Pred nami bola časť, ktorej som sa obával najviac - zostup po asflatke k chate Vývrat a následné, vyše trojkilometrové prudké stúpanie na druhý najvyšší vrch Malých Karpát - Vysokú. Pri chate nás čakal Miro s perfektným občerstvením a aj vďaka tomu sme Vysokú zvládli v pohode. Tesne pod vrcholom nás čakalo to, čo má mať každý správny "trail" - klzké kamene, preskakovanie spadnutých kmeňov a aby to nebolo príliš jednoduché, hmla a vietor nabrali na intenzite. Pri zostupe sa mi podarilo vzdialiť sa Abovi, ale pri Taricových skalách sme sa opäť stretli a hnusné klesanie do Sološnickej doliny, sprevádzané sťažnosťami na stav našich kolien, sme absolvovali spolu. V doline nás potešila klobáska a čerstvé pečivo a nepohŕdli sme ani nealko pivom.
Vápenná, alias Roštún a jej nekonečne dlhý hrebeň mi pripravil prvú krízu - Abo pár krát pobehol a ocitol som sa sám v hnusnej hmle. Terén neumožňoval ani rýchlu chôdzu a tak som začal cítiť premočené oblečenie a hlavne kolená, ktoré sa pod vplyvom zimy ozývali čoraz nástojčivejšie. Nenechal som sa ale zlomiť a po krátkom oddychu v Klokočskom sedle som celkom v pohode vybehol a zbehol z Klokoča. Tu som mal pocit, ako keby som sa ocitol v Indickom Darjeelingu - podobnú atmosféru som zažil jedine tam.
Abo sa mi pomaly vzdaľoval a tak som siahol po povolenom dopingu - na úvod som si pustil OK Computer od Radiohead a hudba, ktorá dokonale doplnila celkovú atmosféru, mi odľahčila nohy. V momente, keď začal Thom Yorke spievať "come rain, come rain, from the great height", som mal čo robiť, aby som sa nezačal smiať. Keď sa kúsok pred Brezinkami zo slúchatiek ozvalo "fitter, healthier, more productive", začal som sa smiať nahlas. Kolená ma boleli tak, ako keby som absolvoval dve trnavské stovky a celkovo som mal od stavu "fit" veľmi ďaleko. Po dobehnutí k občerstvovačke som sa začal smiať znova - obsluhoval ju Fedor, s ktorým som pred niekoľkými rokmi absolvoval okruh okolo Annapurny a odvtedy sme sa nevideli.
Posledné kilometre som už len kráčal, atmosféru sychravého dopoludnia vhodne dopĺňal Massive Attack. Zavíjanie vlkov na začiatku Risingson bol mystickým vrcholom celého dňa. Na poslednej občerstvovačke v Zárubskom sedle mi Edo ukázal, že aj na mojich Salomonoch XA Comp sa dajú do jazyka schovať tie kevlarové šnúrky a opäť raz zkonštatoval, aký nezmerný technický talent sa vo mne skrýva. Na Záruboch som konečne vytiahol tenkú bundu, ktorú mi požičal Miro a ani som neriešil, že som si ju obliekol naopak. Na Havranici ma potešil pohľad na dokonale vyznačenú trasu - Fedorova práca. Problém ale bol, že vďaka tomu chýbalo značenie asi na 10 kilometroch medzi Mon Reposom a Havranicou.
Do cieľa v jednej Smolenickej pizzérii som prišiel 15 minút za Abom a celkovo druhý. Približne 65 kilometrov s takmer trojkilometrovým prevýšením som zvládol za 7h35min. Aj napriek až príliš komornej atmosfére to bol jeden z najsilnejších zážitkov tohtoročnej bežeckej sezóny. Vďaka počasiu a celkovej náročnosti som získal nový pohľad na úplne iné dimenzie vlastného tela aj mysle. Krásny deň sme ukončili výbornou večerou a samozrejme sprostými rečami, ktoré už neoddeliteľne patria k podujatiam tohto typu.
Ďakujem Mirovi, Edovi a ostatným organizátorom za obetavý výkon.