„Ako to všetko začalo? Hm, už začalo... síce len nedávno, ale predsa... v apríli tohto roku... prvé bežecké tenisky, prvé vybehnutie, prvé pomalé kroky (asi stále pomalé kroky)... prvé sebazaprenia, prvý kilometer, prvá radosť, prvé sklamanie atď...“
Keď ráno obúvam tenisky....hlavou mi preblesne... :
Len šesť mesiacov nadšeného behu a potom sklamanie... a tu sa asi príbeh začína.
Keď som na jar vybehla prvýkrát s kamoškou do lesa, netušila som, že si budem aj ďalej snívať svoj príbeh o behu.
Ale stalo sa a predstava bola veľmi lákavá. Zaujal ma tento nový svet, svet „prepotených tričiek“ a rozžiarených tvárí po dobehu. Netušila som, čo to všetko so sebou nabalí a ako to pôjde. Predpokladám, veľa začiatočníkov začína s veľkým nadšením, ktoré postupne u jednotlivcov slabne alebo naberá viac na obrátkach. U mňa našťastie to bol ten druhý prípad.
Začalo ma to baviť. A asi v tom bola aj snaha niečo si dokázať. Keď niekoho stretnem ako beží, aká radosť, nie som v tom sama J, nadšene bežím ďalej, zajtra ma to bude baviť opäť. A opäť a opäť a opäť. Prvé mesiace boli fajn, najsilnejšia motivácia, hľadala som čo sa dalo, prvá kniha, dostal sa mi do rúk prvýkrát Run, radosť čítať, prvá web stránka (veľké uznanie a vďaka zakladateľom a spolutvorcom J), a tak som sa postupne vkrádala do tohto bežeckého sveta. Sledovala som komentáre a rady, jasné tie boli a sú pre mňa najcennejšie. Je príjemné vedieť, že to čím prechádzam, teda bežecké začiatky neobídu nikoho. A tak som si ďalej behala. Kamoška postupne akosi vypadla, ale čo už, ja sa nevzdám. Začala som si písať bežecký denník. I keď by som chcela seba (ne)behom „ošidiť“, beh.sk mi nabíjal baterky. A tak to išlo vcelku fajn. Jasné, že na dovolenku som si zbalila tenisky a tešila som sa aké to bude zaujímavé ten tak si behať po pláži. Keď všetci ešte sladko snívali, ja som potichu šmátrala tenisky, že si idem zabehať. Chorváti sú povzbudivý národ, tak sa mi aj celkom fajn behalo a bolo tam pár nadšených behturistov. A jasné jeden ranný superbežec, to bola motivácia J Ranné kývnutia na pozdrav a jeho volanie „Come on! Come with me!, hoci som už bola po dobehu v šlapkách na povinnom rannom psom venčení, no koho by to netešilo. Ale motivácia bola aj niekde inde. Keď som v júni išla s kamoškou na tesco beh a dúfala, že sa stratím v dave, veď čo trasu môžem aj prejsť, teraz išlo o čosi viac. Bol september a ja som sa prihlásila na Adidas beh pre ženy do Prahy. Myslela som si, že v dave bude kopec začiatočníčok a keď behám šesť mesiacov, tak snáď to do hodiny zvládnem. Netušila som, koľko minút behám na kilometer, tak to bol skôr hop alebo trop. Kamoš ma podporoval, na dovolenku som brala aj stepper, veď musím trénovať na Prahu. Netrúfala som si na nejaký závod tu v Bratislave, všetko sa mi zdalo kilometrovo dlhé, a o behu v Petržalke som sa dozvedela, až keď som bola zaregistrovaná v Prahe. No nič. Na Prahu sme sa veľmi tešili. Všetko išlo super podľa plánu, ešte v piatok som si vybrala štartovacie číslo. Prípravy boli v plnom prúde celé staromestké námestie žilo nielen turistami a orlojom ale aj behom.
„Hurá! To bude zajtra veľký deň.“ Celý deň, som bola nervózna, i keď kamoš ma povzbudzoval a dúfala som, že to zvládnem. Prichádzal čas odchodu na štart a ja som na seba obliekala bežecké ingrediencie až po štartovacie číslo. „Óóó, prvýkrát bude môj beh očipovaný“. V duchu som jasala. Ale nekrič hop, kým si nepreskočil, v telke začínali správy. A tu padol kameň úrazu, keď zahlásili, že v Prahe dnes vystúpi skupina Kabát. No nebolo viac treba a kamoš začal cúvať. „To snáď nie.“ Myslela som si. Naveľa, predsa sme opustili hotel a smerovali na námestie. Keďže to bol večerný beh a začínala tma, Praha začala ožívať nielen nami bežcami ale aj opilcami. Taxík, napadlo kamoša, však sa tam dovezieme, ale nemožné. Ktovie, čo sa vtedy stalo, ale nie a nie ním pohnúť. A hoci on behať nešiel, nechcel pustiť ani mňa. Aj keď ma jeho obava o mňa môže tešiť, začala som pociťovať sklamanie. „Nie prosím, nie“- dúfala som, že to nie je pravda. Po prehováraniach a nástojeniach jeden na druhom, nakoniec zvíťazila moja slabosť pre jeho strach a tu môj beh skončil, na polceste k štartu na rohu václaváku. Do hotela sme prišli mlčky a ja som sa musela zavrieť (smutné ale s plačom) do kúpeľne. Cítila som strašnú prehru, sklamanie a zúfalstvo, že si ten beh neuskutočním. Nechcela som s nikým hovoriť, len som oznámila mojim blízkym, že nepobežím. Sestra ma poriadne sfúkla, že keby som jej zavolala skôr, tak by mi tak vynadala, že by som pobežala až do Bratislavy J A veru asi som mala. Večer bol zlý a ráno ešte horšie.
Pozreli sme si niekoľko pekných miest a rozosmialo ma až zrkadlové bludisko na Petříne.
Krásny víkend s behom bol pre mňa smutným ponaučením, že na niektoré veci musíš mať tú istú krvnú skupinu. Ale priniesla som si časopis běhej a v ňom som hľadala akú takú útechu.
Toto sklamanie sa odrazilo aj na mojom behaní, pretože som poľavila. Išla som si zabehnúť do Sadu Janka Kráľa, a tam som zistila, že by som Prahu v pohode zabehla, kilometre na zemi na mňa civeli: veď to by si zvládla. O to ma to škrelo ešte viac, a tak som si povedala, že si ešte nejaký závod zabehnem, aj keď by som sa na konci doplazila posledná. Prišla som na vajnorský minimaratón, a bolo to fajn podujatie. S pocitom, že všetci sú profi bežci, vedela som, že v dave sa nestratím. Zvláštny pocit. Dav ma dávno predbehol a dobehla som na konci ale s radosťou, že to „PRVÉ“ mám za sebou. Paradoxne som ani nevidela vyhlasovanie výsledkov, musela som utekať preč, tak som len rýchlo odovzdala štartovacie číslo.
Ostali mi však pekné spomienky, hoc aj skomolené meno na výsledkoch J a hlavne som videla obrovské rezervy, ktoré mám. Ale odbehla som, teším sa.
„Ach november, mesiac čo bežím len sporadicky, zima ma odrovnala a asi som zlenivela.“
„Hurá december....ja opäť bežím!“ Už nekrívam zo svojich strát, ale chytám nový balans...New Balance na nohy a bežím. Bežím a snívam si svoj sen. Sen o behu,....dúfam, že ešte dlho budem...
viera