná radosť, natiahnutá šľacha na pravom predlaktí, bez známky potu, zníženie hmotnosti o 3,5kg. Inak nič  celkom dobre po 2 mesiacoch treningu. 38. Havetta Peter, 85 E 2. UKF Nitra 0:46:30 18. 1:32:40 16. 2:17:30 13. 3:11:13 Akademicky vicemajster Slovenska Už len odpoveď na jednu otázku: ... teda vlastne kvôli komu alebo čomu som ho bežal ??? Ja viem a vy nemusíte!!!
menuLevel = 2, menuRoute = rungo/blogy, menuAlias = blogy, menuRouteLevel0 = rungo, homepage = false
13. júl 2024 21:42