Na prvý pohľad nič výnimočné, ale keď budete čítať ďalej, vysvetlenie príde. Začiatky našich spoločných bežeckých krokov siahajú pár rokov do minulosti, kedy ma môj ocino vzal zabehať si. Potešila som sa, lebo vtedy som nerada behávala sama, a tak som sa postupne dostávala krok po kroku na jeho výbornú kondičnú úroveň. Avšak na rozdiel odo mňa, on nikdy nemôže behať sám, a to ani keby chcel. Beháva výhradne s vodiacim psom. Ocko je nevidomý už mnoho rokov, no k behaniu má odjakživa veľmi blízko, a to hlavne preto, že kedysi bol reprezentantom ČSR nevidiacich športovcov v bežeckom lyžovaní. Beh (a tandem) v lete, bežky v zime. Týmto štýlom si až doteraz udržiava skvelú fyzickú aj duševnú kondíciu a častokrát zarážajúco čistý a nevídaný pohľad na svet. Šport je jeho veľká vášeň, ako je to u každého zanieteného športovca, a celú energiu a radosť z pohybu vie odovzdať ďalej veľmi nákazlivým spôsobom. Prirodzene, aj mňa behanie začalo baviť viac a viac, až napokon prišla myšlienka veľkého behu, hlavne pre tú atmosféru a mnoho iných vecí. Spoločensky naladení bežci vedia, o čom hovorím. Slovo dalo slovo, a ockov kamarát Jožko zo Záhoria sa ozval v pravej chvíli, kedy nás začal lákať na beh Devín – BA. Povedali sme si – prečo nie, ale problém nastal v momente, keď sme si boli viac než istí, že je nanajvýš nepredstaviteľné, aby mal ocko v tej obrovskej mase bežcov svojho vodiaceho pomocníka. Keďže sme sa už na ten beh začali naozaj veľmi tešiť, rozbehnutý vlak nezastavíš, tak v nás napokon skrsla myšlienka, že tým vodiacim pomocníkom budem jednoducho ja. Lenže ako to už obyčajne býva, nič nie je na začiatku také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Zabudla som tiež podotknúť, že termín behu sa neúprosne blížil, a my sme mali len pár dní naučiť sa behať spolu bok po boku. Spájacím bodom bola 15 cm šnúrka na našich zápästiach, prispôsobenie vzájomného tempa a dĺžky kroku. Najprv nám to išlo veľmi komicky, každý z nás si presadzoval svoj naučený štýl behu, a bolo relatívne ťažké sa jeden druhému prispôsobiť. Bolo to nakoniec, prirodzene, na mne prispôsobiť sa ockovmu tempu, aj dĺžke kroku, čo bolo ako som postupne zisťovala pre mňa aj prínosom. Zladili sme zrkadlový krok. A tak po istej dávke spoločného snaženia sa dostavil očakávaný výsledok. Nastal tak dlho očakávaný deň D – Devin, Danube town , Daughter and Dad, a povestným výstrelom z dela sa naša synchronizovaná cesta z Devína mohla začať. Beh sa nám na začiatku veľmi nedaril, hlavne kvôli obrovskému množstvu bežcov, čo som si až dovtedy nevedela ani predstaviť, ale po chvíľke búrlivého štartu sa celý pelotón utriasol, a každý si našiel svoju dráhu behu. Aj nám sa už bežalo o poznanie lepšie, na začiatku som sa snažila trošku ubrzdiť ockove vysoko nasadené tempo, ale po 4 km nám to už behalo ako švajčiarske hodinky. Pobavením na trati nám boli kuriózne komentáre niektorých bežcov, ktorý si mysleli, že sa jedná o isté bežecko-rituálne upevnenie manželského puta (podotýkam, ocko vyzerá napriek svojmu veku veľmi mladistvo), a mnohé iné vtipné i povzbudivé poznámky našich spolubežcov. Do cieľa sme dobehli ako praví rekreačný bežci z prehľadom pod 1 hod, čo bolo pre nás na prvý krát povzbudením. Ani nemusím opisovať ten pocit bežca po dobre zvládnutom behu, o to viac, že sme sa o nikoho a ani navzájom nepodkli a došli sme do cieľa plný eufórie a povestných endorfínov, a to všetko za neutíchajúceho rapkáčovania fanúšikov pár metrov pred cieľom a úžasného povzbudzovania v cieli, ale aj v priebehu trate, čo vie, ak je v pravej chvíli dávkované, aj nakopnúť.
Čo viac dodať ? Hádam len toľko, že tak ako spoločné zanietenie pre vec akou je v tomto prípade beh, spája ľudí spoločným duchom, smerovaním a zážitkami, tak spája aj ľudí navzájom, a hlavne v momentoch, kedy už inú možnosť nemajú. Ale ako sa hovorí, vždy sa dá nejako prísť k cieľu, pretože cesta je cieľ. A ja som predovšetkým vďačná, že na túto cestu ma priviedol môj ocko, a ukázal mi a nám všetkým, že všetko sa dá, keď je vôľa. Aj behať v tme.