Ako chlapec vyrastajúci na dedine v Slanských vrchoch od mala som športoval v takej či onakej podobe. Živo si pamätám na to ako mi otec na moje 6 narodeniny kúpil môj prvý bicykel Pionier, na ktorom som zažil svoje prvé „cyklistické“ výpravy a „preteky“ s kámošmi. Neskôr už ako „profík“ na Favoritke som prebrázdil okolie Banského a s mojim „bratom“ Mišom Ivančom sme zrealizovali aj prvé cyklistické etapové preteky pre chalanov z dediny. Inak už vtedy bol víťazom kto iný ako Mišo. Neskôr to boli cyklotúry po Slovensku, a vrcholom našej cykloturistiky v roku 1990, po páde socíku, bola 21 dňová výprava v dĺžke cez 2000 km po okolitých štátoch Poľsku, Česku, Nemecku a Rakúsku.
Tak ako takmer každý chlapec aj ja som prešiel futbalovým obdobím, dokonca som odohral pár zápasov v „ligovom“ výbere Banského za dorast. Nehovoriac v zime o hokeji.
Na výške som okúsil rôzne športy – tenis, stolný tenis, pozemný hokej, basketbal, volejbal, ...,
... aby som sa nakoniec v roku 1995 dostal k behu.
... aby som sa nakoniec v roku 1995 dostal k behu.
No kto iný by ma k behu pritiahol, ako Mišo, ktorý v tom období už mal za sebou viacero bežeckých úspechov. Ešte teraz si živo pamätám ako pod Mišovým vedením som zabehol ako 24 ročný svoje prvé bežecké preteky v máji 1995 v Slovenskej Kajni na 10 km, kde som to ako nováčik napálil v úvode a nakoniec som sa ledva doplazil do cieľa v pre mňa uspokojivom čase 46:20. Posledné kilometre boli utrpením, ale to som ešte netušil čo ma čaká. Ešte v tom istom roku som po prvý krát okúsil aj polmaratón na MMM v Košiciach (čas 1:41:08 som vtedy považoval iba za odrazový mostík, aj keď teraz už viem, že v mojom podaní to bol veľmi slušný výkon).
Rok 1996 bol pre mňa veľkým rokom. Najprv to bolo založenie Športového klubu Banské, za ktorý odvtedy pretekám, a v júli aj organizácia prvého ročníka Bančanskej desiatky. Z roku 1996 pochádzajú aj moje osobáky a to 1:27:23 na polmaratóne v Kavečanoch a 41:15 na Dopravárskej desiatke v Košiciach (aj keď neoficiálne mám zabehnutú prvú desiatku za 39:19 na polmaratóne MMM v Košiciach v roku 1996, kde som nakoniec nezvládol druhú polovicu a dobehol som v čase 1:34:28).
Rok 1997 bol pre mňa ešte významnejší, aj keď nie v oblasti behu, oženil som sa a narodil sa mi syn, neskôr aj dcéra, a s behaním to bolo poslabšie, až nakoniec v roku 1999 som prestal úplne s behom na pretekoch. Po presťahovaní do Košíc na Furču ma veľmi oslovil lesopark, ktorý mi aspoň trochu pripomínal Slanské vrchy, a občas som si rekreačne vybehol resp. vyšiel na bicykli.
Potom prišlo pár „katastróf“ v mojom živote. V roku 2001 ako 30 ročný som chytil od syna ovčie kiahne a odvtedy som sa nevedel dať dokopy, až nakoniec po neúspešnej liečbe mnohými antibiotikami mi prišli na to, že som alergik – astmatik. Vtedy sa mi zrútil svet, považoval som sa za nevyliečiteľne chorého, ... no proste hrôza.
Vďaka alergologičke pani doktorke Edite Lojovej som začal bojovať s týmto zdravotným obmedzením, ktoré sa podarilo po čase dostať pod kontrolu.
K tomu v roku 2005 sa pridružili ďalšie zdravotné problémy s trávením, ktoré sa tiež istý čas ťahali. Vďaka zmene stravovacích návykov sa mi však zhruba po polroku podarilo dostať do normálu.
Z dnešného pohľadu to vidím všetko ako daň môjmu pracovnému nasadeniu, práci za počítačom niekedy aj 16 hodín denne, nedostatok spánku a pohybu, neskôr stresy okolo stavby domu.
Za tie roky som si organizmus hrozne zdevastoval, o čom svedčí napr. že z mojej prirodzenej váhy 72 kíl som sa dopracoval až k 94 kilám pri výške 176 cm.
K zlomu prišlo tento rok (2009), kde na Veľkonočný pondelok po veľkom žradle, keď som si pripadal ako tučné nemotorné prasa, som si povedal tak dosť ... A šiel som si zabehnúť (= odchodiť) svoje prvé metre po desiatich rokoch. Tie pocity ani neviem poriadne opísať, po asi 500 metroch poklusu som myslel, že zdochnem, pľúca mi išli vyskočiť z tela, srdce mi búšilo, zalieval ma pot, no proste myslel som si, že sú to moje posledné chvíle života. Odradiť som sa však nedal a ešte do konca apríla sa mi podarilo nabehať 69 kilometrov, často som behal aj so slzami v očiach, s pichaním v boku a rôznými inými stavmi. Aj keď som iba ľahko klusal, aj tak sa prejavili prvé problémy najmä z nadváhy, začali ma bolieť svaly a kĺby, čo som za mladi v takejto intenzite nepoznal. Svetielkom na konci tunela však bolo to, že za pol mesiaca sa mi podarilo znížiť váhu na 87 kilogramov a vedel som, že ak vytrvám bude to len lepšie a lepšie.
V tom čase nastúpil do mojich športových plánov, kto iný ako Mišo Ivančo, ktorý žal úspech za úspechom či v behoch alebo v jeho srdcovke duatlóne, kde sa koncom tohto roka stal v 39 rokoch najstarším majstrom Slovenska a víťazom Slovenského pohára v duatlóne. Ako za starých čias ma Mišo, keď sa dozvedel, že som zabehol prvé kilometre, povzbudzoval a radil, čo a ako robiť. Pod dohľadom takého profíka som si veril, že to pôjde dobrým smerom.
Moje sebavedomie mi stúplo dokonca natoľko, že som sa začiatkom mája po desaťdennom tréningu (ak sa to dá nazvať tréningom) postavil na trať Barčianskeho minimaratónu, ktorý sa mi podarilo dobehnúť do cieľa v čase 6 minút na kilometer. Ten pocit v cieli bol úžasný, po desiatich rokoch v cieli preteku, tešilo ma najmä to, že som prekonal svoju pohodlnosť. Tešila ma podpora obecenstva a najmä povzbudenia speakera Viktora Fotula, s ktorým sme sa dovtedy stretávali iba raz ročne v Banskom pri organizácii Bančanskej desiatky. Bolo to moje prvé veľké bežecké „víťazstvo“ po rokoch, cítil som sa ako majster sveta.
Po nabehaní ďalších kilometrov som sa koncom mája síce s váhaním, ale predsa, postavil na štart desiatky vo Vyšnej Myšli (zas za tým bol Mišo, ktorý mi vravel, že to nie je problém, veď pobežíš koľko budeš vládať a keďže ma pozná vie, že už keď sa postavím na štart, tak do cieľa dôjdem, ak to je čo len trochu možné). Očakávania som nemal veľké, cieľ bolo dobehnúť podľa možnosti pod hodinu. V horúčave na trati to bolo pre mňa veľké trápenie, už na druhom kilometri som pil (čo na desiatkach robím výnimočne, maximálne tak si vypláchnem ústa pri veľkej horúčave) a napájal som sa potom takmer v každom z piatich kôl. Veľkým povzbudením pre mňa bol Fero Kažimír (ďalší z externých pomocníkov na Bančanskej desiatke – rozhodca), ktorý ma v každom kole povzbudzoval – bežíš super, veľmi slušné tempo, ide ti to perfektne - a keďže v tom čase som ešte nemal stopky, hlásil medzičasy ako nejakému „profíkovi“. Poháňali ma aj starí páni na trati najmä môj sused z Barce pán Vincent Varga, ktorí sa na mňa nebezpečne doťahoval :-), ale nechať sa predbehnúť 82 ročným „mládencom“, to som si nechcel pripustiť :-). Nakoniec po urputnom boji sa mi podarilo zdolať oboch pánov nad 70 rokov. Ďakujem „mládenci“, že ste ma pustili pred seba J. Bolo to moje ďalšie bežecké „víťazstvo“ dokonca v nadpláne, keď mi v cieli namerali čas 56:16. Povzbudením pre mňa bolo aj to, že chuť po behu a súťažení u mňa rástla a potešilo aj to, že ručička váhy mi ukazovala zas o niečo menej, dostal som sa na 85 kg a zas som mohol trochu zvýšiť tempo, aspoň som si to teda vtedy myslel...
Krátko na to začiatkom júna ma Mišo zlanáril aj do Krompách na desiatku, zas pod zámienkou, že čo môže byť lepší tréning ako preteky. A tak som zabehol ďalšiu súťažnú desiatku v čase 53:41 (aj keď organizátori mi na základe čipového merania uviedli čas 48:17, ktorý som však mal po deviatom kilometri, asi sa nado mnou chceli zľutovať J, keďže som bol posledný). Po necelých dvoch mesiacoch behania som mal vtedy nabehaných necelých 200 km a za sebou troje preteky.
Moje telo sa však po takomto nápore začalo brániť, veď nič iné sa ani nedalo očakávať pri nadváhe a desiatich rokoch humpľovania organizmu, takýto nápor bol priveľa. Už v Krompachoch som cítil bolesti v kolene, ktoré sa začali stupňovať a tak som nedobrovoľne musel zaradiť bežeckú pauzu... Ani po týždňovom oddychu a používaní Fastum Gelu sa to však nedalo do poriadku. Neodborným použitím Fastum gélu na slnku som si nepríjemne spálil pokožku na kolene. Nasledovalo vyšetrenie u ortopéda, záver bol, že koleno by malo byť v poriadku a naordinoval mi podporný prostriedok Artenal a kľud. Tú zničenú pokožku mi po trojtýždňom liečení dali do poriadku na kožnom, kde mi pani doktorka povedala, že Fastum gél by zakázala, má za sebou kopec prípadov poškodení týmto gélom (najmä pri jeho aplikácii na slnku). Tri týždne z leta som teda prežil mimo slnko, ale napriek všetkému zlému mi to padlo dobre, prvýkrat v živote som si pozrel takmer celú Tour de France a symbolika návratu Lancea Armostronga mi vliala ďalšiu chuť so športu, proste nenechať sa odradiť problémami.
Ortóped mi odporučil presedlať na bicykel, ktorý menej zaťažuje kĺby a tak som si kúpil MTB bicykel. Cyklista z mladosti sa vo mne prebudil a tak som začal ukrajovať prvé kilometre po rokoch. Najprv iba ľahúčko na rovine okolo letiska v Barci, neskôr v okolí Košíc – či už okraj Slanských vrchov resp. okolie Jahodnej, až nakoniec koncom augusta som sa postavil na štart Kráľovského cyklomaratónu v Spišskom podhradí na polmaratónovu trať v dĺžke 48 km. Bol to pre mňa úžasný zážitok, ktorý tiež plánujem popísať, vzhľadom na rozsah toho čo by som k tomu chcel napísať, to teraz obídem. Snáď toľko k horskej cyklistike – vrelo odporúčam ako oddych od behu.
Keďže koleno sa už javilo v poriadku, začal som koncom augusta po dvojmesačnej pauze znova behať, zatiaľ však opatrne, aby som nezopakoval chybu z jari.
30. augusta sme ešte stihli s Mišom zorganizovať 1. ročník cyklistických pretekov v Banskom, na štart, ktorých som sa postavil aj ja. Bol to ďalší príjemný zážitok, po rokoch štartovať na pretekoch cestných bicyklov a nostalgická spomienka na detstvo strávené v sedle bicykla.
Mišo ma dotiahol na duatlón do Krompách. Kto nezažil ten pokus o beh po zosadnutí z bicykla, neuverí, ale nevedel som chodiť nieto ešte behať. Nakoniec som sa po boji najmä s horúčavou dopracoval až do cieľa.
V tom čase som už trénoval naplno a Mišo má nenápadne presvedčil, že pre mňa nie je problém zvládnuť polmaratón v Košiciach. Veď ak som zvládol cyklomaratón, takmer 5 hodín v sedle, duatlón, cyklopretek, taký polmaratón je malina. S trasúcou sa rukou ... som sa tesne pred 15. septembrom prihlásil na polmaratón...
Týždeň pred polmaratónom prišla na rád generálka v Ruskove na 16 kilometrov, kde som sa držal po 10 kilometer (v čase 50:19), potom som však v prílišnej horúčave vykapal a tak ako niekoľko pretekov predtým som sa doplazil do cieľa za 1:29:12. Generálka, aj keď bola prepadákom, mi padla dobre, presvedčila má v tom, že na polmaratóne nemôžem zvoliť rýchlejšie tempo ako 5:15 na kilometer a teda v cieli pri dobrom výkone by som mohol skončiť pod 2 hodiny a dobehnúť pred prvým maratóncom.
A nadišiel deň polmaratónu MMM. A čo sa dalo očakávať, okolie ma vyprovokovalo a začiatok som napálil, cca od 5. km som sa chytil za 61 ročného maratónca pána Jozefa Lieskovského, ktorý ma pekne potiahol po 12. kilometer (ďakujem). Jeho tempo 5 minút na kilometer sa mi zdalo super, avšak na 12. kilometri sa prejavilo, že na také tempo nemám a tak chtiac nechtiac som musel ubrať a kríza sa prejavila tak, že som mal pocit, že už ma predbehli všetci ostatní a ja som posledný, ktorý sa plazí do cieľa, dokonca zo dvakrát som zaradil aj „záchranný“ štýl - chôdzu. Nakoniec som sa do cieľa dostal v pre mňa super čase 1:54:19, pred prvým maratóncom.
Po Košiciach sa mi podarilo ešte zabehnúť v Nižnom Žipove 10 km za 46:55 v čase blízkom výkonu na mojom prvom preteku v živote.
Toto je môj pohľad na návrat k behu, síce miestami bolestivý, ale posledný polrok mi výrazne zmenil môj pohľad na život. Cítim sa oveľa lepšie, astmu mám pod kontrolou, bez problémov si už viem zaviazať šnúrky na topánkach, a aj tých 83 kg (z pôvodných 94 kg), čo mi ukazuje váha hovorí o tom, že ešte ak trochu na sebe popracujem čochvíľa už budem môcť pri váhe pod 80 kg postupne prejsť od poklusu k behu. A možno sa mi už v roku 2010 podarí splniť môj chlapčenský sen - zabehnúť tých 42195 metrov na maratónskej trati. Alebo, žeby som si to symbolicky nechal na 42 rokov a 195 dní?
V mojich 38 rokoch som už pochopil, že základ je mať dobrý pocit z behu a behať pre radosť, teda aj ciele, ktoré si dávam, sú skôr nato aby som mal väčšiu radosť z každého aj najmenšieho bežeckého úspechu.
To čo som popísal vyššie potvrdilo staré dobré známe - pri bežeckých návratoch to netreba uponáhľať, všetko chce čas.
V závere by som chcel poďakovať všetkým, ktorý ma podporili a podporujú pri mojom návrate k behu. Ďakujem.
P.S.: Chcem Ti poďakovať za Tvoju vytrvalosť, ktorú si prejavil ak si sa dopracoval až na záver tohto môjho elaborátu. Ak si ešte nezabehol maratón, určite ho zvládneš, veď výdrž máš J.