PREŽI SVOJ BEH

„Máme rady beh“

            Táto jednoduchá veta v sebe skrýva všetko, čo chceme v obsahu tohto príspevku priblížiť. Obe sa radíme do skupiny rekreačných bežcov, kde základným motivačným faktorom je radosť z pohybu a prežívanie. Našim príspevkom by sme chceli vyjadriť svoje dojmy získané absolvovaním horského behu hrebeňom Nízkych Tatier.

Nechceme dať návod ako získať emočne silné zážitky. Máme v úmysle sprostredkovať naše osobné prežívanie, ktoré bolo tak intenzívne ako nikdy predtým...

Neočakávame, že každý jeden účastník má mať v cieli rovnaké pocity a ani nechceme niekoho presviedčať o tom, že takto to má byť. Chceme len vyjadriť to, že i takto sa môže skončiť jeden športový príbeh.

            Ak vychádzame z faktu, že pohyb je každodennou potrebou každého človeka, tak beh ako jednou z možných alternatív je najdostupnejšou, najekonomickejšou a najprirodzenejšou formou, ako túto potrebu uspokojiť.

Na druhej strane je otázka, koľko pohybu predstavuje denné optimum a čo už hraničí s prehnanými požiadavkami kladenými na ľudský organizmus.

Trénovanosť ako odpoveď organizmu na pravidelné dávky zaťaženia vypovedajú o jeho aktuálnych možnostiach. Jej diagnostikou sa snažíme dávať odporúčania pre dosahovanie maximálnej výkonnosti so zreteľom na zdravotný stav a pripravenosť pohybového aparátu. Snaha je zabezpečiť tak dlhodobú výkonnosť so stúpajúcim trendom s perspektívou vyhnúť sa poškodeniam pohybového aparátu vplyvom zaťaženia. Toto obzvlášť vystihuje riziká vzťahujúce sa na cyklické, dlhodobé zaťaženie vytrvalostného charakteru akým je beh na dlhé trate. V odbornej literatúre je možné dočítať sa o viacerých rizikách a nástrahách ohrozujúcich športovcov, ktorí preceňujú svoje schopnosti, resp. nie sú schopní racionálne posúdiť svoj aktuálny zdravotný stav, či úroveň trénovanosti (Kálal a Kliková, 2005; Shaw a Benjamin, 2007; Laker, 1997; Galloway, 2006).

S týmito znalosťami ako i s osobnými pripomienkami našich známych z kruhu aktívnych športovcov sme sa museli popasovať po tom, ako sme ich oboznámili o našom pláne absolvovať extrémny horský beh hrebeňom Nízkych Tatier.

Na priblíženie tohto behu uvedieme, čo nám ponúkajú samotní organizátori pretekov. Ide o stretnutie bežeckých nadšencov z celého Slovenska, ako aj nadšencov z blízkych či vzdialenejších krajín. Organizátori tento beh označujú ako najdlhší a snáď aj najťažší horský beh na Slovensku. Od roku 2000 je štart pretekov na Trangoške a cieľ na Donovaloch, čím sa trať môže pochváliť dĺžkou 49 km a celkovým prevýšením 2.187 m. Súčasná trať vedie z Trangošky, cez Chatu M.R.Štefánika, Kurpovú hoľu, Konské, Chopok, Dereše, Poľanu, Kotliská, Chabenec, Ďurkovú, Latiborskú hoľu, Košarisko, Veľku Chochuľu, Malú Chochuľu, Prašivú, Hiadeľské sedlo, Kozí chrbát, Kečku, Polianku na Donovaly. Na trati sa nachádza 5 občerstvovacích staníc, ktoré poskytujú pretekárom možnosť doplniť spotrebovanú energiu. Napriek tomu sa od pretekárov vyžaduje niesť si aspoň jednu nádobu s tekutinou sám, čo sa na štarte pretekov kontroluje u každého účastníka. Väčšina pretekárov si zvolila možnosť naložiť si všetko na plecia vo forme pitných batohov (CamelBag®). Rovnako sa odporúča nespoliehať sa iba na ponuku jedálneho lístka občerstvovacích staníc, ale niesť si so sebou osvedčené vlastné zásoby. V našom prípade sme stavili na sacharidové gély, ktoré nám zbytočne nezaťažili tráviaci trakt a aj svojou hmotnosťou nepredstavovali zbytočnú záťaž, ktorá by uberala sily v stúpaniach. Organizátori na oficiálnej stránke behu www.nonstopbehnt.sk ponúkajú všetky potrebné informácie týkajúce sa zabezpečenia pretekov, miesta a času štartu, ako i profil celej trate s podrobným rozpisom jej priebehu (dĺžky úsekov, prekonaný výškový rozdiel od predošlého miesta, celkové prekonané stúpanie i klesanie od úseka k úseku a pod.) S takto poskytnutými informáciami je pre pretekára ľahšie pripraviť sa na preteky. Rovnako je to však príležitosť, ako odradiť potenciálnych (veľmi opatrných a premýšľavých) pretekárov. Máme ešte v pamäti, ako sme prvýkrát rozoberali úsek po úseku a občas sa nám stretli rozpačité pohľady, ale vzhľadom na spoločnú športovú filozofiu sme touto aktivitou viacej nestrácali čas. Zamerali sme sa skôr na podstatu celého nášho športového plánu a to spoznať hrebeň Nízkych Tatier, jeho krásu a výnimočnosť. Z nášho pohľadu rekreačných bežkýň sme celé preteky brali skôr ako „turistiku v časovej tiesni“ vzhľadom na časové limity dané organizátormi pretekov. Tí, ktorí by nestihli prebehnúť úsek do limitov, by neboli pustení do ďalších úsekov trate a boli by do cieľa prevezení hliadkou Horskej služby. V tomto prípade sme vedeli, že nás sa toto opatrenie týkať nebude, nakoľko máme za sebou množstvo niekoľkohodinových pretekov (triatlon, polmaratón, maratón, víkendové nepretekové behy a pod.). Dovtedajšou najväčšou skúškou pre nás bola účasť na Supermaratóne (Viedeň-Bratislava-Budapešť), kde sme spolu ťahali v družstve žien a kde denná dávka počas 5 dní predstavovala cca. 20 km.  Avšak beh hrebeňom NT a Supermaratón sa od seba tak výrazne líšia, že ich posudzovanie navzájom neprichádza do úvahy. Pri behu hrebeňom treba brať do úvahy náročnosť horského terénu v spojení s horskými vrtochmi počasia a samotnou dĺžkou trate. Pred samotnými pretekmi sme si kládli množstvo otázok, avšak odpovede na ne sme mohli získať iba aktívnou účasťou. Inými slovami môžeme povedať, že k štartu na tento beh nás priviedli vlastné otázky, zvedavosť a chuť spoznávať seba samé.

Ešte pred samotnou akciou bola túžba po posúvaní vlastných hraníc, ale v cieli sme dospeli k presvedčeniu, že jedinou hranicou je vlastné myslenie. Ide len o to, byť otvorení rôznym príležitostiam; byť pripravení prijať to, čo sa nám ponúka a nevytvárať si prekážky. Vyhli sme sa  úvahám, ktorých predmetom mohla byť náročnosť behu, čo všetko nás môže postretnúť a pod. Zhodli sme sa v tom, že ak by aj nastal nejaký problém, tak ho treba riešiť, keď je aktuálny a nie vytvárať si vlastné scenáre dopredu. Lebo je veľmi jednoduché mnohokrát si povedať „nechoďme, veď čo ak....“. Preto sme presvedčené, že samotná náročnosť takýchto podujatí sa stráca, pokiaľ je naše myslenie správne nasmerované.

            Na štart XV. Ročníka NONSTOP behu hrebeňom Nízkych Tatier sme nastupovali so stratégiou začať zvoľna a opatrne, keďže hneď na prvých 5,5 km nás čakalo 16% stúpanie s prevýšením 807 m. Snažili sme sa ísť „na pocity“ a mali sme jasný cieľ. Dôjsť do cieľa na Donovaloch v „normálnom“ stave.

             Človek, keď sa dostane na hrebeň po absolvovaní výstupu na Štefánikovu chatu ostane očarený krásnymi výhľadmi. Škoda, že nemôže zastaviť čas a ostať sa kochať ... Vyššie prevýšenia sme absolvovali rýchlou chôdzou, ktorá v našom prípade bola rýchlejšia, ako samotný beh. Beh sme sa rozhodli absolvovať so športestrami (zn. Polar, typ S610i). Konkrétne záznamy sú uvedené v prílohe 1, kde je spracované aj trvanie jednotlivých úsekov trate. Počas samotného behu sme sa udávanými hodnotami na športtesteri neriadili, orientovali sme sa výlučne podľa individuálnych pocitov.

Na priblíženie profilu trate priemerná hodnota stúpaní bola 11%, pričom najstrmší úsek z Hiadeľského sedla na Kozí chrbát, nachádzajúci sa na 39.km mal 21% sklon. Priemerná hodnota klesaní bola 9%, kde najnáročnejším a jedným z najstrmších úsekov bol zbeh z Prašivej do Hiadeľského sedla v dĺžke 4 km pri 14% klesaní. Tento úsek sa nachádza na 35.km a vyžaduje si plnú koncentrovanosť, keďže ide o skalnatý terén a bežec si veru veľmi dobre premyslí , kam položí svoju nohu. Tiež kladie vysoké nároky na muskulatúru dolných končatín, ktorá už má svoje najlepšie chvíle dávno za sebou. Ako dvojica sme sa v týchto dvoch úsekoch vzájomne dopĺňali, nakoľko v klesaní pociťovala slabosť jedna a v stúpaní zase druhá. Napriek tomu náročný úsek na 39.km prekvapil obidve, nakoľko ani jedna z nás neočakávala väčšie prevýšenie. Mali sme za sebou niekoľko príjemných húpavých kilometrov, kde sa striedali mierne prevýšenia s miernymi klesaniami a do toho zrazu dlhé, úmorné klesanie. Po tomto klesaní nás čakala občerstvovacia stanica, ktorá bola zároveň miestom pre splnenie časového limitu, ktorý sme stihli len tak tak. Následne po krátkej pauze prišlo to, čo nás zaskočilo. Naozaj prudký výšľap na Kozí chrbát. Na chvíľu nás premohli myšlienky a otázky typu: „Načo to robím? K čomu je to dobré? Aký to má zmysel?“

            Záverečných 30 minút sme sa dostali do stavu, že nám bolo jedno, či nás čakajú 3 km, alebo 20 km. Telo s hlavou pracovali automaticky a v dokonalej harmónii. Napriek tomu, keď sme zbadali tabuľku oznamujúcu, že sme sa dostali finálne na Donovaly, zaplavil nás pocit šťastia. Nevieme, či dovtedy bola v našom živote taká silná chvíľa, ktorá by nám dopriala tento pocit. Väčšina pretekov v minulosti bola skôr o umiestnení a výkonoch, ako o prežívaní aktuálnej situácie.

Okrem nás sa medzi pretekármi našlo viac „dvojičiek“, ktoré absolvovali trasu spoločne. Keďže máme odbehaných mnoho spoločných tréningov, veľmi nám pomohlo, že sme sa vzájomne motivovali, povzbudzovali a v niektorých prípadoch i brzdili. Počas behu sme si uvedomovali, resp. vnímali sme svoje telo. Dostali sme sa do stavu TU a TERAZ. Nič počas 7 hodín nebolo dôležitejšie, len My (telo + duša +hlava). Po úvodných kilometroch, ktoré sprevádzal vzájomný rozhovor, nastúpilo koncentrované ticho a to bol stav, kedy sme pociťovali úplný súzvuk s prírodou. Hlava sa nezaoberala žiadnymi myšlienkami a telo bolo uvoľnené a vnímavé. Na hrebeni nás zaplavili intenzívne pocity šťastia, radosti; také obrovské uvoľnenie endorfínov sme v živote, počas žiadnych pretekov, či tréningu, nezažili. Počas celých pretekov sme ani jedna nepocítili žiadnu výraznú krízu a zhodneme sa na tom, že sme absolvovali jeden z najúžasnejších behov doteraz, nakoľko ešte aj v dnešných dňoch dávno po pretekoch berieme energiu z nadobudnutých zážitkov. Pri spracovávaní tohto príspevku sme sa opakovane vracali k spoločným obrázkom známych len nám, nakoľko ich máme uložené tam, kde nie je možnosť o ne prísť. V našich mysliach.

Po absolvovaných pretekoch sme nepodstúpili žiadnu špeciálnu regeneráciu. Zvolili sme iba krátke výklusy počas nasledujúcich dní, ale inak sme sa cítili dobre, až euforicky. Mierna svalová únava ustúpila v priebehu týždňa.

Týmto príspevkom by sme chceli oceniť prácu organizátorov pretekov, ktorí zabezpečili kompletný servis pre pretekárov, ako dopravu na štart a z cieľa do BB, občerstvovacie stanice s príjemným personálnym obsadením, obed, sprchu po pretekoch, masáž a hlavne príjemnú atmosféru tak na štarte, ako i v cieli. Vzhľadom na celkové pozitívne dojmy sme dospeli k rozhodnutiu štartovať aj v ďalšom ročníku v roku 2008, kde si dávame za cieľ stiahnuť z času 30 min.

Tak ako sme my márne hľadali konkrétne informácie týkajúce sa tohto behu, tak ponúkame naše dojmy a hlavné odporúčanie: „Pokiaľ pobežíš s rozumom a budeš počúvať vlastné telo a vlastné pocity, tak to máš vyhrané. Prehrá len ten, kto to vzdá.“ Lebo v tomto behu nie sú dôležité výkony, ale výsledný pocit, ktorý nás sprevádza ešte dlho dlho potom. Absolvovaním tohto behu sme spoločne dospeli k presvedčeniu, že niet hraníc, ktoré treba posúvať. Hranice neexistujú. A v prípade, že ich pociťujeme, tak vtedy môžeme hovoriť o fenoméne subjektívnych myšlienkových hraníc. Tu sa rozumová aktivita z procesu vedomého odrazu reality stáva tvorcom prekážok. Tým, že myslenie je poznávací proces človeka, ktorý integruje so svojím okolím, vytvára obrazy v našom vedomí. Určite budete s nami súhlasiť ak budeme tvrdiť, že to, čo sami vytvárame, to máme najväčšiu možnosť ovplyvniť. Prečo si teda nevytvoriť také obrazy, v ktorých budú akékoľvek nezmyselné prekážky absentovať? „Do života vstupujeme s potenciálom, ktorý je prakticky bez hraníc“ (MILLMAN, 2006).