Prvý väčší beh

Ked sme tam dorazili a zistil som aké sú to vlastne kopce (cez somára, biely kríž, ...), tak som sa trošku obával ako to zabehnem... kedže som v sobotu bol na Nike human race.. čo som poňal síce tréningovo, ale aj tak..

prvý kopec mi dal zabrať asi najviac... bol v prvom kilometri. nemal som ešte zvyknuté tempo na kopce.. v sobotu pršalo klzalo sa to. no dáko som ho vybehol, ale samozrejme zadychčal som sa jak koň.. potom sa to začalo zlepšovať. cestou sme obiehali turistou čo sa odviezli na babu a šli rovnakú cestu ako mi akurát že s ruksakmi a chôdzov..
Cesta sa mi páčila.. druhý krát som dostal zabrať až na somárovi.. kde bolo posledných pár metrov kopca tiež strmých, že by som aj pri chôdzi mal problém.

Ako sme tak zbiehali zo somára a predstavil som si že ešte tak daleko to je a krsný mi povedal že ešte tak hodinu k bielemu krížu. a budeme cca v polke cesty. tak ma až zamrazilo. začal som rozmýšlať nadtým čo spravím ked mi dojdú sily (dovtedy som bežal najviac tréningovo 76 minút, čo bolo 14 kilometrov. ale rovinka). po zbehnutí somára sme šli na dáky další menši kopček. a ja som na chvilku dostal takú bolesť v oblasti plúc akoby ma tam dačo bodalo. naštastie bolesť tak ako prišla aj odišla asi o 100 metrov dalej a odvtedy sa beh zmenil na pôžitok.
ani neviem ako zrazu sme boli pri bielom kríži. (spolubežec bol krsný, vlastne on to vymyslel a zavolal ma)krsnému som utiekol a tak som ho pri bielom kríži počkal (nevedel som cestu dalej).. medzi časom som si dal musli tyčinku, kedže som práve zabehol viac ak kedykoľvek predtým, nevedel som čo ma čaká tak som nechcel riskovať (krízu čo poznám najme s kopcovitých etáp tour de france). dobehol krsný, pridal som sa k nemu. do kilometra za bielym krížom, však krsný potreboval pauzu, že nech bežím dalej že to je už jednoduchá cesta, že on bude chvilku za chôdze vydýchavať. tak som bežal dalej, ani neviem ako a ked som sa obzrel na relativne rovnej ceste už som ho ani nevidel. No bol s nami ešte bratranec ako doprovod na bicykli, (vtedy však bol pri bielom kríži a krsnému čapoval vodu), po čase som došiel na rozbočku ciest. a bratranec mi predtým povedal že sa mám držať cesty na kamzík.

to rozcestie bolo myslim "pekná cesta" podla značky dačo pod 20kilometrov od pezinskej baby.
asi po 20minútach cesty smerom na kamzík som si uvedomil že som nemal zbiehať s tej kamenej cesty. Na chvilku som spomalil a čakal či ma bratranec na bicykli nedobehne.. nedobiehal, tak som sa otočil a svižnejšie sa vracal k peknej ceste, cestou som sa pýtal ludí či ich nevideli. že nie. dobehol som naspať k peknej ceste. pozeral na mapku a na tabule. kade na lamač. pýtal som sa ludi či ich nevideli. a potom že kade na ten lamač.. tak som začal stíhací beh. (hnal ma pocit že ani oni asi nevedia kde som a viac menej aj akýsi strach s nevedomia.)
po možno 3-4 kilometroch čo som sa pri ludoch zastavoval či ich nevidel som stretol bratranca čo mi šiel naproti.. tak som bol ráád, chvilku som popri ňom bežal a zisťoval kde je krsný.. (bol asi polhodku predomnou). po čase som si uvedomil. že už pekne dlhý čas bežím rýchlosťou akoby som bežal 10km pretek. po opadnutí stresu s toho že som sa stratil, a vedomia že už isto trafím kam treba. som si začal uvedomovať že mám nohy neskutočne stuhnuté, že ma bolia. že každý krok začína byť utrpenie.
s problémami a bez vody som sa dostal konečne pod "kopček" kačín. kde bola studienka. tak som si nabral vodu.

kačín. skúšal som bežať avšak nohy vraveli že by som to nemal robiť po kúsku som musel zastaviť. a nevládal som do kopca ani chodiť, (dáky bežec zbiehal s kačína dole ja som tam dokázal len stáť pozrel som naňho, a môj pohlad musel vykazovať neskutočné stýranie).
S presvedčením že už len necelých 6 km a budem v cieli som sa odhodlal nepolaviť(nestáť) a absolvovať ten kopec aspoň rýchlou chôdzou.

na kačíne som sa znova dostal do behu. (bratranca som už pred kačínom poslal povedať krsnému že ma našiel, pretože ani on ani ja sme nemali pri sebe mobil). podľa tabule 3 km pred lamačom som dobehol k bratrancovi ktorý krsného nenašiel. čiže ten už bol asi v cieli. a tak som si povedal že to dáko už pretrpím. cesta bola klukatá smerom hore dole. čo mi robilo značné problémy.. (bratranec mal toho tiež dosť na biku). začal som si vravieť že ved 3 km to si zabehol už 200krát. to je nič.. to dááš a potom bude kúpeľ, obed a bude dobre.
Tieto myšlienky mi ale nepomohli. začal som myslieť na kúpel motivácia sa zmenila na nutkanie zastaviť a ocitnúť sa vo vani. a tak som si už ten koniec neužil bežal som s vypätím síl. nohy som už prestával ovládať, naštastie nesklamali a dobehol som dáko k autu. kde bol krsný, krsná. a už aj bratranec.

celkovo som v nedelu strávil 3 hodiny a 50 minút v lese medzi pezinskou babou a lamačom, zo všetkým tým že som zablúdil smerom na kamzík a čakanie na krsného... teraz ma ale teší zistenie že som svoj prvý dlhý beh. prežil aspoň zo cťou že som sa dostavil do cieľa. a tešim sa až budúci rok pôjdem na bratislavský maraton. ktorý dúfam nebude až taký problém. hoci maraton má ešte o pár km viac ako tento beh (odhadom aj s výletom smer kamzík mohol mať 35km). ktorý bol však s vertikálnym nastúpaním vysoko nad 1000 metrov.

Táto skúsenosť, ma presvedčila v tom že behanie je to čo chcem. To čo mi pomáha. Bez ohľadu an to že je to niekedy utrpenie. Vhodný tréning. však prináša ovocie. a tak sa nevzdám.