Cestovateľské zážitky z bežeckých pretekov - Macao, dec. 2009

Do Macaa prichádzame v sobotu, deň pred pretekmi. Cesta loďou z Hong-Kongu trvá asi hodinu. Z Macau Ferry Terminalu odchádzajú lode v 15 minútových intervaloch a v čase špičky dokonca aj častejšie. Vybrať si môžete z viacerých prepravcov, najväčšou flotilou asi disponuje Turbo-Jet, my sme si vybrali spoločnosť Cotai-Strip, ktorej cieľový prístav je na ostrove Taipa, teda v tej časti Macaa, kde je aj štadión a kde sa nachádza aj náš hotel.
Obrovská modrá loď je vlastne moderný katamaran, ktorý do svojich útrob pojme asi tak 300 cestujúcich. Kým sa však do nej dostanete, musíte absolvovať bezpečnostné kontroly podobné tým letiskovým a tiež pasovú kontrolu, aj keď ste stále na území Číny.  Hong Kong aj Macao majú totiž štatút “SAR”, teda špeciálnych administrávnych jednotiek a oba sa riadia ideou “jedna krajina, dva systémy”.Znamená to, že majú vlastnú vládu,vlastnú menu používajú aj právne systémy svojich bývalých “kolonizátorov” a okrem čínštiny sú oficiálne jazyky portugalština v Macau a angličtina v Hong Kongu. Niet teda divu, že pri príchode aj odchode z týchto území musíte absolvovať kontroly, ku ktorým sa vyžaduje okrem pasu aj vyplnený príchodovo- odchodový formulár a navyše špeciálny zdravotný formulár zameraný na prevenciu proti prasacej chrípke.  Tu vás môže prekvapiť, že okrem základných údajov o vašej osobe musíte uviesť aj krajiny, ktoré ste v posledných 7 dňoch navštívili a tiež miesta, ktoré sa najbližších 7 dní chystáte navštíviť. Samozrejmosťou sú údaje o dopravnom prostriedku a vášho presného čísla sedadla, no a k tomu zodpovedanie niekoľkých otázok ohľadne možných chrípkových symptómoch, teda či nemáte teplotu, nádchu, kašeľ a bolesti hlavy. Klamať ohľadne teploty sa neoplatí, pretože všetci cestujúci prechádzajú cez priestor, kde vám skenery zosnímajú telesnú teplotu no a keď ju máte vysokú, hneď sa vás ujmú prítomní ošetrovatelia. Nuž, prevencia o ktorej sa zatiaľ európskym štátom ani nesníva.
Podobné preventívne opatrenia sme zaznamenali aj pri registrácii na bežecké preteky. Kým nás vôbec pustili pre štartovné čísla, každému účastníkovi odmerali teplotu.  Upozornenia ohľadne prevencie boli všade veľmi dobre viditeľné a verte či neverte, človeka to naozaj prinúti dávať si pozor, aby sa zbytočne nechytal úst alebo nosa, či začať si dôkladne a predpisovo umývať si ruky :-)
A ešte jeden zaujímavý zvyk z tejto časti sveta, rúška tu nenosia ľudia preto, aby sa nenakazili, ale nosia ich tí, ktorí kašľú či kýchajú a to z dôvodu, aby nenakazili iných.
No dosť bolo mudrovania o prevencii, poďme radšej k veci, teda k samotným pretekom.
Tento rok sa konal už 28. ročník a ako ináč by to v Macau mohlo byť, hlavným sponzorom bol prevádzkovateľ kasín, spoločnosť Galaxy Entertainment. Na štart sa postavilo asi tritisíc bežcov prevažne z ázijského pôvodu, zopár čiernych Afričanov a zahliadli sme aj viaceré bledé tváre. Našich krajanov sme hľadali márne, zo Slovenska sme boli žiaľ len dvaja.
Organizácia bola vynikajúca, registrácia a vyzdvihnutie štartovných čísiel prebehlo rýchlo, bez akýchkoľvek problémov. Každý účastník dostal ako suvenír peknú športovú tašku, do ktorej si mohol hneď pribaliť svoje štartovné číslo, materiály o podujatí a tradične maratónsky časopis spolu s množstvom rôznych reklamných letákov. Po tejto procedúre, ktorú sme absolvovali tesne popoludní sme sa vybrali na obhliadku “Villa de Taipa”, čo je pôvodná, Portugalcami založená historická časť ostrova Taipa. Strávili sme veľmi príjemné chvíle prechádzkou po rušných uličkách, vyznačujúcich sa hlavne rôznymi stravovacícmi prevádzkami, ponúkajúcimi množstvo špecialít, od portugalských, cez rôzne pochúťky z rýb a plodov mora a samozrejme nemohla chýbať ani tradičná čínska kuchyňa.Názvy ulíc v tejto časti Macaa sú portugalské, na typických modro bielych keramických tabuľkách. Nebyť čínskych znakov nad každým nápisom, aj by si človek mohol myslieť, že je kdesi v portugalskom mestečku s typickou architektúrou a uzulinkými uličkami, kde nechýba ani prádlo  vyvešané na balkónoch.
Aj nás zlákala možnosť najesť sa v tejto časti mesta, tak sme po krátkom váhaní zamierili do malinkej čínskej reštaurácie, kde sme si pochutili na výborných cestovinách s hovädzím mäsom, tofu a zeleninou. Jasné, prívrženci talianskej kuchyne môžu začať krútiť nosom, no ale kto nevyskúša, ten asi neuverí. Ozaj, vedeli ste, že cestoviny robili Číňania pár tisícročí predtým, než sa stali typickým talianskym jedlom? No tak už mi veríte, že v ich príprave sú majstri a netypické chute vás príjemne prekvapia?
Zaujímavé je tiež, že k jedlu sme automaticky dostali aj čaj, ktorému chýbala typická trpkosť, akú poznáme z našich čínskych reštaurácií a obsluha nám ho priebežne chodila dolievať.
Po našej už skoro večeri sme sa vybrali do hotela, zhodli sme sa veľmi rýchlo, že sa nebudeme  hrať na hrdinov a ďalšie výlety po Macau dnes podnikať nebudeme. Máme totiž za sebou už týždeň nabitý aktívnym programom na Taiwane a v Hong Kongu a spolu so 7hodinovým časovým posunom naše telá už dostali riadne zabrať. Logicky sa nám zažiadalo pred pretekmi aspoň trochu relaxu a keďže náš hotel ponúkal aj bazén a saunu, rozhodli sme sa to využiť na aspoň čiastočnú regeneráciu organizmu. A navyše, preteky začínajú ráno o šiestej, čo znamená, že najneskôr o 5:30 budeme musieť byť na štadióne. Ešte večer pred spaním si nachystáme všetky veci na oblečenie, na tričká si pripevníme zicherkami štartovné čísla a pripravíme si bežecké raňajky, čiže nejaké gely a iontové nápoje. Na televíznom ovládači sa snažím nastaviť budenie a mám trochu obavy, že si s čínskym “menu” televízora asi neporadím. Na moje veľké prekvapenie sa mi na obrazovke namiesto nečitateľných znakov objavujú inštrukcie v azbuke...no kto by to bol povedal, že na čo sa mi v živote zídu školské znalosti ruštiny :-). Nastavenia budenia zafungovali a ráno o piatej za hlbokej tmy sa televízor zapol, čo znamená, že štart určite neprespíme. O pol šiestej sme už medzi ostatnými na štadióne, kde sa po krátkej rozcvičke zoradíme medzi stovky ďalších bežcov, čakajúcich na štart.  Je stále tma, citeľne chladno a väčšina bežcov, vrátane nás, má stále na sebe aj teplé oblečenie, ktoré začíname odhadzovať až pár minút pred štartom. Stojíme niekde v polovičke spoločného štartovného poľa maratóncov, polmaratóncov aj minimaratóncov, ľudia poskakujú, aby sa trošku zahriali a mňa chytá panika, že keď to všetko naraz vybehne, určite schytám nejaké nepríjemné šťuchance, ako mám skúsenosti z viacerých našich, či európskych behov. Isto to všetci poznáte, že nie je nič príjemné, dostať lakťom “pecku” do boku od nejakého ambiciózneho bežca, ktorý si myslí, že keď vás nepredbehne na štarte, ďalšiu šancu už nedostane...Blíži sa šiesta hodina a s ňou aj štartovný výstrel, či v tomto prípade prenikavý zvuk sirény. Masa ľudí sa dáva za obrovského povzbudzovania prítomných divákov do pohybu s neuveriteľnou disciplínou a ohľaduplnosťou voči spolubežcom, no môžem vám povedať, že po opustení štadióna a pár minútach behu neveriacky konštatujem, že sa ma nikto ani len omylom nedotkol. No hneď sa napriek skorému rannému vstávaniu beží príjemnejšie. Navyše už na prvej križovatke stoja hlúčiky fanúšikov, ktorí v rytme brazílskej samby všetkých mohutne povzbudzujú. Trasa od štadióna smeruje cez Taipu k hranici s pevninskou Čínou, kde je otočka, návrat k štadiónu a ďalej cez most do historického centra Macaa. Každých 2,5 km je občerstvenie, prípadne mokré špongie. K dispozícii je aj dostatočný počet mobilných WC, ktoré ale našťastie nepotrebujem. Prvých 10 km prebehlo až príliš pohodovo, až sa mi tomu nechce veriť, že s akou ľahkosťou sa mi beží. Nasleduje stúpanie na most Ponte de Sai Van a presne po hodine od štartu sa dostávame do jeho stredu, čo znamená, že máme za sebou už viac než polovicu preteku.  V Macau  sa rozvidnieva a na Slovensku začína chodiť Mikuláš, u nás je totiž presne polnoc a kalendár ukazuje dátum 6. decembra. Z najvyššej časti mostu sa otvára parádny pohľad na  polostrov Macao, ktorému dominuje veža Torre Panoramica, týčiaca sa do výšky 338metrov. 
Chytá ma menšia kríza, našťastie trasa sa zvažuje smerom dole, ale aj tak mi nohy riadne oťažievajú. Snažím sa na to nemysliť a zameriavam svoj pohľad na megaluxusné hotelové komplexy, okolo ktorých vedie bežecká trasa. Moje oči ako magnet priťahuje 52 poschodová budova Grand Lisboa v tvare rozkvitnutého lotosového kvetu, vedľa nej mrakodrap Bank of China a ďalšie superluxusné hotely s kasínami, MGM Grand a Wynn Macau. Liberálna politika v oblasti hazardných hier pritiahla do Macaa najväčších svetových investorov v tejto oblasti a raketovým tempom odštartovala prosperitu regiónu. A títo určite ešte nepovedali posledné slovo, takže budúcnosť ukáže, akých ďalších megastavieb sa v Macau dočkajú. Pri tom filozofovaní ubehlo ďalších pár kilometrov a po prudkej ľavotočivej zákrute sa dostávame do víru rannej (alebo ešte neskončenej nočnej?) technoparty pred ďalším z množstva hotelov, kde trasu lemujú špaliére fanúšikov a vlievajú svojimi pokrikmi energiu do unavených nôh. Na chvíľu to pomáha, nasleduje prebeh tunelom a keď sa z neho vynoríme, značenie kilometrov ukazuje, že do cieľa polmaratónu ostáva necelých 5 kilometrov. Je to síce veľmi povzbudivá správa, ale pohľad na stúpanie na most Ponte de Sai Van neveští nič dobré. Telo začína štrajkovať a pýta si oddych. No čo už s ním, nech ho teda má  a tak občerstvovaciu stanicu tentoraz prekráčam a nielen ju, ale temer ďalší kilometer do kopca, až kým sa nedostaneme na jeho najvyššiu časť. Obzerám si ostatných spolubežcov, tiež to s mnohými vyzerá podobne ako so mnou, navyše niektorí chudáci majú na sebe maratónske čísla so žltým podkladom, čo znamená, že celý okruh budú musieť absolvovať ešte raz. Určite mi uveríte, že by som to teraz svoje polmaratónske číslo nemenila ani za svet.  V zhluku bežcov sa dokonca objavuje nejaký nešťastník, ktorý si tenisky nesie v ruke a beží alebo skôr pokrivkáva len v ponožkách. V duchu sa zamýšľam nad svojou odvahou, dať si na nohy úplne nové mizuná, kúpené 2 dni pred pretekmi v Hong Kongu, našťastie tie na rozdiel od mojich nôh nesklamali. Blíži sa ôsma hodina a ulice Macaa sa postupne zahusťujú autami aj chodcami. Organizátori si však plnia svoje povinnosti dokonale a trasu máme perfektne zabezpečenú. Čo sa to však deje pred nami? Registrujem nejaké zmätky, keď je časť bežcov odkláňaná od trasy a hlava až po chvíľke zareaguje, že aj na mňa čosi ktosi po čínsky vykrikuje a ukazuje, nech idem doľava. Konečne sa mi rozjasňuje, to je už cesta do cieľa, veď moje číslo má ten správny modrý podklad :-) A to sa už pred nami objavuje štadión, tak zbieram posledné zbytky síl a pri vbiehaní na tartanovú dráhu mi od radosti vytrysknú slzy z očí. Posledné stovky metrov, cieľová brána, čip zastavuje časomieru na nie príliš lichotivom čase, ale napriek tomu nesmierny pocit šťastia, že som to zvládla. Únava však robí svoje a už len letmo vnímam ďalšie udalosti. Dostávame nádherné medaily, veľké praktické osušky, nápoje, banány, sladkosti (veď je Mikuláš), odovzdávame čipy a presúvame sa do hotela. Našťastie ten je blízko štadióna, tak už nemusíme ísť ďaleko. Cestou ešte povzbudzujeme maratóncov, ktorí bojujú v druhom kole okruhu. Vonku sa podstatne oteplilo, na slnku môže byť už aj nejakých 25 stupňov, čo dáva jasnú odpoveď, prečo sa štartovalo tak skoro. V hoteli si ešte dáme zaslúžené raňajky, pobalíme si veci a presunieme sa na letisko, odkiaľ popoludní odchádzame. Už nás čaká len pol dňa v Hong Kongu a odtiaľ odlet naspäť do Európy. Z našej cesty po troch ázijských krajinách si však odnášame domov nezabudnuteľné zážitky, medzi ktoré patrí aj absolvovaný polmaratón v Macau.

PS: Pokiaľ chcete vidieť, ako to v Macau vyzeralo, pozrite si video: