Na novembrovy Nice-Cannes som sa prihlasila v marci, ked som vedela, ze moja maratonska premiera na Paris Marathon sa nevydari. Vtedy som ocakavala, ze zranenie z pred Pariza bude do par tyzdnov vyliecene a ze budem byvat v Nice.
Avsak zranenie ma uplne vyradilo na vyse 4 mesiace, leto som stravila na bicykli, a nie v maratonkach a v Nice nebyvam…
Ale kedze vsetko bolo uz zarezervovane, v Nice a Cannes som nikdy nebola a Nice-Cannes sa bezi cely cas po pobrezi, tak som si povedala, ze si spravim vylet.
V nedelu rano som stala na pobrezi a snivala o tom, ze je o 20 stupnov viac a namiesto 42km pred sebou, mam so sebou plavky.
Nevedela som, ako na tom som, tak som zacala pozvolna, s tym, ze od 32eho km trosku pridam. Islo sa dobre, nebolo teplo ani vietor, obzerala som more a lodicky. Prvy polmaraton bol po rovine. Cas ako ma byt, necitila som sa unavena a ani zranene koleno sa neozyvalo. Ale rozhodla som sa cakat, vsak este som bola len v polovici.
Medzi 24 a 28km sa povrch zacal trosku vlnit, napocudovanie mi to nerobilo problemy, stale som sa citila super. Trosinku som zrychlila. Na obcerstvovacke na 25km som si zobrala do kazdej ruky kusok banana a pomaly ich jedla az do 30km a na 30km som si vzala dalsi, a jedla ho do 32km. Neviem, ci pomohli tie banany, alebo nieco ine, ale « mur », ktoreho som sa dost bala, neprisiel, tak od 32 km som zacala dalej zrychlovat.
Okolo 34km sa zacalo ozyvat zranenie- prave koleno/slacha a prechadzalo mi to do celeho stehna, ktore mi zacalo tuhnut. Najhorsie boli stupania, ale nastastie ich nebolo vela. Nechcela som polavit v tempe, skusila som doslapovat troche inac, nejako to uvolnit. Po nejakych 3 km to zacalo povolovat a napokon uplne prestalo. To bolo okolo 37 km. Stale som sa citila fyzicky dobre, ale pravdupovediac, uz som toho mala dost a nemohla sa dockat konca. Zacala sa ozyvat psychika. Odpocitavala som minuty, ktore mi priblizne do konca ostavali.
Tabula Cannes a nasledne 40km! Uz len 2 km, super. Uz vidim cerveny koberec pred Palais de Festivals a prichadzam do ciela ako filmova hviezda. Ani neviem, ako som odbehla tie posledne kilometer, ubehli hrozne rychlo (to bude tym, ze som este trochu pridala J).
Unavena sa necitim, mozno to cyklisticke leto nebolo zas az take o nicom, ako som si myslela a mohla som ist aj rychlejsie. Hoci schody som zdaleka obchadzala nasledujucich par dni. Ale jeden pan ma ubezpecil, ze to nevadi, ze premiera je vzdy taka a ze s kazdym odbehnutym maratonom to nohy lepsie znasaju. No, uvidim…