Rád spomínam na okamih, keď som ako dvanásťročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy ( hral som na klavír, čo ma síce nebavilo, ale otec muzikant mal so mnou asi iné plány ako športové...), lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3km. Nevedel som si totiž predstaviť "krútiť zadkom" bez prestávky skoro osem kôl na štadióne(atletická dráha v KNM má dodnes 380m). Presne ako som si neskôr, keď som sa už venoval chôdzi, nevedel predstaviť 10km, 20km, o 50tich ani nehovoriac.
Postupne, ako som sa cez okresné, krajské, slovenské a československé mládežnícke tituly dopracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50tke, v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu, a to chodecké preteky na 100km.
Mal som po ME na konci sezóny, preto som sa potešil pozvaniu z Talianska. Nevedel som si síce miečo ako 100km predstaviť, ale prečo nie? Každá skúsenosť je predsa dobrá, povedal som si...O nič viac, ak nerátam nejaký finančný bonus, ktorý sa dal v prípade úspešného výsledku získať, nešlo.
Ako sa čím viac blížil termín pretekov, tým viac som sa presviedčal, že všetko je aj tak len v hlave, psychika a podobne...A takto som to zdôranňoval všetkým okolo seba...
Večer pred štartom pri večeri a pár deci vína som pri stole našej minivýpravy v dobrej a bojovej nálade opäť zdôrazňoval , že iní nie sú viac trénovaní, len sú psychicky pripravení, že za tmy o 6:30hod.vyštartujú a budú chodiť celý deň, a znovu, že všetko je len psychika, hlava a podobne....
Práve ja som bol ten, ktorý navyše povedal, že nevzdáme, iba ak by naozaj nastali vážne problémy...
V samotných pretekoch však na 60.tom kilometri prišla na mňa taká kríza, že zrazu nebolo motivácie, ktorá by ma prinútila pokračovať. V tom momente som bol na peknom 5.tom mieste, za ktoré bola vypísaná aj celkom zaujímavá (pre chodca) finančná prémia. Bolo mi to úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj desaťtkrát viac, niekde by som ho akurát tak poslal.
Jediný moment, ktorý nakoniec rozhodol, že som to nezabalil, bola jediná veta mojej Janky. Dodnes si myslím, že keby tam vtedy nebola, určite nedokončím a možno by som sa na ďaľšiu stovku už nikdy nepostavil...
Najprv sa ma však snažila všetkými možnými povzbudzujucími:-) slovami sediaceho na obrubníku pri ceste presvedčiť, nech to predsa len skúsim. Poviem úprimne, ak by spomenula nejakú finančnú odmenu, musel by som sa veľmi premáhať, aby som nemal chuť jej jednu vylepiť...:-)..Mal som slzy v očiach a kopec argumentov (hoci pravdivých), prečo nemôžem - "odišiel mi žalúdok, všetko ma bolí... Nevládzem, som úplne hotový....Aj trieslo sa zas ozvalo......Nechcem sa odrovnať, o to Ti ide!?....Pozri na mňa, mám v nohách 60km, ako nikdy doteraz, vieš si predstaviť, že mám ísť ďaľších ešte 40?" ......a tak ďalej a tak ďalej...
Už možno aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola asi aj zmierená, že naozaj končím.
Namiesto ľútosti, ktorú som možno v tom momente bezradne očakával, však z nej zrazu vyšla jedna veta, ktorú počujem ešte teraz a ktorá nakoniec rozhodla, že som sa predsa len akosi postavil a hoci ako kôpka nešťastia, pokračoval ďalej. Nebolo to nič iné, len: " .....Veď si sám stále všade rozprával, že všetko je len v hlave a v psychike...
V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo, spomenul som si, ako som si stále robil z toho žarty, a že práve teraz je možno ten okamih, aby som ukázal, či si stojím za slovom alebo som len "nejaký kecálek niekde pri pive"...
Našťastie, ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu, som zistil, že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďar Gyula Dudas, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja. Jediný rozdiel medzi nami bol, že Gyula už poznal stavy, aké sú pre ultrachodcov bežné a že pokiaľ je chodec na trati, vždy má šancu s tým niečo urobiť...Ak však vzdá, táto možnosť už neexistuje...
Keď som po kilometri dokonca na Gyulu získal malý náskok, povzbudilo ma to, postupne som aj krízu prekonal a na tom 5.mieste nakoniec aj skončil.
Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa, avšak som presvedčený, že práve skúsenosti z tej prvej ďakujem , že som bol na ďalších celkom úspešný – 5x piaty, 1x štvrtý a 2x tretí .
Postupne, ako som sa cez okresné, krajské, slovenské a československé mládežnícke tituly dopracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50tke, v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu, a to chodecké preteky na 100km.
Mal som po ME na konci sezóny, preto som sa potešil pozvaniu z Talianska. Nevedel som si síce miečo ako 100km predstaviť, ale prečo nie? Každá skúsenosť je predsa dobrá, povedal som si...O nič viac, ak nerátam nejaký finančný bonus, ktorý sa dal v prípade úspešného výsledku získať, nešlo.
Ako sa čím viac blížil termín pretekov, tým viac som sa presviedčal, že všetko je aj tak len v hlave, psychika a podobne...A takto som to zdôranňoval všetkým okolo seba...
Večer pred štartom pri večeri a pár deci vína som pri stole našej minivýpravy v dobrej a bojovej nálade opäť zdôrazňoval , že iní nie sú viac trénovaní, len sú psychicky pripravení, že za tmy o 6:30hod.vyštartujú a budú chodiť celý deň, a znovu, že všetko je len psychika, hlava a podobne....
Práve ja som bol ten, ktorý navyše povedal, že nevzdáme, iba ak by naozaj nastali vážne problémy...
V samotných pretekoch však na 60.tom kilometri prišla na mňa taká kríza, že zrazu nebolo motivácie, ktorá by ma prinútila pokračovať. V tom momente som bol na peknom 5.tom mieste, za ktoré bola vypísaná aj celkom zaujímavá (pre chodca) finančná prémia. Bolo mi to úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj desaťtkrát viac, niekde by som ho akurát tak poslal.
Jediný moment, ktorý nakoniec rozhodol, že som to nezabalil, bola jediná veta mojej Janky. Dodnes si myslím, že keby tam vtedy nebola, určite nedokončím a možno by som sa na ďaľšiu stovku už nikdy nepostavil...
Najprv sa ma však snažila všetkými možnými povzbudzujucími:-) slovami sediaceho na obrubníku pri ceste presvedčiť, nech to predsa len skúsim. Poviem úprimne, ak by spomenula nejakú finančnú odmenu, musel by som sa veľmi premáhať, aby som nemal chuť jej jednu vylepiť...:-)..Mal som slzy v očiach a kopec argumentov (hoci pravdivých), prečo nemôžem - "odišiel mi žalúdok, všetko ma bolí... Nevládzem, som úplne hotový....Aj trieslo sa zas ozvalo......Nechcem sa odrovnať, o to Ti ide!?....Pozri na mňa, mám v nohách 60km, ako nikdy doteraz, vieš si predstaviť, že mám ísť ďaľších ešte 40?" ......a tak ďalej a tak ďalej...
Už možno aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola asi aj zmierená, že naozaj končím.
Namiesto ľútosti, ktorú som možno v tom momente bezradne očakával, však z nej zrazu vyšla jedna veta, ktorú počujem ešte teraz a ktorá nakoniec rozhodla, že som sa predsa len akosi postavil a hoci ako kôpka nešťastia, pokračoval ďalej. Nebolo to nič iné, len: " .....Veď si sám stále všade rozprával, že všetko je len v hlave a v psychike...
V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo, spomenul som si, ako som si stále robil z toho žarty, a že práve teraz je možno ten okamih, aby som ukázal, či si stojím za slovom alebo som len "nejaký kecálek niekde pri pive"...
Našťastie, ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu, som zistil, že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďar Gyula Dudas, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja. Jediný rozdiel medzi nami bol, že Gyula už poznal stavy, aké sú pre ultrachodcov bežné a že pokiaľ je chodec na trati, vždy má šancu s tým niečo urobiť...Ak však vzdá, táto možnosť už neexistuje...
Keď som po kilometri dokonca na Gyulu získal malý náskok, povzbudilo ma to, postupne som aj krízu prekonal a na tom 5.mieste nakoniec aj skončil.
Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa, avšak som presvedčený, že práve skúsenosti z tej prvej ďakujem , že som bol na ďalších celkom úspešný – 5x piaty, 1x štvrtý a 2x tretí .