Cesta až na štartovnú čiaru
Nad košickým maratónom som začal uvažovať po odbehnutí ČSOB Maratónu v Bratislave na jar tohto roku. Rozprávam o svojej vízii Martinovi, ktorého spoznávam na tréningu NIKE+ na Železnej studničke dva dni po preteku. Bežíme štandardný okruh: Červený most, Železná studnička, Kačín, Partizánska lúka, znova Červený most, asi 13 kilometrov dlhú asfaltovú trať a rozprávame sa. Z času na čas sa Martin opýta na tepovú frekvenciu v úsekoch stúpania nášho behu. „Pod 3 hodiny odbehneš, stačí ak trošku predĺžiš krok a to si ešte neurobil v tréningu nič viac ako doteraz“, vraví, sledujúc techniku môjho behu. Pamätám si, akoby to bolo včera. Rozprávame sa vo všeobecnosti o maratóne, o jeho podstate a o spôsobe trénovania. To ešte ani netuším, že o pár týždňov odložím bicykel a budem sa venovať iba behu, že budem dodržiavať tréningové plány a že prekonaná vzdialenosť za časové obdobie prestane byť pre mňa motivačným faktorom – tak tomu bolo doposiaľ ako v cyklistike, tak aj v behu – bol som „zberateľom kilometrov“. V dobrej nálade sa vraciam domov a rozmýšľam nad zaujímavým stretnutím so sympatickým chlapíkom.
Po krátkej neplánovanej športovej pauze skutočne vešiam bicykel nateraz na klinec, čo mi odhaľuje skryté výhody. Cez víkendy môžem vstávať ako bežec neskôr. Ako cyklista, ktorý chce byť o 11tej doma po 150 km jazde som si musel privstať. Beh zväčša netrvá dlhšie ako 2 hodiny, okrem tých víkendových – kedy beháme dlhšie, ako Martin vraví „zamatovo“, v tejto sezóne však nie dlhšie ako 3 hodiny.
Po 6 týždňoch sa opäť dostávam na úroveň svojich bežeckých objemov. V utorky a štvrtky sa snažím po práci stihnúť tréning na Železnej studničke a v Sade Janka Kráľa. Spoznávam aj ďalších behu oddaných ľudí, aj Vlada, ktorý pobeží v Košiciach polmaratón, no ešte o tom nevie.Spoznávame skryté chodníčky v okolí Partizánskej lúky, občas zablúdime a nevadí nám to. Užívame si radosť z behu. Koncom mája bežím svoj prvý intervalový tréning na školskom ihrisku podľa inštrukcii, ktoré som si zapísal na kus papiera: rozkus 3 km, rozcvička, abeceda (skipping, lifting, zakopávanie, dlhé výskoky, dlhé skoky), 4 x rýchle rovinky, vydýchať – tepy pod 120, ostrý tréning: 4 x 1000 m za 4 min s medziklusom 1000 m a potom výklus 3 km zamatovo. Ale čo to znamená? Pre mňa bežca - juniora to bolo nové. Martin mi všetko ukázal po spoločnom behu deň pred tým, snažil som sa zapamätať jednotlivé činnosti. Teraz sa nad tým usmievam, pretože táto príprava pred cielenou záťažou sa stali alfou omegou a automatickou súčasťou našich tréningov a dnes si bez nej neviem predstaviť začať intenzívny beh. Ďalší deň po práci teda idem na ihrisko a začínam bežať. Rozklus a rozcvička sú v poriadku a idem na abecedu s malou dušičkou: „fúha, veď ja to neviem, prečo tu musí byť toľko ľudí, jój a prečo tieto dievčatá, no to bude hanba,“ začínam svoj prvý skipping v živote a za chrbtom smiech. „To si určite rozprávajú zážitky z víkendu“, pomyslím si a pokračujem ako čaptavý bocian liftingom. To už sa jedna slečna pýta, či sa môže pridať. No, takže už mi je jasné, že ich víkend nebol zábavnejší ako moje premiérové predstavenie. Nevadí, na zakopávaní nie je nič ťažké, výskoky už nejako prežijem a rovinky rýchlym tempom tiež zvládnem s hrdosťou. Postupne začínam rozumieť tomu, na čo je takáto príprava dobrá: telo je rozcvičené, nohy zahriate, vôbec nemám pochybnosti, že kilometer za 4 minúty odbehnem, a aj som odbehol všetky štyri pod štyri. A odmenou je zamatový výklus – ten mám najradšej dodnes. Hlavne ten 4-kilometrový po tréningu 4 x 5000 m. Proces adaptácie na takýto spôsob trénovania trvá istý čas, musím byť trpezlivý. Dnes sa teda vraciam s dobrým pocitom domov.
Asi po dvoch týždňoch som ochorel nejakou virózou. Začala sa prestavba organizmu na novú intenzitu záťaže. Rôznorodosťou tréningov sa telo ťažšie prispôsobuje danej nekonštantnej záťaži – čo je podstatou intervalových behov (zvyšuje sa tým efektivita prípravy) – a tomu sa musí prispôsobiť aj imunitný systém, ktorý si práve vypýtal nekompromisný oddych. Po 10 dňoch odpočinku opäť prichádzam zabehať si do Sadu Janka Kráľa, kde s Vladom absolvujem bežeckú abecedu pod Martinovým dohľadom a dozvedáme sa, čo je to fartlek, ktorý budeme dnes bežať a ktorý sa stane tiež veľmi obľúbeným tréningovým doplnkom. Intervalové behy ma bavia čoraz viac, školské ihrisko som vymenil za bežeckú dráhu na FTVŠ a striedanie behov v prírode, na okruhu a v parku mi vyhovuje, užívam si to, hoci je to náročnejšie ako som bol doposiaľ zvyknutý. Podľa možností dodržiavam rozpisy, ktoré mi Martin ochotne pripravuje a ja snažím nesklamať – poctivo behám, beriem to vážne. Čoraz viac začínam premýšľať nad košickým pretekom, hoci je ešte 3 mesiace ďaleko. Koncom júna bežím polmaratón za 1:22 hod (3:55 min/km) v kopcovitom teréne na Partizánskej lúke, čo je pre mňa doposiaľ nevídaný výkon. Po dni voľna vyklusávame 2 krát v daždi. Nasledujúci deň na obed odlietame s manželkou Dankou na dovolenku. „Ráno po príprave si daj 8 km v tempe 3:55 min/km a večer po prílete 4 km v tempe 4:00 min/km. Deň transportu máme vyriešený, zvyšok Ti napíšem do mailu,“ vraví Martin po dobehnutí. A bol na svete môj prvý dvojfázový tréning. Čím dlhšie som mal možnosť absolvovať ozajstnú atletickú prípravu, tým lepšie som jej rozumel. Maratónsky pretek si vyžaduje pripravenosť kardiovaskulárneho systému, tukového a cukrového metabolizmu, pohybového aparátu a psychiky. Spočiatku som mal problém so svalstvom, pri intenzívnych úsekoch som cítil nábeh na kŕče, nebol som jednoducho zvyknutý. Keď sme tento stav zlepšili, narazil som na strop akceptovateľnej tepovej frekvencie. Napokon som narazil aj na hranice únosnosti tráviaceho traktu. Spomínam si raz na tréning, kde sme bežali 400 m úseky, kedy mi zovrelo žalúdok tak, že som to skoro nestiholl. Našťastie som dobehol a po neplánovanej pauze som mohol bežať ďalej. Martin mi tréningy neustále spestroval a obmieňal. Nezabudnem na jeden piatok, keď som prvý krát bežal 3000 m ( za 10:51, 3:37 min/km). Vtedy som si myslel, že to v živote lepšie nezabehnem. O 5 týždňov neskôr som tú istú trať bežal pod 10 minút (3:19 min/km). Keď som už bol zvyknutý na 1000 m úseky, tak sme ich nahradili 2 kilometrovými. Týždne ubiehali ako voda a ani som sa nenazdal a bol tu september. Posledné dva mesiace som nemyslel na nič iné, iba na Košice. Vstával som s myšlienkou na ne, zaspával som s ňou. Občas ma Danka aj Martin nezávisle museli presviedčať, že behám pre radosť. Bol som jednoducho tak sústredený, že som občas potreboval dostať po prstoch, aby som zišiel späť na zem. Aj takéto obdobia som prežíval. V priebehu septembra sme mali v pláne bežať dva prípravné preteky, no nevyšlo mi to. Na miesto konania šopornianskej dvanástky som napríklad prišiel o deň neskôr – pomýlil som si dátumy. Keď Danka videla, aký som z toho ostal smutný, navrhla, aby som si tú istú trať šiel odbehnúť na okruh na Lafranconi, že ma bude povzbudzovať. A tak sme aj šli. Odbehol som 12 km v čase 43:36 min (3:38 min/km) za jej povzbudzovania – tento beh sme nazvali „Náš súkromný pretek“. A postupne sme sa prepracovali do posledných dvoch týždňov prípravného obdobia, ktoré som sa podľa možností snažil obehnúť čo najpoctivejšie, aj sa mi to myslím podarilo – čo som sa však doteraz nenaučil je: držať konštantné tempo behu, bez zmeny rýchlosti – to mi zatiaľ veľmi nejde, čo je ale veľmi podstatná stratégia dobre odbehnutého maratónu. Medzičasom sa dozvedám, že v Košiciach pobeží aj Vlado, verný spolubežec z NIKE+ tréningov, čomu sa teším. Posledný týždeň je už viac menej oddychový. Objemy polovičné, intenzita nízka, behávam obdeň a čoraz viac si uvedomujem, že dlho očakávaná chvíľa je už prakticky predo dvermi. Zrazu všetko začínam vnímať nostalgicky, pretože všetko akosi dostáva prívlastok „naposledy“ – v zmysle „do maratónu posledný krát“. Bol to taký zvláštny pocit, ako keď končí pekné obdobie?, ako keď sme skončili školu a rozpŕchli sa? Neviem to presne opísať. Posledný intervalový tréning, posledný NIKE+ beh, začínam „posledný krát“ stretávať ľudí, čo zisťujem podľa toho, že mi želajú: „veľa šťastia, keby sme sa náhodou už do nedele nevideli.“ Vo štvrtok sa stretávame s Vladom a Martinom naposledy v Sade Janka Kráľa, kde počas klusania dostávame cenné rady od skúseného bežca: kedy a ako sa rozcvičiť, kde sa postaviť na štartovnú čiaru, čo jesť posledné dni, ako sa občerstvovať počas preteku, ako ho bežať a ako neprepáliť štart. Nasávame informácie všetkými zmyslami, veru sa nám zídu. Zároveň dostávam domácu úlohu, rozpočítať si pretek na etapy a približne si naplánovať priebeh. Napokon si vyskúšame maratónske tempo na 2 km úseku. Samozrejme, že som prepálil a nedržal stabilnú rýchlosť, Martin tak trošku vážne dodáva: "takže v nedeľu takto nie Michal" a ja si to beriem k srdcu. Chlapci už končia a mne ostáva vyklusať posledné tri kilometre. Po prvom okruhu Martina ešte stretávam ako s rodinou opúšťajú park, pozdravíme sa ešte raz, ešte raz mi zaželá veľa šťastia. Po ďalšom okruhu už ostávam v sade sám a mne sa v mysli premietne celé naše tréningové obdobie. Toto bol posledný beh v sade, uvedomujem si že už nič nevylepším. Zajtra cestujem do Košíc. Som pripravený postaviť sa na štartovnú čiaru?
Cestujeme do Košíc
V noci zo štvrtka na piatok som spal sotva 2 hodiny, mal som mne vlastnú cestovú horúčku. Doobedie som ešte strávil v práci. Do Košíc cestujeme vlakom o 13:35 s Dankou, hlavnou povzbudzovačkou a bežcom Vladom. Zajtra pricestujú rodičia a svokrovci. Keby sestra Silvia nečakane neochorela, prišla by tiež povzbudiť staršieho brata. Ráno si ešte robím časový rozpis nedeľňajšieho behu a na obed odchádzam na hlavnú stanicu, kde sa postretáme. Cesta vlakom ubieha rýchlo. Cítim sa uvoľnene, tešíme sa. Niečo sa mi podarilo dospať z minulej noci. Vystupujeme v Košiciach, kde je mierne pod mrakom a chladno. Kiež by takéto počasie vydržalo do nedele – ideálne pre maratónsky pretek. Ubytujeme sa na dohodnutom mieste, asi 2 km od miesta štartu a ešte v ten večer vyrážame s Vladom na prezentáciu vyzdvihnúť si uvítací balíček s číslom a čipom. Keďže je už po pol ôsmej, musíme ísť behom, lebo prezentácia v priestoroch Archeologického múzea končí za 20 minút. Užívame si neplánovaný športový zážitok a spoznávame historické ulice krásneho mesta. Po prezentácii sa pofotíme v priestoroch štartu pri hoteli Hilton aj pri Dóme Svätej Alžbety, aj v parku pri fontánach a rýchlym krokom sa ponáhľame späť. Ešte v ten večer si pripnem štartovné číslo 200 na tielko a čip zašnurujem do ľavej tenisky. Unavený zaspávam a zobudím sa čerstvý až ráno, čo je výborné.
Ráno o 8:00 vyrážame s Vladom krátko sa prebehnúť aj otestovať zašnurovaný čip. Vonku je jasná obloha a asi 8 stupňov. Rozklus bežíme teraz už po známej trase do historického centra, kde absolvujeme rozcvičku, abecedu, rovinky, tak ako sme zvyknutí. Potom si odbehneme 2 km každý vo svojom tempe preteku a vraciame sa naspäť zamatovým výklusom. Ešte nie je ani 9 hodín a teplota stúpa. Aspoň diváci budú mať zajtra dobrý čas, my sa budeme variť, ak bude zajtra takto. Čudujem sa, že mi to až tak veľmi nevadí. Som v pohode, bez stresu, užívame si rozprávkový víkend. Na obed berieme do centra aj Danku, popozeráme nejaké obchody a popoludní sa stretávame s mojimi rodičmi a svokrovcami, ktorí práve pricestovali. Už druhý deň do seba tlačíme cestoviny a iné sacharidové pokrmy. Máme toho s Vladom už po krk a obaja zhodne prehlasujeme, že budúci týždeň nechceme sladké ani cítiť. Večer ideme na poslednú večeru – pasta party v priestoroch Spoločenského pavilónu a dostávame momentálne neobľúbené špagety. Cestou sa ešte vyfotíme pri maratónskom ohni, ktorý zapálili na poludnie a bude horieť až do ukončenia bežeckého podujatia. Celý deň dbáme na zvýšený príjem tekutín a podobne ako včera zaspávame unavení po pestrom programe.
Ráno sa budím o 6:00 čerstvý, ale zaspať už neviem podobne ako pred pol rokom. Dva banány a 3 a pol rožka s lekvárom sú všetko, čo som schopný do seba dostať v priebehu nasledujúcich 2 hodín. Vlado vstáva o čosi neskôr a tlačíme do žalúdkov energiu. Pri tom pijeme tekutiny, na striedačku pravidelne navštevujeme toaletu a nepokojne pobehujeme po apartmáne ako levy v klietke tesne pred vypustením. Bývame približne 2 km od štartu. Túto vzdialenosť využijeme po deviatej hodine na rozklus. Vyrážame teda s predstihom pred ostatnými rodinnými členmi na štart košického maratónu miernym tempom. Pre istotu si berieme so sebou batohy so súťažným tričkom, gélmi, predštartovou energetickou tyčinkou a mobilným telefónom. Danke ešte pripomínam, že keby sme sa náhodou nestretli, batohy necháme na recepcii hotela v priestoroch štartu. Dobiehame na Námestie osloboditeľov, vydýchame sa a pomaly sa začíname rozcvičovať. Pokračujeme ľahkou abecedou a ležérnymi rovinkami. Asi 20 minút pred štartovým výstrelom sa prezliekame do súťažného, nepotrebné veci balíme do batohov , ktoré cez plot podávam z priestorov štartu Danke, ktorá medzičasom dorazila aj s celým našim rodinným podporným tímom. Zaujímame pozície v prvých radoch na pravej strane v sekundárnej štartovej línii, presne ako nám Martin poradil. Nadopovaný nezabudnuteľnou atmosférou odpočítavame minúty spolu s komentátorom. O 9:55 štartujú korčuliari a handbajkeri a krátko na to nás prizvú na štartovnú čiaru 86. ročníka maratónu, ktorý sa beží za mier medzi krajinami. Je odštartované.
42 195
Dva a pol tisíca maratóncov a polmaratóncov sa rozbieha na trať. Je to úžasný pocit byť súčasťou takéhoto davu smerujúceho tým istým smerom s tým istým cieľom. Bežci ma predbiehajú, ale tak to má byť. Sústredím sa k pravej strane a držím plánované tempo na prvú polovicu preteku - 3:55 min/km. Na hodinkách mám nastavený automatický medzičas len každých 5000 m, aby som nebol rušený prílišným prílivom informácii. Na displeji sledujem 3 údaje: celkový čas, priemerné tempo a aktuálnu tepovú frekvenciu. Po 500 m kričím na Vlada, ktorý beží predo mnou, aby spomalil, lebo to prepáli. Naposledy si zaželáme navzájom veľa šťastia v preteku a každý sa sústredíme na svoj krok. Na košickom maratóne je výborná atmosféra. Davy divákov lemujú celú trať a povzbudzujú nás. Je to výborná psychická podpora. Prvé dva kilometre stabilizujem eufóriu a tempo držím podľa plánu. Vybiehame z historického centra Hlavnou ulicou, a pokračujeme Komenského ulicou, ktorú už poznám. Beží sa mi výborne, veď je sotva začiatok, už len 40 kilometrov do cieľa, vtipkujem sám pre seba. Po pravej strane rozpoznávam Park obrancov mieru, kde bývame. O pár stovák metrov pokračujeme vpravo Kostolianskou cestou. Som kľudný, viem, že prvá polovica pretekov bude v pohode, občas skontrolujem medzičas. Tempo držím stabilne 3:53 – 3:57 min/km podľa plánu. Asi po štyroch kilometroch bočíme vpravo okolo zeleného parku, kde sa hustota povzbudzujúcich zvyšuje. Veľmi mi lichotí, že poniektorí ma oslovujú krstným menom, ktoré mám vytlačené pod štartovným číslom, keďže som sa registroval v dostatočnom predstihu. Na piatom kilometri točíme opäť vpravo k prvej občerstvovacej stanici, ktorú vynechávam. Kontrolujem medzičas: 5k za 19:38 min (3:55 min/km). Tepy sú stále pod 170, čo nie je neobvyklé na prvý 5 kilometrový úsek. V duchu si robím prvú z 8mich čiarok, predstavujúcich 5k úseky. Zabočením vľavo sa vraciame na pár stovák metrov na Kostoliansku ulicu, kde v protismere vidíme bežať ďalších statočných bežcov. Opäť bočíme vľavo, kde trať pokračuje Vodárenskou ulicou. Po 4 minútach kontrolujem priemerné tempo, ktoré stúplo na 3:51 min/km. Beží sa mi dobre, tak to neriešim a čo je hlavné, začína sa utvárať skupinka v ktorej budem bežať až do asi 19teho kilometra. Toto sa udialo po odbočke vpravo na Hlinkovú ulicu pred odbočením na Národnú triedu. Pokračujeme spolu ako grupa asi desiatich bežcov aj proti vetru, ktorý zatiaľ nie je taký silný, aký bude v druhom kole, ale o tom ešte nemám ani páru. Dvaja vodiči bežiaci na špici v oranžových dresoch vyzerajú presvedčivo, tak sa nechávam aj ja viesť a schovávam sa pred protivetrom. Na desiatom kilometri opäť kontrolujem čas, druhú päťku som zabehol za 19:27 min (3:53 min/km). Trošku sa tempo zrýchlilo, ale bežali sme aj z kopca, v podstate bežíme stabilne. Na občerstvovačke si dávam preventívne jontový nápoj, zapíjam vodou a neskôr beriem aj špongiu na ovlaženie. Bežci v skupinke sú kolegiálni. Dvaja sme siahli po jednom pohári a aj sme sa oň podelili. Pretek sa ale ešte ani nezačal. Slnko začína pekne pripekať, ale zatiaľ sa mi beží dobre. Pokračujeme dlho Jantárovou ulicou a napokon bočíme vpravo na Južnú triedu, ktorou sa dostávame takmer až k Námestiu osloboditeľov, k priestorom štartu z južnej strany, kde je obrátka o 180 stupňov, aby sme sa od tohto miesta zasa na čas vzdialili. Na tomto úseku ma povzbudzuje menom pán, z ktorého sa neskôr vykľuje otec jednej z mojich kolegýň, ktorá pochádza z Košíc. Psychická podpora anonymného diváka ma samozrejme veľmi teší, zakývam mu. Na 12tom kilometri sa teda točíme a pokračujeme druhou stranou Južnej triedy po vetre. Na 15tom kilometri kontrolujem medzičas: tretia päťka za 19:37 (3:55 min/km) zhodne ako prvý úsek. Je to zatiaľ výborné, ale tepy sa pohybujú už medzi 167 – 171 čo poznám z tréningov ako akceptovateľnú záťaž. Lejem do seba prvú polovicu gélu a zapíjam vodou z tretej občerstvovacej stanice. Nasleduje odbočka vpravo a za pár stovák metrov opäť vpravo na Rastislavovu ulicu – akési ľavé krídlo pretekárskej trate. Skupinka sa začína trhať. Ostávame už len štyria: dvaja oranžoví, ja a ešte jeden polmaratónec. Začujem, že dvaja oranžoví sa bavia o cieľovom čase, jeden z nich chce ísť na 2:45 na čo si netrúfam. Nie je to podľa mňa tak rozbehnuté, pravda, ak nechcem bežať druhú polovicu v zhodnom čase ako tú prvú, čo sa mi nezdá pravdepodobné. Polovica preteku sa rýchlo blíži a ja som si istý, že maratón sa ešte ani zďaleka nezačal. Som zvedavý, ako to pôjde ďalej. Nasleduje úsek, kedy odbočujeme vľavo ulicou Československej armády, aby sme sa Watsonovou ulicou vrátili späť na Komenského a v opačnom smere ako v úvode smerovali späť až do historického centra k polmaratónskej obrátke. Na 19tom kilometri začínam pociťovať akúsi krízu, dvaja oranžoví sa mi vzďaľujú, hoci podľa medzičasu na 20tom km som spomalil len mierne (19:47 min, 3:57 min/km). A ja sa začínam diviť, že čo sa to deje. Tlačím do seba druhú polovicu gélu a zapíjam vodou. Beriem si špongiu a žmýkam si ju na hlavu. Už viem, v čom je problém, varím sa – je mi teplo. To ešte netuším, že tielko budem mať na tele opálené ešte týždeň po preteku. Otáčam sa v čase 1:23:11 hod, kde komentátor práve vyhlasuje moje meno a priebežné 35te miesto. Na hodinkách už vidím, že spomaľujem, ale ostávam pokojný. Aj podľa rozpisu som plánoval spomaliť a zatiaľ je to v poriadku – piata päťka (už sme na 25om kilometri opäť v zelenom parku) za 20:27 min (4:05 min/km) a opäť špongia na hlavu. Problém je, že teraz bežím už sám, tepy sú v poriadku okolo 166, ale nohám sa akosi nechce udržať želané tempo. Dostávam sa opäť do veterného úseku, no tentokrát sa nemám za koho schovať, bežím sám. Snažím sa sústrediť len na modrú čiaru optimálnej trate nakreslenú na vozovke a bežať strojovo. Napriek tomu kilometre ubiehajú pomerne rýchlo. To bude tým, že neočakávam pípnutie každých 1000 m. Síce trpím, ale je tu 30ty kilometer na ktorom som v medzičase: 2 hodiny a 12 sekúnd, šiesta päťka za 21:16 min (ešte stále 4:15 min/km), ale trápim sa. Predbieham polmaratónca, ktorý absolvuje svoj pretek na barlách. Ako tak bežím popri tomto hrdinovi, je mi jasné, že nemám nárok vzdať svoj pretek, jeho úsilie je obdivuhodné a skladám mu poklonu. „Ja mám to šťastie a výsadu bežať tak ako bežím a darovanú možnosť si musím vážiť a teda nepremárniť“, zaháňam čierne myšlienky. Aktuálne tepy sú 164, nerozumiem tomu, prečo neviem zrýchliť – veď kardio stránka je v pohode. Nasleduje 12 kilometrov do cieľa a mne je jasné, že pod 3 hodiny to asi stihnem. Ale takéto zmýšľanie nie je veľmi motivujúce, ak chcem ísť pod 2:50. Snažím sa zrýchliť, ale nejde to, dostávam závrate akonáhle sa o to pokúsim. Voda z ďalšej špongie zalieva moju hlavu a uľavuje sa mi. Sledujem priemerné tempo, ktoré postupne klesá: 4:20, neskôr 4:25, ba až 4:30 min/km. „Tak a teraz ma asi všetci predbehnú,“ pomyslím si, no na moje prekvapenie nestane sa tak. Pokračujem teda v tempe, aké som schopný akceptovať. Otváram druhý gél a tlačím do seba polovicu a odhadzujem ho nedojedený (alebo nedopitý?) na zem - mám akési ťažké ruky. Som smädný a poriadne, na najbližšej občerstvovačke beriem pol litrovú fľašu a takmer celú ju vypijem. Je tu 35 km a siedma päťka už len za 22:25 min (4:29 min/km) a tepy len 161. Do kelu, veľmi chcem zrýchliť, tepová rezerva tam je, ale nejde to a keďže nechcem riskovať nedobehnutie, tak idem na istotu. Tu ma predbieha jeden z bežcov, ktorý ide veľmi dobre, skúšam sa za neho zavesiť, ale nedá sa. Diváci povzbudzujú a ubezpečujú ma, že už to nie je veľmi ďaleko. Je tu 37. kilometer a ja nemám morálnych síl zaútočiť na záverečný úsek v tempe o čosi pomalšom ako v prvej päťke. Aj napriek tomu na tomto úseku predbieham bežcov, niektorí už kráčajú. Konečne je tu Komenského ulica a posledné dva kilometre. Myslím na manželku a našich, že už im tam musí byť dlho, musím sa poponáhľať. Do žalúdka už nedostanem nič, opäť tasím po špongii a ovlažujem sa. Trošku sa mi darí zrýchliť (záverečných 2200 m za 10:08 min, v tempe 4:21 min/km). Už je koniec, vchádzam na Hlavnú ulicu, kde je divákov najviac, čo veľmi pomáha. Pri Dóme dobieham bežca a nútim sa k poslednému útoku. Dostávam sa na jeho úroveň, no nechce sa nechať predbehnúť, darebák. Už vidím cieľovú bránu a v stehnách cítim, že mám dosť, tak radšej dobieham voľnejšie. Výsledný čas je 2:55:14 hod. Konečne to mám za sebou, rád by som si sadol, nie je však kam a nebolo by to ani dobré. Do očí sa mi tisnú slzy, je to pod 3 hodiny a zároveň zlepšenie osobáku o viac ako 10 minút. Pohľadom hľadám Danku a ostatných, chcem už byť s nimi. Ktosi mi ide ešte v priestore cieľa oproti. Je to Vlado, ktorý sa o mňa ukážkovo postará: zabalí ma do igelitu, aby som neprechladol, postará sa o pitivo a blahoželá mi a ja jemu tiež. Ponáhľam sa von za plot k Danuške a rodine, kde sa objímame. Chodí sa mi ťažko, ani rozprávať sa mi veľmi nedá, spomínam si na vetu, ktorú mi teraz každý kto tam bol pripomína: „Už nechcem bežkať, bolia ma nožičky“. Treba ešte vyklusať, hoci to ide veľmi ťažko. Voláme Martinovi, ktorému referujeme výsledky na ktorých má najväčšie zásluhy práve on. Cestou na izbu sa s Vladom ešte zastavíme pri maratónskom ohni a pofotíme sa naposledy pred týmto unikátnym symbolom.
Už je dobehnuté
Dobehol som maratón, na ktorý budem ešte dlho spomínať. Zároveň s ním sa skončilo aj obdobie príprav. Počas neho som bol tak zanietený behom, že tréning nebol pre mňa len záľubou, stal sa súčasťou môjho životného štýlu. Preto je to taký zvláštny pocit, že mám teraz po maratóne voľnejší program. Priznám sa, že nebolo vždy jednoduché skĺbiť osobný a pracovný život s tým športovým. Bez podpory a pochopenia mojej Danky by sa to nebolo podarilo. Toto obdobie mi dalo viac ako len dobrý pocit zo športu a dobre odbehnutého maratónu. Spoznal som skvelých ľudí podobného zmýšľania: Martina, Vlada, Jana a ďalších, ktorých si vážim a to je ešte väčšie víťazstvo. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie na Železnej studničke, kde sa pôjdeme spolu prebehnúť.
Špeciálne poďakovanie patrí manželke Danke za lásku, toleranciu a pochopenie: „Budúci rok pre Teba určite vyhrám nejaký dedinský beh, zlatíčko, ak ma budú nohy poslúchať“ a Martinovi Vráblovi, za všetko, čo pre mňa spravil a nebolo to len o behu. "Dokážeš človeka úžastným spôsobom motivovať a viesť a každý beh s Tebou, bol pre mňa zážitkom. Bolo to jedno veľké vzrušujúce športové dobrodružstvo, ktoré pre mňa veľa znamená a je mi ľúto, že sa v nedeľu skončilo. Ďakujem."
Výsledný čas: 2:55:14 hod
(polmaratón: 1:23:11 hod, druhá polovica: 1:32:03 hod,
čo stačilo na 30-te miesto celkovo)
Priemerné tempo: 4:09 min/km (prvý polmaratón: 3:56 min/km)
Rozdiel medzi prvou a druhou polovicou: 8:52 min
Priemerné tepy: 164 /min
5000 m úseky
Úsek Čas Tempo Tepy
0-5K 19:38 min 3:55 min/km 163
5K-10K 19.27 min 3:53 min/km 169
10K-15K 19.37 min 3:55 min/km 168
15K-20K 19:47 min 3:57 min/km 168
20K-25K 20:27 min 4:05 min/km 166
25K-30K 21:16 min 4:15 min/km 164
30K-35K 22:25 min 4:29 min/km 161
35K-40K 22:30 min 4:30 min/km 160
2 195m 10:08 min 4:21 min/km 162