Tak sa aj stalo. Registračný poplatok bol zaplatený, lístky na vlak kúpené, tenisky a tričká zbalené vo vaku. Zišli sme sa pekná kombinácia, 2 Slováci – konkrétne mužský zástupca z Bratislavy, ja ako reprezentantka Oravy , jedna Češka, Venezuelčan z Caracasu žijúci v Brne, Kolumbijčan priženený na Slovensko . Z kupé znela slovenčina, španielčina, čeština, angličtina. Každý hovoril po svojom, ako mu najlepšie pasovalo...však hlavné bolo, že sme si rozumeli.
Keď do kupé vstúpil maďarský sprievodca a milo si od nás v rodnej reči vypýtal cestovné lístky, úprimne, na to sme sa ani my – dovolím si tvrdiť, tak jazykovo dobre vybavená skupina – nechytali. Ale pochopili sme, operatívne vybavili formality a o hodinku stáli rovnými nohami na stanici v Maďarsku...
Keď do kupé vstúpil maďarský sprievodca a milo si od nás v rodnej reči vypýtal cestovné lístky, úprimne, na to sme sa ani my – dovolím si tvrdiť, tak jazykovo dobre vybavená skupina – nechytali. Ale pochopili sme, operatívne vybavili formality a o hodinku stáli rovnými nohami na stanici v Maďarsku...
Budapešť sa v prvú septembrovú sobotu vyznačovala vysokou koncentráciu gayov, neonacistov a stoviek policajtov, v rámci pochodu Gay Parade. Okrem nich, bolo v uliciach a v metre vidieť množstvo Švédov v žlto-modrých dresoch. S jedným z nich sa dávame do reči. “Dnes musíte vyhrať“ hovoríme. „Ja viem“, hovorí Švéd. „A vyhráte?“ pýtame sa. „Nie“ úprimne odpovedá Švéd. Ako vidieť, Švédsky fanúšik svojmu mužstvu moc neverí. Realita je však iná, večer vyhráva Švédsko nad Maďarskom 2:1.
Poďme však späť k nášmu behu. Po registrácii a obdržaní priesvitnej igelitky sme ostali mierne sklamaní. Žiadna čokoládka, tričko, lístok na metro, žiadna pasta párty, či sprievodné podujatie. Igelitka zíva prázdnotou, okrem 2 časopisov po maďarsky, polky špongie, čísla a čípu by ste v nej márne hľadali niečo iné. Dať za NIKE červené tričko 18 euro mi prišlo troška veľa, naviac číslo S by sedelo najskôr asi len môjmu ocinovi. Bohužiaľ, musim smutne skonštatovať, že registračný poplatok 35 EUR nezahŕňal takmer nič...Ale biznis je biznis.
Náladu nám vylepšili až v neďalekej reštaurácii, kde si hladní sadáme a objednávame čapované pivo a maďarský guľaš. V podvečer stíhame ešte poobzerať mesto, Dunaj, parlament, šupnúť do seba fajnový zákusok a rýchlo do postele, nech sme zajtra na štarte čerství.
Sobotňajšie sklamanie z takmer žiadneho štartovacieho balíčka sa pominulo. Pretek je výborne zorganizovaný, žiadny chaos, či zmätok. Z reproduktorov sa ozýva hudba, 20 minut do štartu nasleduje spoločná rozcvička v rytme hudby, usporiadanie na štartové miesta podľa predpokladaných výsledných časov, proste organizácia na jednotku.
Takmer 6000 bežcov zo 45 krajín. „International runners hands up!“, vykrikuje moderátor...Dvíhame ruky...už len pár minút do štartu a ide sa.
Prvé 2 km sú skôr slalom ako beh, neustála zmena tempa bráni zaradiť ten správny rytmus. Po prvých kilometroch sa hustota ľudi na meter štvorcový zmenšuje, hlava hore, všetky zmysly napnuté a vychutnávam si atmosféru behu a mesta. Trať vedie historickým centrom, pričom prechádzame – „prebiehame“ cez 2 mosty. Pár kilometrov popri Dunaji je fajn, hoci troška pofukuje, ale človek má pekný výhľad na panorámu mesta. Z reproduktorov popri trati sa ozýva hudba, množstvo bubeníkov a povzbudzujúcich ľudí poháňa vpred. Škoda, že nerozumiem čo kričia, ale určite to myslia dobre. :-) Na 17-tom kilometri už tvrdnú nohy, ale v duchu si hovorím, že tie zvyšné štyri už dám aj s oboma zlomenými. Občerstvovačka na 19km prišla ako na zavolanie. Oblejem sa celým pohárom vody, nejak to však nedomyslím. Mám pocit akoby mokré tričko vážilo zrazu najmenej 3 kilá :-) A už je tu CIEĽ. Hurááá. Zlepšenie oproti Bratislave o 3 minúty. Pre niektorých nič extra, pre mňa neskutočná radosť.
Polmaratón sme úspešne odbehli všetci, my z Európy aj naši známi z Južnej Ameriky. Poctivé tréningy a príprava sa odrazila na výsledných časoch.
Dobre zabehnutý beh motivuje a preto sme sa hneď dnes registrovali do Košíc. Už teraz sa tešíme na skvelú organizáciu a atmosféru!!!