Či budem zajtra behať a kedy to bude, nebolo nikdy isté. Behával som ráno pred šiestou hodinou, ale i večer po dvadsiatej druhej hodine.
Zmena nastala asi pred štyrmi rokmi. To už som aj s rodinou býval v rodinnom dome. Naše deti chceli už od malička mať psa. Vyhováral som sa, že keby sme bývali v rodinnom dome a nie v paneláku, bolo by to možné. V kútiku duše som si to aj vedel predstaviť, lebo po psovi som ako malý chlapec túžil aj ja. V dome sme už bývali šesť rokov. Keďže deti neboli až také nástojčivé, nič sa nedialo.
Až raz dcéra doniesla domov šteňa. Bol to asi polročný kríženec boxera (buldoga) s vlčiakom. Niekto sa ho zbavil vyhodením na ulicu. Bolo to pekné hravé šteňa, postavou vlčiak, sfarbením srsti boxer a pohybom výborný skokan a vytrvalý bežec. Dcéra zrazu odišla na rok do zahraničia a starostlivosť o psa ostala na ostatných členov rodiny a ja som prišiel k partnerovi na beh ako slepé kura k zrnu.
Niečo k môjmu „parťákovi“. Keď ma začuje, že sa obliekam do športového, ide zdivieť od radosti. Neprekáža mu rôzny denný čas, je mu jedno či prší, alebo sneží. Keď sa objavím vo dverách s vodidlom v ruke je celý „happy“. Možno že vďaka Bonovi, tak sa volá náš pes, viacej si všímam prírodu. Tú „menej živú“ (stromy, kríky, trávu, oblohu, ...), ale hlavne tú pohyblivejšiu, lesné zvieratá. Je zážitok vidieť Bona s akou ľahkosťou sa prenesie ponad padnutý strom, alebo ako vyštartuje do kopca. Akoby pre neho neplatila zemská gravitácia. Čo potom, keď vidíte lesnú zver v celej svojej nádhere v jej domácom prostredí, v divočine. O stretnutia s ňou núdzu veru nemáme. Niektoré sú na väčšiu diaľku. Dôstojné, majestátne, pozorné jelene a pokojné pasúce sa lane. Bližšie stretávame líšky a srnky. Čo dokážu srnky na svojich tenkých nohách v šesťdesiat stupňovom svahu, to človek iba oči otvára (a ústa od údivu). Bezprostredné zážitky máme s diviakmi, jazvecmi a veveričkami. Pri veveričkách je úsmevné, ako chce Bono „vyliezť“ na strom. S jazvecmi to býva nevyspytateľné. Jazvec si hľadá čo najschodnejšiu cestu na únik (čistý chodník medzi stromami, alebo vyšliapaný chodník v tráve) a tam väčšinou som ja. Najmrazivejšie bývajú stretnutia s diviakmi. Bývajú väčšinou nečakané a vtedy neviem, či sa mám báť o seba, alebo o psa. Ale doteraz sa to zaobišlo bez ujmy na obidvoch stranách.
K tej „menej živej“ prírode. Mám to šťastie, že bývam v krásnom prostredí. Po 200 metroch asfaltu sa ocitnem na lúke. A to ma už čakajú iba lesné chodníky, lesné cesty a trávnaté lúky. To všetko v členitom teréne. Každé ročné obdobie má svoju nádheru. Keby niektoré z nich nebolo, chýbalo by mi. Vďaka členitému terénu mám v priebehu pár minút krásne zážitky. Vybieham napríklad za krásneho slnka, o chvíľu som v hmle a ani sa nenazdám a hmla je podo mnou. Behy v zime bývajú niekedy náročné, keď sa boríme v snehu. Ale tá scenéria sa nedá ani opísať. Neviem, či to tak vníma i Bono, ale ja sa neviem vynadívať.
Ďakujem Stvoriteľovi za tieto dary a za to, že si ich môžem takto užívať. Ďakujem i za môjho „parťáka“ pri behu. Ak ho niekedy už nebudeme mať, bude mi veru smutno. Stalo sa zo párkrát, že som šiel behať bez neho. Mal zranenú labku. Tie behy boli akési iné. Čosi im chýbalo...