Prvý, hoci chodecký maratón na 50km som absolvoval tri roky pred ním v roku 1989, keď som ako 20ročný končil základnú vojenskú službu v ASVŠ Dukla B.Bystrica. Na klasickej trati Praha - Podebrady som ju zvládol za 4:14:21h ako piaty čechoslovák.
V ďalšom roku sa prvýkrát súťažilo v Poděbradoch na kolonáde a 1250m okruhu. V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a vychutnával si pocit z 3. miesta v rámci majstrovstiev ČSSR v osobnom rekorde 4:01:46h....
Moja radosť však nakoniec trvala len necelú polhodinu, keď som sa tesne pred vyhlasovaním dozvedel, že som diskvalifikovaný.
Neviem, či zasiahla vtedy "vyššia moc", lebo určite na 1250m okruhu, hoci aj v úplnom závere či prejdení cieľom, mali rozhodcovia na ukázanie mi červeného terčíka času dosť... Aj taká je však , žiaľ, športová chôdza.........
Mrzelo ma to síce vtedy, na druhý deň som si však povedal "nevadí, všetci videli, že som výkon dosiahol na trati a určite budem mať ešte možnosť presvedčiť, že chodiť viem." Zobral som to ako motiváciu a viac sa tým nezaoberal...Zhodou okolností, o sedem rokov neskôr som sa práve v Poděbradoch presne o desať minút kvalitnejším výkonom podieľal na doteraz najväčšom tímovom úspechu slovenskej chôdze v histórii.
Aby som sa však vrátil k môjmu prvému maratónu,o tom som totiž chcel.:-).
Ako Kysučan to mám zo Žiliny do Rajca kúsok, chodieval som tam v lete občas na termálne kúpalisko. V ten deň bol navyše v Rajci jarmok, tak prečo nespojiť príjemné s užitočným...Na štart Rajeckého maratónu 1992 som sa nakoniec postavil po dvoch mesiacoch skoro ničnerobenia, keď som bol znechutený z nekvalifikovania sa do Barcelony. Celú zimu pred tým som totiž drel ako nikdy predtým....Do Barcelony šli vtedy starší a skúsenejší - Palovia Szikora a Blažek a Roman Mrázek, ja som si musel štyri roky počkať......
V Rajci som bol už od rána na kúpalisku s tým, že poobede sa pôjdem pozrieť na jarmok a štart (býval vtedy o 16:00hod) či dobeh maratónu.
Nakoniec mi to predsa nedalo a na štart sa postavil s tým, že sa 10-15km prebehnem. Bolo veľmi horúco, občerstvenie som si nepripravoval žiadne - načo aj na tých pár km, myslel som si.
Janke - mali sme mesiac pred svadbou - vravím na štarte, nech ma autom počká na 10.tom kilometri, kde možno skončím. Na desiatom som sa cítil na prekvapenie celkom fajn, tak teda, že dobehnem po po 15ty, nech počká tam. Potom som ju však poslal aj na 20ty, polmaratón, po obrátku...
Po obrátke zas, veď to je dole kopcom, takže na 25ťku dobehnem a konečne sadnem do auta.
V Čičmanoch ešte teta v kroji určite len v najlepšom úmysle na mňa vyliala vedro vody. Všetko mi stieklo do starých ťažkých maratóniek, ktoré som nosil už len do hory.
Janku s autom som napriek tomu poslal o ďalších 5km ďalej. Keď som zaváhal a nenastúpil ani na 30tom km, hoci už som začínal mať toho plné zuby, Janka mi z okna zrazu zakričala, že už počká v cieli... A už som videl len zadné blikajúce výstražné svetlá....
Veď čo je to 12km, že?
Vtedy však len naozajstné muky pre mňa začali. Každý krok mi bol každým pribudajúcim metrom utrpením, nohy som čím ďalej viac za sebou už len ťahal, snažiac sa odraziť a pôsobiť aspoň trochu bežecky...
Musel byť dobrý pohľad na mňa..Pripadal som si trochu ako chodec, ktorý nedopína kolená - hoci aj to by asi vyzeralo krajšie...
Silou vôle som sa nakoniec došmatlal do cieľa len preto, že kamarát, ktorý pôvodne občerstvoval iného bežca, ktorý vzdal, do mňa z bicykla hustil, nech dobehnem, že "bežím" na slušný čas. Mne to už bolo na jednej strane absolútne jedno, na 38km mi však vzdať bolo ľuto. Hoci sa mi už každý meter zdal nekonečný, nakoniec som na preplnené námestie v Rajci doťapkal. Umiestnenie ma absolútne nezaujimalo, až v cieli som sa dozvedel, že so bol 13ty za 2:47:23h.
Každý, kto dobehol maratón, pozná ten pocit úspokojenia v cieli. Na jednej strane únava, na druhej strane šťastie. Horšie to bolo na druhý deň, keď som chcel vstať z postele a urobiť krok. Skoro mi lýtka roztrhalo. Za pár dní som bol však v poriadku a po svadbe som sa začal opäť serioznejšie hýbať.
Druhý maratón som bežal potom až o 10rokov, nakoniec ešte bližšie z domu, a to v Čadci v roku 2002. Ten už bol pochopitelne o niečom inom, predsa len, za desaťročie som nazbieral opäť viac skúsenosti, hoci z chodeckých "maratónov" na 50 či 100km.