Tento článok je skôr takou úvahou , súhrnom náhľadu, pocitov, a ďaľších aspektov behania z môjho pohľadu a aj pohľadu blízkych ľudí.
Behať som začal z vlastnej vôle, som človek skôr hyperaktívny ako pohodlný a digitálny ukazovateľ na váhe sa počas 6 rokov, ktoré som venoval viac práci, rodine a iba okrajovo basketbalu , bol neúnavný a systematicky sa šplhal bližšie a bližšie k 90 ke.
Samozrejme predtým som sa venoval činkovaniu takže s takými číslami už som bojoval, no v tomto prípade to bolo z negatívnej fáze pocitu.
Postupne som pozvoľna začal pridávať do časového denného rozvrhu aj behanie.
Začiatky spomínať nebudem, pár kilometrov, možno 4, 2 x týždenne v teplákoch a nepremokavej bunde, pozitívom pre mňa bolo a je , že behávam bez ohľadu na počasie.
Čím viac a častejšie som sa do behania" ponáral" tak tým viac sa s postupom času vynárajú aspekty s ktorými človek akosi nerátal, či ani v kútiku duše nepredpokladal, že sa bude takým niečím zaoberať.
V prvom rade hovorím o relaxe, úžasnom relaxe, pocitu voľnosti, kľudu a vyrovnania mysle s telom a pritom "iba bežím".
Dokážem vnímať tú pozitívnu náladu, kedy sa ako malý chlapec už v práci duševne pripravujem a teším, že sa poobliekam, obujem svoje bežecké tenisky a vyštartujem načerpať ten spomínaný relax.
Dôležitým spolufaktorom samozrejme zostáva pravidelné zvyšovanie fyzickej kondície, pozvoľné znižovanie kľudovej tepovej frekvencie a v neposlednom rade nezabudnem spomenúťočistu tela vlastným vypotením.
V druhom rade hovorím o vnímaní vecí vo všednom živote takmer nepovšimnutých.
Ja osobne pri behaní pozorujem kopu vecí od farby trávy cez vôňu nasadených slnečníc, až po nechutných majiteľov psíkov, ktorí svojich miláčikov s kľudným svedomím nechajú sa vyšpiniť rovno na asfalt a bezohľadne pokračovať vo venčení. Naštastie som sa nestretol , zatiaľ, s tvrdohlavým bráničom svojej stopy, ktorý by atakoval moje nohy. Zatiaľ.
V súvislosti s týmto odsekom ma napadol obrázok vyvesený v jednej veterinárnej amblancii, na ktorom bol štítok s nápisom: Mílí pejsánkové, žádáme Vás aby jste nekadili do naší zahrady, protože Vaši majitelé na to
ser.u.!
Záverom by som sa zmienil z môjho pohľadu o negatívach pravidelného behania v zmysle laického okolia.
Vnútorne mi je celkom nepríjemné keď kolegovia v práci, často mama či sestra, v najhoršom prípade i manželka utrúsia poznámku o bláznovi, ktorý bezcieľne behá a trápi sa.
Jasné je kopa ľudí, ktorí podstatu, keďže neskúsili, nikdy nepochopia alebo nechcú pochopiť či skúsiť pochopiť. Len sa zamýšľam či som sa aj ja nezmyselne doberal iného športovca, amatérskeho či akéhokoľek.
Úplne posledná reakcia na margo mojej aktivity bola asi taká, že mám zrejme poriadne deravú pamäť, keď musím denne behať po tej istej trase aby som si ju zapamätal.
Len v duchu som si povedal, že nech je to akokoľvek, mňa nedusí pri sedení váha vlastného brucha alebo vyšliapanie po schodoch na 3 poschodie a vnútorne som sa pousmial.
Ale vždy po dni, nech bol akýkoľvek sa k svojim návykom vrátim, k naberaniu nových pocitov, k nabehaniu ďaľších kilometrov, pretože behanie ma baví a keď zdravie dovolí tak sa ho nevzdám.....