Včera podvečer som sa šiel prebehnúť. Bez Bona. Nie žeby sa mu niečo stalo. Nie je doma práve preto, aby sa mu niečo nestalo. U nás na dvore je momentálne samá lata s klincami, staré plechy, ostré kúsky ústrižkov z plechov, zaasfaltované dosky a iné nebezpečné nástrahy. Moja dcéra chcela zabrániť tomu, aby skočil na nejaký hrdzavý klinec a tak ho na niekoľko dní zobrala k sebe.
Vybral som sa na „mamin“ chodník. Pri vbiehaní do lesa som sa pomodlil krátku modlitbu za obyvateľov lesa i za návštevníkov lesa. Urobil som to skoro automaticky. Akurát som si uvedomil, že o jedného návštevníka (Bona) je nás dnes menej. Pri behaní s ním som väčšinou sledoval jeho správanie. Zachytil a chcel sledovať každú čerstvú pachovú stopu na chodníku. Keď zastavil a strihal svojimi radarmi (ušami) už som vedel, že niečo je nablízku. Jeho zmyslom sa človek nevyrovná. Skôr ako on som zbadal napríklad zver iba v prípade, že to bolo na väčšiu vzdialenosť a jemu bránili terénne nerovnosti. Predsa len mám hlavu o nejaký ten meter vyššie ako on. Zrak je to, čím som sa mu ako tak vyrovnal vďaka mojim dioptrickým okuliarom. Pravdaže iba pri plnom svetle. Za súmraku a tmy som bol zase out.
Mal som počas dňa viacero pracovných záležitostí a úplne som sa tešil ako si prevetrám hlavu pri behu. Hlavou mi prúdili všelijaké myšlienky, keď som na chodníku pred sebou zaregistroval nejaký pohyb. V prvom momente som si myslel, že sú to dvaja diviaci tesne za sebou a že sa mi zlievajú do jedného obrazu. Lebo to, čo som videl bola taká jedna neforemná „guča“. Raz sa z nej vľavo vystrčila jedna hrča, potom vpravo, zase vľavo, zase vpravo,... Zastavil som, lebo to šlo oproti mne. Potom to čudo zbadalo mňa. A z neforemnej „guče“ sa zrazu vykľul krásny, vôbec nie neforemný medveď. Ľahko, pekne rýchlo a tak trocha oblúkom mi uvoľnil chodník a stratil sa vo svahu. Myslím, že sa zľakol viacej ako ja. Zrakom som sledoval miesto, kde sa mi stratil z dohľadu. Krokom som prešiel pár desiatok metrov obzerajúc sa, či si náhodou medveď niečo nezabudol na chodníku. Našťastie nezabudol. Rozbehol som sa ďalej. V hlave som spracovával posledné desiatky sekúnd, keď päť metrov nad chodníkom čosi zaprašťalo. Otočím hlavu za ďalším medveďom, ale to ma vyplašil iba jazvec. Dobehol som domov a podelil som sa so svojim zážitkom.
Dnes som šiel opäť na „mamin“ chodník. Chcel som si vykonať rekonštrukciu včerajšieho stretnutia. Medveď sa ale nedostavil. Tak som bol chvíľu v pozícii medveďa, chvíľu vo svojej úlohe. Výsledok rekonštrukcie. Medveďa som zbadal vo vzdialenosti štyridsiatich metrov, chodník mi uvoľnil, keď sme boli od seba dvadsaťtri metrov. Tie vytŕčajúce sa hrče, raz vľavo, raz vpravo, to boli jeho zadné stehná (bedrá) ako kráčal dolu mierne klesajúcim chodníkom. Zaujímavé je to, že sme sa stretli na najdlhšej rovnej časti chodníka. Na inom úseku, kde nevidím ďalej ako na päť metrov pred seba, by to bolo asi iné. To by ma ale asi medveď zaregistroval ako prvý.
Myšlienky, ktoré mi teraz víria hlavou. Stretol by som sa s medveďom, keby bol so mnou Bono? Nebol by som prišiel oňho, keby bol so mnou? (Bono má asi 35 kg a ten macko bol asi štyrikrát väčší). I po tomto stretnutí s medveďom a po viacerých stretnutiach s diviakmi sa cítim v lese bezpečnejšie ako chodec, cyklista, alebo motorista na ulici.