Moja prvá bežecká stovka (2008)

Skvelá príležitosť sa mi naskytla skoro na deň presne po desiatich rokoch od prvej chodeckej v novembri 2008, zhodou okolností tiež v Taliansku, a to na SP+ME v Tuscanii - Targuinii, neďaleko Ríma.
Na svoju prvú bežeckú 100vku som sa tešil ako malé dieťa na novú hračku. Vedel som, že ma na nej podobne ako pri chodeckých čakajú aj ťažké chvíle, nevedel som len, na ktorom kilometri prídu...
Aká teda bola ?
Určité náročná a nezabudnuteľná, vlastne ako každá. O  mojich myšlienkovych pochodoch a pocitoch  v jednotlivých okamihoch  pretekov pekne od rána viac v nasledujúcich riadkoch.

9:30hod - pol hodiny pred štartom – počas rozcvičky v priestore štartu si dávam do usporiadateľskeho auta vo vreci SVK označené fľaše s vlastným nápojom, na ktorých je moje číslo 119 a príslušný kilometer občerstovacej stanice. Už vyzlečení v dresoch sme si s Jankom Bujňákom a Ľubom Hrmom stihli urobiť spoločné predštartové foto.
9:45hod - posledné chvíle pred štartom, kedy je ešte možné si odskočiť odľahčiť sa. Pri preskakovaní zábradlia smerom do zóny štartu cítim, ako mi z hlavy spadli okuliare. Zohnem sa pre ne a zisťujem, že sú zlomené. Moc času zohnať druhé nieje, pýtam sa ešte pre istotu našich chalanov – Ľuba Hrma a Jančiho Bujňáka, či náhodou nejaké nemajú. Neostalo mi iné, ako buď bežať bez nich, alebo sa pokúsiť o malý zázrak a pokusiť sa ich nejako zlepiť. Vbehol som teda na poštu na druhej strane námestia a pri okienku som peknú mladú slečnu poprosil, či nemá nejaké lepidlo alebo lepiacu pásku. Priesvitnou páskou sa mi rám zo sklom podarilo spojiť , aby to ako tak držalo.
Vybehol som rýchlo z pošty a cez dav divákov som sa predral k priestoru, ktorý bol určený na zoraďovanie k štartove čiare.
Postavil som sa do druhej rady a netrpezlivo čakal na odratávanie poslednej minúty do štartu.
10:00hod – po štartovom výstrele a za mohutného talianskeho temperamentného povzbudzovania sa masa viac ako 300bežcov rozbehla smerom cez centrum starobylého mestečka Tuscania, kde sme absolvovali malý okruh po kockovej dlažbe. Vnímal som divákov okolo trate, zároveň si všímal a dával pozor, aby som sa na nerovnej ceste nepotkol a nespadol.
10:05hod – vybiehame z centra na výpadovku z mesta, odkiaľ na nás čakalo 37km na okruh dlhý 14,2km, ktorým každý, kto chcel dobehnúť do cieľa, musel absolovovať 4 krát.
10:20hod – občerstvovačku na piatom kilometri si moc nevšímam, svoj nápoj som si dal až na 15ty. Stihol som však zaregistrovať, že nájsť si a zobrať zo stola svoj nápoj bez toho, aby som tam mal niekoho, kto by mi ho podal, nebude až také jednoduché. Stolov na počet 50tich krajín je málo a hoci sú tabuľky s názvami jednotlivých výprav zoradené podľa abecedy, sú veľmi husto. Hľadať svoju fľašu v tempe 4min/km považujem v tej chvíli za hľadanie ihly v kope sena.
10:40hod. – na 10.km bežím v čelnej skupine asi 20bežcov,v ktorej sú všetci favoriti. Cítim sa veľmi dobre, tempo sa mi zdá pohodové.Viem však, že to je vlastne len začiatok a momenálne pocity ešte nič neznamenajú. Snažím sa ich však sledovať, zároveň verím, že takéto budú čo najdlhšie.
Zo skupinky sa z ničoho nič odtrhne Japonec, ktorý mi pripomína jazdca na Tour de France, ktorý sa pustí do sólo úniku. Buď je taký dobrý a verí si, alebo nevie čo je 100km , myslím si. Aj mňa napadla myšlienka, že by nebol problém bežať rýchlejšie, ale čo potom neskôr...
Nakoniec, uzavrel som myšlienku tým, že prečo nebežia rýchlejšie borci, ktorí to vedia možno oveľa rýchlejšie...
11:00hod – na 15.km mám prvýkrát svoje občerstvenie, podáva mi ho Marián Michalík, ktorý sa od štartu presunul našim autom. Stihol som mu povedať, že sa mi beží v pohode, akurát že fľašu zo stola na ďalšej občerstvovačke na 20.km si stihnem sám asi ťažko zobrať. Všetci zo špičky majú na každej občerstvovačke svoj servis, ktorý im fľaše podáva do rúk. Marián mi odpovedal, že sa bude snažiť  na ďaľšiu občerstvovačku autom dostať.
11:20hod – 20.tym kilometrom sme prebehli v medzičase 1:17:57hod. teda omnoho rýhlejšie, ako som mal pôvodne v úmysle. Bol som v kľude, strážil som si svoje pocity a cítil som, že bežím stále zadržane. Krajina, ktorou sme bežali, bola veľmi pekná, akurát som si uvedomil, že od štartu sme vlastne ešte vôbec nebežali po rovine. Buď tiahlo do kopca, alebo tiahlo z kopca. Fľašu s mojim nápojom mi na občerstvovačke Marián v pohode podal a pripomenul, že najbližšie so mnou bude až na 33.km, keď sa napojíme na okruh. Zobral som si teda fľašu so sebou a pomaly z nej popíjal , kým nebola prázdna.Potom som ju odhodil.
11:40hod – tesne za štvrtinou trate (25km-1:36:50hod) bol prudký asi 600m zbeh dole z kopca, kde som začal cítiť, že sa začína pretekať. V duchu som si povedal, že je to akosi skoro. Dovtedy, hoci do kopca nebehám moc rád a ani to veľmi neviem, som bol milo prekvapený, že mi to vôbec nerobí problém. V skupinke som sa totiž díval radšej na chrbát niekoho z bežcov predomnou , takže to, že bežíme do kopca, som ani nevnímal. Dôležité pre mňa bolo,že som cítil v nohách silu. V tomto zbehu sa na chvíľku skupinka roztrhla, po ďaľších asi 500m sa však znovu stmelila.
12:00hod – v čase obeda sme sa ocitli na 30.km (1:56:23hod) a konečne na kúsku roviny. Skupina sa scvrkla na 13 bežcov, v korej som sa mi stále bežalo fajn. Vnímal som medzičas, o ktorom by som pred štartom nemal odvahu ani hovoriť, všímal som si však aj svoje pocity. Porovnával som ich z predchádzajúcimi chodeckými 100vkami a veril , že je všetko v najlepšom poriadku. Len tak zo žartu som si ešte povedal, že aj keby náhodou prišli neskôr nejaké problémy, pri behu sa budem predsa len trápiť kratšie ako pri chodeckej 100vke....Ani som sa nenazdal, zbadal som na odbočke na okruh občerstvovačku na 33.km, kde ma už čakal Marián. Podal mi fľašu a prvýkrát energetický gél, stihol pripomenúť ešte, že už bude stať len tam – teda každých 14,2km.
12:30hod – pred 40.tym kilometrom som prvýkrát zacítil následky zo zbehov z kopcov a to miernou svalovicou na predné stehná. Spomenul som si na Neslušské vrchy, keď sa peši vraciame z rodinnej chalupy. Tiež mám podobné pocity večer.To ma však nečaká ešte skoro 60km behu. Prvykrát mám potrebu si odskočiť vyprázdniť trochu mechúr. Považujem to za vhodný okamih, lebo skupina, v ktorej som sa dovtedy cítil v pohode, sa opäť začína trhať a ja cítim, že pokračovať v nasadenom tempe naďalej by už bolo pre mňa nasilu.
12:45hod – okruh je konečne celkom na rovine, akurát jeden výbeh na most a zbeh z neho. Bežím sám asi 60m za skupinkou a pred sebou vidím veľkú tabuľu s nápisom 42195m. Spomenul som si na Liptovský maratón, ktorý sa bežal presne v ten istý deň, tiež so štartom o 10:00hod. Pozrel som sa po krajine a veľmi mi aj Liptov pripomínala. Métou maratónu som prebehol v čase 2:44:24hod a len tak ma napadla myšlienka, na aké umiestnenie by takýto výkon na maratóne, na ktorom som v rokoch 2003, 2005 a 2006 vyhral, stačil.
V momente som však takéto myšlienky pustil z hlavy a vrátil sa do reality. Pred sebou ma čakal totiž ešte jeden celý maratón a necelých 16km k tomu......
Tie už boli trochu o niečom inom........:-)
13:00hod – po troch hodinách od štartu som sa pomaly blížil k polovici, čo považujem za veľmi dôležitý psychologický moment. Nie raz som sa v minulosti na chodeckých 100vkách práve na 50. km, keď som sa cítil v pohode, nechal strhnúť eufóriou a atmosférou divákov pri trati myšlienkou, že polovicu mám za sebou a teraz to už pôjde „len z kopca“. Akosi som si v tom okamihu neuvedomoval, že tá polovica je ešte 50km a tak som začal „pretekať“. Parkrát som na to o 15-20km doplatil....
Presne na takéto momenty, z ktorých som sa už poučil a chcel sa im vyhnúť, som som si spomenul, keď som prebehol 50.tym km za 3:16:31hod.
-„Celkom slušné“, povedal som si nahlas, spomenúc si na nedávny Deň Supervytrvalca v Žiline, kde som bol len o pár sekund rýchlejší. Tam som však bol prebehnutím 50km v cieli.
S odhodlaním a chuťou som pokračoval k občertvovačke, na ktorej bol náš „servismen“ Marián Michalík. Na otázku, či som v pohode, som odpovedal, že zatial celkom áno, len trochu cítim stehná a začalo ma mierne pobolievať pravé trieslo.....Nepovažoval som to však za nič dramatické, čo by mohlo nejako dramaticky negatívne ovplyvniť môj výkon. Podal mi fľašu s nápojom, energetický gél a pokračoval som do ďaľšieho 14km okruhu.
14:00hod – na ultra pretekoch ma okrem iného fascinuje, ako sa v jednotlivých úsekoch trate podľa aktuálnych pocitov prelievajú myšlienky na stupnici od 1-10 smerom hore a späť.
Tie moje pred necelou polhodinou, kedy som rozmýšľal nad výkonom pod 6:50hod., o čase nad 7hodín som ani neuvažoval, sa v priebehu niekoľkých minút zmenili na myšlienky, či budem vôbec schopný dobehnúť do cieľa.
Prebehol som 60.tym kilometrom a mňa bolelo pravé trieslo tak, že som nemohol zdvihnúť nohu. Chtiac nechtiac som si spomenul na svoju prvú chodeckú 100vku v roku 1998, kedy som práve na 60.km prežíval podobné momenty.Tiež som sa na 50.km usmieval, na 60.tom som sedel na obrubníku v bolestiach rozhodnutý končiť.
14:20hod – k občerstvovačke pred 65.tym km, na ktorej bol opäť Marián, som sa sunul krívajúc a ťahajúc pravú nohu pri zemi. Bolesť pravého triesla bola čoraz väčšia, hľadal som spôsob pohybu, pri ktorom by to bolo čo najviac znesiteľné. Zúfalo som Mariánovi povedal, že ma trieslo veľmi bolí a neviem, čo bude ďalej.
Snáď najlepšie, čo mohol Marián urobiť, bolo, že sa ma nesnažil prehovárať, aby som pokračoval a bojoval. Povedal mi len, aby som prešiel do kroku a chvíľu si oddýchol. Čo bude, uvidíme, ak sa nebude dať, nech skončím....
Opäť som si od neho zobral fľašu s pitím, gél, a zo stola o pár metrov ďalej schmatol zopár kuskov banánov, ktoré som natlačil do seba. Ešte asi 50m som pokračoval krokom, a keď som dopil fľašu, opäť som sa opatrne pokúsil rozbehnúť.
15:10hod – po skoro ďaľšej hodine som sa dostal do poslednej štvrtiny, teda na 75.km. To ma už nebolelo len trieslo a stehná, ale ozývala sa aj únava, ktorá po vyše piatich hodinách príde bez ohľadu na to, či je to beh, športová chôdza, cyklistika alebo obyčajná turistika. Všetko je v takýchto momentoch o hlave a schopnosti vedieť prekonávať únavu, v ultra pretekoch nie raz spojenú s bolesťou.
Psychicky najťažšie na 100vke sú práve okamihy okolo 70-75km, keď už je toho v nohách dosť, na druhej strane do cieľa ešte veľmi ďaleko. Pozitívne myšlienky v hlave sa miešajú s negatívnymi, pri prichádzajúcich krízach si človek začína klásť otázky, či mu toto všetko stojí za to, či musel tak ďaleko cestovať kôli trápeniu sa, či nemohol radšej ostať doma ležať v obývačke a pri vínečku pozerať telku...A či...a tak ďalej......Úspešnejší býva vždy ten, u koho sú pozitívne myšlienky silnejšie ako tie negatívne.
15:35hod  – blížim sa na 80.ty km , pred sebou pozorujem slovenský dres Ľuba Hrma, ktorý má o celý okruh menej. Kráča, hlavu ma sklonenú, vidím, že sa tiež trápi.
-„Neviem Peťo, čo mi je, absolútne sa nemôžem rozbehnúť“ -,počujem, keď ho „obieham“.
-„Ja som tiež v prdeli, bolí ma trieslo, ešte to je pekný kus........Janči je na tom ako?“ - spomenul som si na Janka Bujňáka a na to, že ja sa síce trápim ,každý meter sa mi zdá nekonečno, ale na rozdiel od chalanov mám do cieľa momentálne o 14km menej. Oni si „krásy okruhu“ užijú ešte zďaleka viac....Ak budú chcieť...:-)
-„Za chvíľu ho dobehneš, je kúsok predo mnou“ – a ako to vyslovil, prešiel som rezignovane do kroku aj ja..
-„Tak to teda neviem, suniem sa ako lemra a trpím ako kôň. Som naozaj hotový“,- hovorím skôr preto, aby som si uľavil. Okolo seba totiž vidím, že nie som sám, čo sa trápi. Po necelých šiestich hodinách ma toho už asi každý dosť.
Po pár metroch krokom som sa však opäť rozbehol. Ešte raz som sa obzrel za Ľubom, povzbudil ho a pokračoval v boji s poslednou pätinou trate. Výsledný čas ani umiestnenie ma už vôbec nezaujimali, hoci som vedel, že som stále okolo 12.miesta. Bolo mi to však jedno, mojim cieľom bolo už len šťastne dobehnúť do cieľa. Nielen kvôli sebe. S Ľubom a Jančim sme tvorili družstvo, o ktoré sa vzorne staral Marián. Ak nič iné, už len to mi dodávalo silu, aby som zabojoval. Jančiho som dobehol asi o tri kilometre, vzájomne sme sa povzbudili a pokračovali svojim tempom ďalej.O pár metrov ďalej o celý okruh obieham bývalú chodkyňu - Lotyšku Anitu Liepins, s ktorou som sa po minulé roky, ako aj s jej manželom Modrisom, stretával nielen na chodeckých 100vkách v Scanzorosciate, ale aj na vrcholných svetových chodeckých podujatiach či OH. Obom sa v Scanzorosciate podarilo zvíťaziť. Ani by som Anitu nepostrehol, mal som čo robiť sám so sebou, len som počul jej povzbudenie -" Peťo, idi, idi, Ty maladec"...
16:00hod – na občerstvovačke v predposlednom kole som popri Mariánovi opäť prešiel na chvíľu do kroku, aby si trieslo trochu oddýchlo. Zistil som, že to trochu pomáha a ďaľších niekoľko kilometrov je bolesť triesla znesiteľnejšia. Energetický gél som už odmietol, vedel som, že posledných 15km bude už len o morálke....Do rúk som si nabral kusy banánov, postupne som ich zjedol. Chvíľami, aby som zas odbremenil pravé trieslo, som skúsil zaradiť chodeckú techniku. Spomenul som si, že keď som mal pred tromi tromi rokmi v zime pri behaní problémy s trieslami, tak som práve takto trénoval.Teraz som však nemusel dávať na rozdiel od chodeckých pretekov dôraz na správnu techniku a na to, aby som podľa pravidiel dopínal kolená. Červených terčíkov som sa báť nemusel...Jednoducho - „Bež, ako môžeš, ak nemôžeš bežať, kráčaj čo najrýchlejšie“. Športová chôdza v opačnom garde takéto privilégium nepripúšťa...:-)
16:30hod - posledných 10km do cieľa je na ceste značený každý kilometer. Dovtedy som ich nevnímal, teraz som na každý jeden z nich túžobne čakal. Uvedomujem si, že každým úsekom okruhu bežím posledný krát, na rozdiel od Ľuba či Jančiho. Spomenul som si na slová Ľuba Hrma deň pred tým na izbe, keď sme sa o ultratratiach rozprávali.
-„ Vzdať je najjednoduchšie“ - aké jednoduche a  pravdivé....Po vzdaní už totiž nieje nič.....Ak, tak len neskôr vlastne výčitky svedomia ako „musel som to fakt zabaliť? Naozaj sa už nedalo pokračovať?“.Pravdou je , že  najľahšie je vzdať a povedať –„naozaj sa nedalo, nemalo to význam“. Kde sa však nachádza hranica, kedy sa už  naozaj nedá a  nemá to význam, je podľa mňa, pokiaľ ide len o fyzickú indispozíciu, u každého v hlave. Aspoň u mňa je význam nevzdať sa, hoci výkonom či umiestnením v „stratených pretekoch“ už len v tom, že ma to morálne posilní ďalej.
17:00hod – na dlhej rovinke pred poslednou občerstvovačkou, kde stál Marián, cítim, akoby sa mi pod vplyvom blížiaceho konca chvíľami vracala opäť energia a cítim aj celkom svižný krok. Našiel som si dobrý spôsob behu, ako trochu šetriť trieslo a celkom držať svižné tempo. Skoro vôbec som nedvíhal kolená, dával som kratučké, ale celkom rýchle kroky. Nieje to síce pohľad pre učebnice bežeckej techniky, ale zistil som, že v závere ultrabehu je veľmi účinný. Až natoľko, že opäť obieham niekoľkých bežcov, dokonca aj Japonca, s ktorým som si od 45km asi päťkrát vymenil poradie. Raz to išlo chvílu lepšie jemu, chvíľu zasa mne.
Na občerstvovačke ma Marián povzbudil, v najhoršom nech už len dokráčam...Zas najlepšie čo mohol urobiť...Darmo, niečo pri ulrabehoch zažil, aj omnoho dlhších....
-„Nebudem ja veru kráčať, v závere sa má predsa finišovať nie?.. – pomyslel som si, nahlas som to však nevyslovil, vedel som totiž, že pocity sa dokážu v tejto fáze pretekov meniť v priebehu niekoľko sto metrov. Nahltal som sa znovu banánov a pustil sa do posledných 5km. O ďalší kilometer som zas bol nútený zopár metrov kráčať...Aj kráčanim som však predstihol českého reprezentanta Davida Vydru, ktorý mal takisto ako ja na na bežeckej 100vke premiéru. Len sa ma spýtal, či už idem do cieľa, jeho čakal ešte celý 14km okruh. S Davidom sa poznám od roku 2003 zo sústredenia na Štrbskom plese, keď som sa pripravoval na svoje posledné MS v atletike v Paríži, kde som štartoval na chodeckej 50tke. David vtedy trénoval na triatlonového Ironmana na Havaji. Odvtedy sme sa nevideli, teraz sme sa takto po piatich rokoch stretli na bežeckej 100vke v Taliansku :-)
17:10hod – pribiehal som k miestu na okruhu, kde sa zbieha do mesta a potom už len na námestie do cieľa. Začalo sa stmievať, popri ceste sa postupne rozsvietili tanieriky s voskom, ktoré som si všimol popri celej trati na okruhu už na obed. Nešlo mi vtedy do hlavy, na čo tam sú, myslel som, že je to súčasťou nejakej púte. Veď sme v Taliansku, neďaleko Ríma,Vatikánu.....Teraz mi došlo, na čo tie tanieriky so sviečkami boli pripravené.
Z okruhu do mesta vbieham opäť celkom svižne, teda aspoň mne sa to svižné zdalo. Avšak až dovtedy, kým sa cezo mňa „neprehnal“ nemecký bežec Helmut Dehaut. Teraz už viem, že aj on má posledné 2km do cieľa, dovtedy na okruhu v tom prehľad nebol. Tam obiehal miestami každý každého, všetko záležalo od momentálnych pocitov a prežívania kríz.
17:15hod – v prvom momente, keď ma Helmut obiehal, mi to už bolo jedno, tešil som sa len na cieľ , jedno , či pred ním, alebo za ním. Obdivoval som len, s akou ľahkosťou v kroku cezo mňa „preletel“. Keď bol asi 60m predomnou, zistil som, že viac sa mi nevzďaľuje.
-„Čo takto ešte zabojovať, veď záver sa má finišovať, nie?“ – spomenul som si, čo mi hlavou prebehlo pred pár kilometrami. V momente som sa rozhodol, že to ešte predsa len skúsim, veď za pár minút je po všetkom. Navyše cítim, že nejaké sily ešte mám.
Zavrel som oči a v miernom klesaní som opäť zabral. Videl som, že sa k nemu približujem, vedel som však, že posledný kilometer a hlavne posledných 600m je do prudkého kopca. Dotiahol som sa na neho asi na 20m a rozmýšľal som, či sa mám pokúsiť obehnúť ho teraz alebo počkať a prekvapiť ho až 100m pred cieľom.
17:18hod - čoraz viac ľudí pri trati mi akoby opäť vlievalo energiu, cítil som, ale moc nevnímal, ako mi pri jednom kroku na krivú dlažobnú kocku praskol odtlak na prste pravej nohy a maratónku mi zalialo krvou. V tom okamihu som sa rozhodol netaktizovať, v bolesti som opäť privrel oči, zaťal zuby a v pretekovej eufórii som nasadil „šprintérsku“ rovinku. Cez Helmuta som sa prehnal, po asi 50tich metroch som sa obzrel a zbadal, že už nemal síl zareagovať. Posledné metre na námestí som sa snažil si vychutnať a ďakovným gestom som pozdravil  divákov popri trati.
17:21hod - za cieľovou čiarou, ako som sa chcel trochu skrčiť, som zrazu zacítil niečo, čo som doteraz nikdy nepoznal. Nohy ma v stoji udržať nevedeli. Najprv som si za pomoci Mariána sadol, ale keď som začal dostávať aj kŕče do prstov na nohách, tak som si ľahol. Organizátori ma obložili teplovzdušnym igelitom, snažil som sa ich ubezpečiť, že som v poriadku a že za chvíľku to bude ok. Marián mi pomohol sa pomaly zdvihnúť a odkráčať na lavičku.Tam som si pár minút posedel, kým som bol schopný sa obliecť. Samozrejme s pomocou Mariána. Spýtal som sa na chalanov, ako sú na tom...
-„Bežia už spolu, počítam, že ešte také dve hodiny budú na trati, hlavne Ľubo sa trápi“.
17:52hod - ako som sa trochu „povzviechal“ a pomaly kráčal popri cieli k nášmu autu, videl som dobiehať najlepšieho z českých reprezentantov Daniela Orálka, ktorého len pár metrov pred cieľom ešte prekvapil a predbehol nór Gjermund Sorstad.
S Danom sme si neskôr dojmy z trate vymenili. Podobne ako ja sa sa tiež v druhej polovici poriadne vytrápil a hoci v medzičase na maratón bol za mnou len niečo cez tri minúty, v cieli to bolo vyše polhodiny. Priznal som, že v posledných desiatich kilometroch som očakával, kedy pôjde cezo mňa a bol som prekvapený, že pri mojom "úžasnom" :-) tempe ho za sebou nevidím. Dan chcel tiež ako ja pôvodne bežať pod 7hodín, nakoniec bol rád, že bežal pod osem. Ale nevzdal, to sa na každom ultrabehu cení.
Ako Dan dobehol, nasadol som do auta a šli sme s Mariánom pozrieť chalanov na okruh a aspoň morálne ich podporiť. Bola už tma, pekný bol pohľad na sviečkami po oboch krajoch vysvietenú cestu. Každú chvíľku sa k nám z dlhej rovinky k občerstvovačke približovali bežci so svetielkom na čele, ktoré každý dostal , keď vbiehal za tmy do ďaľšieho okruhu. Dočkali sme sa aj Ľuba s Jančim, bežali spolu.
-„Vidíš, mohol si bežať s nami trochu pomalšie, dostal by si aj Ty takúto čelenku s baterečkou“. – nestratil Ľubo zmysel pre humor, hoci ako neskôr priznal, mal aj také stavy, keď úplne stratil pojem o čase a myslel si, že je na trati aspoň 12hodín...
...Nakoniec, stále by to bola len polovica z 24hodinovky, v ktorej Ľubo získal svoje najväčšie úspechy. V nej dosiahol okrem titulu majstra Europy aj niekoľko medailí z majstrovstiev sveta. O tom, aké stavy práve na 24hodinovkách nie raz zažil , som si naozaj rád vypočul.
19:30hod - Chalani nakoniec dobehli spolu niečo cez dve hodiny za mnou, a hoci Ľubo priznal, že dnes zabehol svoj najpomalší čas na 100vke, oboch som obdivoval. Tak ako každého, kto dobiehal neskôr. Pri takomto pohľade som pochopil, že ultrabeh nieje  len o výkonoch.

Som veľmi rád, že som na svojej prvej bežeckej 100vke bol práve s takouto partiou. Navyše, zobrať si niečo zo skúseností z ultrabehu od niekoho, ako je Ľubo Hrmo, či Marián Michalík, môže byť pre mňa, ak sa rozhodnem niekedy aj pre niečo dlhšie ako 100km, len užitočné.
Okrem iných skúseností z mojej prvej bežeckej  ultraakcie ma však najviac zaujala veta, ktorú Ľubo vyslovil večer pred štartom:
– „Vzdať je to najľahšie“. Inými slovami podobné ako moje dlhoročné motto - "prehráva ten, kto sa vzdáva".
Možno práve preto ma ultrabeh čím ďalej viac fascinuje. Je totiž nielen o nabehaní množstva kilometrov v tréningu či talente, ale aj o rozmýšľaní a schopnosti improvizovať. Pomáha poznávať samého seba či naučí bojovať so zdanlivo na prvý pohľad neprekonateľnými prekážkami....Takých   človek stretne aj v bežnom živote dosť.....
foto tu   , výsledky + moje medzičasy tu