Na konci s dychom

Opäť som vybehol na trať, ktorá pre mňa v ždy znamená začiatok ďalšej úrovne bežeckej prípravy. Príjemné nedeľné dopoludnie na konci februára. Nádherné slnečné počasie, nie veľmi teplo, ani veľmi zima. Tak akurát.  A hlavne nemusím bežať pri čelovke:)
Začiatok trasy je ešte v meste, takže žiadne prevýšenia. Prvý kilometer, ktorý mám presne odmeraný, som zabehol za slušný čas. Pokračujem ďalej za mesto, cesta sa kľukatí, sem-tam prejde nejaké auto. Cesta začína pomaly stúpať a vchádzam do lesa. Prvý väčší stupák som zabral, aby som ho vybehol v tempe. Bohužiaľ po krátke rovinke je ďalšie stúpanie a tak spomaľujem. Skracujem krok a udržiavam aspoň frekvenciu. Pozerám sa po okolí. Na svahoch je ešte sneh a pomedzi stromy sa kľukatia stopy srniek. Tiahle stúpanie spomaľuje moje tempo a začínam si viac všímať kvalitu asfaltu po ktorom bežím. Ako naberám výšku, dýcham ťažšie a prechádzam na krok, ktorému hovorím kačací alebo maratónsky. Naštastie po tejto zákrute prichádza rovinka a opäť zdvíham hlavu, aby som mohol nahodiť elegantný bežecký krok. Nadherný odraz, vystretý chrbát, mierny predklon, hlava hore - určite na titulku Runu. Alebo Runners Worldu? Po chvíli však opäť prichádza stúpanie, prebieham okolo turistickej križovatky a blíži sa záverečné stúpanie. Krv mi pulzuje v ušiach a hovorím si, že pred záverom musím pridať čo to dá. Cesta stúpa do neba, ešte pár posledných metrov a viem, že som to opäť zvládol. Môj beh k nádrži v slnečnom údolí pri limbachu. 8 kilometrov, prevýšenie 220 metrov, nadmorská výška 400 metrov. Pre mňa to bol dnes ultra horský beh:)