„Máme rady beh“
Táto jednoduchá veta v sebe skrýva všetko, čo chceme v obsahu tohto príspevku priblížiť. Obe sa radíme do skupiny rekreačných bežcov, kde základným motivačným faktorom je radosť z pohybu a prežívanie. Našim príspevkom by sme chceli vyjadriť svoje dojmy získané absolvovaním horského behu hrebeňom Nízkych Tatier.
Nechceme dať návod ako získať emočne silné zážitky. Máme v úmysle sprostredkovať naše osobné prežívanie, ktoré bolo tak intenzívne ako nikdy predtým...
Neočakávame, že každý jeden účastník má mať v cieli rovnaké pocity a ani nechceme niekoho presviedčať o tom, že takto to má byť. Chceme len vyjadriť to, že i takto sa môže skončiť jeden športový príbeh.
Ak vychádzame z faktu, že pohyb je každodennou potrebou každého človeka, tak beh ako jednou z možných alternatív je najdostupnejšou, najekonomickejšou a najprirodzenejšou formou, ako túto potrebu uspokojiť.
Na druhej strane je otázka, koľko pohybu predstavuje denné optimum a čo už hraničí s prehnanými požiadavkami kladenými na ľudský organizmus.
Trénovanosť ako odpoveď organizmu na pravidelné dávky zaťaženia vypovedajú o jeho aktuálnych možnostiach. Jej diagnostikou sa snažíme dávať odporúčania pre dosahovanie maximálnej výkonnosti so zreteľom na zdravotný stav a pripravenosť pohybového aparátu. Snaha je zabezpečiť tak dlhodobú výkonnosť so stúpajúcim trendom s perspektívou vyhnúť sa poškodeniam pohybového aparátu vplyvom zaťaženia. Toto obzvlášť vystihuje riziká vzťahujúce sa na cyklické, dlhodobé zaťaženie vytrvalostného charakteru akým je beh na dlhé trate. V odbornej literatúre je možné dočítať sa o viacerých rizikách a nástrahách ohrozujúcich športovcov, ktorí preceňujú svoje schopnosti, resp. nie sú schopní racionálne posúdiť svoj aktuálny zdravotný stav, či úroveň trénovanosti (Kálal a Kliková, 2005; Shaw a Benjamin, 2007; Laker, 1997; Galloway, 2006).
S týmito znalosťami ako i s osobnými pripomienkami našich známych z kruhu aktívnych športovcov sme sa museli popasovať po tom, ako sme ich oboznámili o našom pláne absolvovať extrémny horský beh hrebeňom Nízkych Tatier.
Na priblíženie tohto behu uvedieme, čo nám ponúkajú samotní organizátori pretekov. Ide o stretnutie bežeckých nadšencov z celého Slovenska, ako aj nadšencov z blízkych či vzdialenejších krajín. Organizátori tento beh označujú ako najdlhší a snáď aj najťažší horský beh na Slovensku. Od roku 2000 je štart pretekov na Trangoške a cieľ na Donovaloch, čím sa trať môže pochváliť dĺžkou
Ešte pred samotnou akciou bola túžba po posúvaní vlastných hraníc, ale v cieli sme dospeli k presvedčeniu, že jedinou hranicou je vlastné myslenie. Ide len o to, byť otvorení rôznym príležitostiam; byť pripravení prijať to, čo sa nám ponúka a nevytvárať si prekážky. Vyhli sme sa úvahám, ktorých predmetom mohla byť náročnosť behu, čo všetko nás môže postretnúť a pod. Zhodli sme sa v tom, že ak by aj nastal nejaký problém, tak ho treba riešiť, keď je aktuálny a nie vytvárať si vlastné scenáre dopredu. Lebo je veľmi jednoduché mnohokrát si povedať „nechoďme, veď čo ak....“. Preto sme presvedčené, že samotná náročnosť takýchto podujatí sa stráca, pokiaľ je naše myslenie správne nasmerované.
Na štart XV. Ročníka NONSTOP behu hrebeňom Nízkych Tatier sme nastupovali so stratégiou začať zvoľna a opatrne, keďže hneď na prvých
Človek, keď sa dostane na hrebeň po absolvovaní výstupu na Štefánikovu chatu ostane očarený krásnymi výhľadmi. Škoda, že nemôže zastaviť čas a ostať sa kochať ... Vyššie prevýšenia sme absolvovali rýchlou chôdzou, ktorá v našom prípade bola rýchlejšia, ako samotný beh. Beh sme sa rozhodli absolvovať so športestrami (zn. Polar, typ S610i). Konkrétne záznamy sú uvedené v prílohe 1, kde je spracované aj trvanie jednotlivých úsekov trate. Počas samotného behu sme sa udávanými hodnotami na športtesteri neriadili, orientovali sme sa výlučne podľa individuálnych pocitov.
Na priblíženie profilu trate priemerná hodnota stúpaní bola 11%, pričom najstrmší úsek z Hiadeľského sedla na Kozí chrbát, nachádzajúci sa na 39.km mal 21% sklon. Priemerná hodnota klesaní bola 9%, kde najnáročnejším a jedným z najstrmších úsekov bol zbeh z Prašivej do Hiadeľského sedla v dĺžke
Záverečných 30 minút sme sa dostali do stavu, že nám bolo jedno, či nás čakajú 3 km, alebo 20 km. Telo s hlavou pracovali automaticky a v dokonalej harmónii. Napriek tomu, keď sme zbadali tabuľku oznamujúcu, že sme sa dostali finálne na Donovaly, zaplavil nás pocit šťastia. Nevieme, či dovtedy bola v našom živote taká silná chvíľa, ktorá by nám dopriala tento pocit. Väčšina pretekov v minulosti bola skôr o umiestnení a výkonoch, ako o prežívaní aktuálnej situácie.
Okrem nás sa medzi pretekármi našlo viac „dvojičiek“, ktoré absolvovali trasu spoločne. Keďže máme odbehaných mnoho spoločných tréningov, veľmi nám pomohlo, že sme sa vzájomne motivovali, povzbudzovali a v niektorých prípadoch i brzdili. Počas behu sme si uvedomovali, resp. vnímali sme svoje telo. Dostali sme sa do stavu TU a TERAZ. Nič počas 7 hodín nebolo dôležitejšie, len My (telo + duša +hlava). Po úvodných kilometroch, ktoré sprevádzal vzájomný rozhovor, nastúpilo koncentrované ticho a to bol stav, kedy sme pociťovali úplný súzvuk s prírodou. Hlava sa nezaoberala žiadnymi myšlienkami a telo bolo uvoľnené a vnímavé. Na hrebeni nás zaplavili intenzívne pocity šťastia, radosti; také obrovské uvoľnenie endorfínov sme v živote, počas žiadnych pretekov, či tréningu, nezažili. Počas celých pretekov sme ani jedna nepocítili žiadnu výraznú krízu a zhodneme sa na tom, že sme absolvovali jeden z najúžasnejších behov doteraz, nakoľko ešte aj v dnešných dňoch dávno po pretekoch berieme energiu z nadobudnutých zážitkov. Pri spracovávaní tohto príspevku sme sa opakovane vracali k spoločným obrázkom známych len nám, nakoľko ich máme uložené tam, kde nie je možnosť o ne prísť. V našich mysliach.
Po absolvovaných pretekoch sme nepodstúpili žiadnu špeciálnu regeneráciu. Zvolili sme iba krátke výklusy počas nasledujúcich dní, ale inak sme sa cítili dobre, až euforicky. Mierna svalová únava ustúpila v priebehu týždňa.
Týmto príspevkom by sme chceli oceniť prácu organizátorov pretekov, ktorí zabezpečili kompletný servis pre pretekárov, ako dopravu na štart a z cieľa do BB, občerstvovacie stanice s príjemným personálnym obsadením, obed, sprchu po pretekoch, masáž a hlavne príjemnú atmosféru tak na štarte, ako i v cieli. Vzhľadom na celkové pozitívne dojmy sme dospeli k rozhodnutiu štartovať aj v ďalšom ročníku v roku 2008, kde si dávame za cieľ stiahnuť z času 30 min.
Tak ako sme my márne hľadali konkrétne informácie týkajúce sa tohto behu, tak ponúkame naše dojmy a hlavné odporúčanie: „Pokiaľ pobežíš s rozumom a budeš počúvať vlastné telo a vlastné pocity, tak to máš vyhrané. Prehrá len ten, kto to vzdá.“ Lebo v tomto behu nie sú dôležité výkony, ale výsledný pocit, ktorý nás sprevádza ešte dlho dlho potom. Absolvovaním tohto behu sme spoločne dospeli k presvedčeniu, že niet hraníc, ktoré treba posúvať. Hranice neexistujú. A v prípade, že ich pociťujeme, tak vtedy môžeme hovoriť o fenoméne subjektívnych myšlienkových hraníc. Tu sa rozumová aktivita z procesu vedomého odrazu reality stáva tvorcom prekážok. Tým, že myslenie je poznávací proces človeka, ktorý integruje so svojím okolím, vytvára obrazy v našom vedomí. Určite budete s nami súhlasiť ak budeme tvrdiť, že to, čo sami vytvárame, to máme najväčšiu možnosť ovplyvniť. Prečo si teda nevytvoriť také obrazy, v ktorých budú akékoľvek nezmyselné prekážky absentovať? „Do života vstupujeme s potenciálom, ktorý je prakticky bez hraníc“ (MILLMAN, 2006).
Týmto príspevkom chceme tiež podnietiť všetkých, ktorí uvažujú nad podobnými osobnými výzvami, či už v športovej, alebo pracovnej oblasti, len im chýba guráž prijať konečné a definitívne rozhodnutie. Podľa nášho názoru je zbytočné hľadať opisy toho, ako sa niečo nedá urobiť. Stačí si uvedomiť, čo osobne pociťujeme ako žiaduce, zmysluplné, hodnotné a hľadať cesty, ako to dosiahnuť. Naše motto: „Choď za svojím pocitom! Funguje to!“