Môj prvý polmaratón

   Ale pekne po poriadku. Keďže už trénujem takmer rok a na jeseň by som rád zdolal v Košiciach svoj prvý maratón, povedal som si, že je čas v Bratislave vyskúšať, čo to spraví zabehnúť 21,1km po zimnej príprave (ktorá mimochodom nebola nič moc).  S rodinou bežne nie som tak veľa, ako by som si predstavoval, tak som si povedal, že sa ČSOB maratónu zúčastníme pekne všetci spolu.
  A je tu víkend V - ubytovanie zabezpečné u príbuzných v Bratislave, rodina pripravená... V sobotu ráno všetci odchádzame do Bratislavy - do 11.00 treba stihnúť prezentáciu na detské behy. Do Bratislavy prichádzame o 10.10, v kľude parkujeme v podzemnej garáži neďaleko Primaciálneho paláca, po bezproblémovej registrácii trávime chvíľu na Marathon EXPíčku (samozrejme kupujem knižku Viktora Bielika - mimochodom neľutujem, že som ju kúpil) a odchádzame na námestie, kde dcéra beží detský beh. Po troche čakania a nie príliš dobre zvládnutej organizácii sa vydáva na trať - svojich 5 min na trati zvláda výborne, v cieli spokojná s účastníckou medailou a džúsom v ruke, akurát ešte 10 min.ledva lapá dych (no čo... chýba jej pravidelnejší tréning).
  Čas do štartu hobby behu, ktorého sa zúčastňujú moja drahá polovička a syn, vypĺňame zložením si vecí u príbuzných, kde sme ubytovaní. Na námestie prichádzame 30 min. pred štartom, všetko je viac menej v norme (aj bolesti kolena, ktoré manželku už dlhšie trápia, sa príliš neozývajú). Zaznieva štartovací  výstrel a polovica mojej rodiny sa vydáva na štart - tempo tak akurát, čakáme, ako to dopadne. Nakoniec sú obaja spokojní, trať prebehli bez väčších problémov, časy uspokojivé.
  Takže sobota večer, 3/4 rodiny majú svoje behy za sebou - ostávam jediný, ktorého to ešte čaká. Večer absolvovanie povinných návštev (viete, keď sa s rodinou nevidíte rok a potom sa zjavíte, tak Vás príde pozdraviť kde kto...), do postele sa dostávame po 23.30. Nič moc pred behom, ale aspoň som okamžite zaspávam a pomerne dobre oddýchnutý sa budím o 8.00 v deň D. Raňajky len ľahké (ale aj to je viac ako dosť, ako sa ukáže neskôr), dostatok tekutín. Na štart sa nechávam zaviezť autom - čo je chyba - prehováranie policajtov a hľadanie vhodného miesta na zaparkovanie zaberá príliš veľa času. Na Hviezdoslavove námestie prichádzam 7 min. pred štartom a nutne  potrebujem vypustiť tekutiny. Lenže pred prenosnými WC rad ako na párky, tak čakám.... 1 min.pred štartom  sa konečne dostávam na WC, uľavujem si a ozlomkrky bežím ku štartu. Som asi 30 m. od štartovacieho koridora, keď vybiehajú prvý bežci... Niekoľko sekúnd a s ospravedlňovaním prerážam zástup prizerajúcich sa divákov, preliezam zábranu (mimochodom ďakujem neznámemu pretekejúcemu pánovi, ktorý mi robí miesto,aby som mal vôbec kam stúpiť) a už sa s masou ostatných bežcov posúvam k štartu - odhadom niekde v strede štartového poľa, čo nie je také zlé...  
  Plný adrenalínu pretínam štartovaciu čiaru a miernym poklusom postupujem vpred. Po pár metroch sa zástup bežcov rozťahuje a už sa dá aj bežať... Prvých pár kilometrov som v pohode, beží sa mi dobre, som mierne pod plánovaným tempom 5min/km. Jediné, čo ma otravuje sú raňajky v žalúdku - asi som mal jesť skôr... Svojím tempom bežím viac ako 13 km (čas na 10 km - 50min. 20 s napĺňa moje očakávania viac ako dostatočne). Prvá kríza - krátka a malá - skôr psychického charakteru, prichádza okolo 12km - už mi akosi dochádzajú sily a nechce sa mi bežať, ale telo na tom nie je až tak zle, dobieham na občerstvovačku - tam ktosi dal do pohárov na občerstvenie minerálku s bublinkami, takže si len oplachujem ústa a spenenú vodu vypľúvam na zem, ku koncu si predsa len 1 glg dám, čo vzápätí ľutujem - našťastie len nakrátko. Zaujímavé je, že pri trápení s minerálkou akosi zabúdam na krízu a ďalej sa mi beží celkom fajn. Prichádzame na hrádzu, resp. pod hrádzu, ľahký protivietor výraznejšie nevadí. Pri vybehnutí na hrádzu protivietor  zosilnie a začína vadiť - prejavuje sa znížením tempa, čo je horšie začínajú mi tuhnúť nohy. Trápim sa ďalej, okolo 17-18 km je to najhoršie, postupne ma predbieha asi 20 ľudí. Viackrát sa pokúšam za niekoho zavesiť, ale vždy mi po pár desiatkach metrov uniká. Zmierim sa so svojou slabosťou a už myslím len na koniec... Na 19 km zisťujem, že sa cítim o niečo lepšie, beží sa mi akosi ľahšie - síce dobehnúť to, čo som stratil sa mi nedarí, ale aspoň držím tempo a ďaľší ľudia ma už nepredbiehajú. Poslednú občerstvovačku nechávam nepovšimnutú a stúpam na most  Čs. armády. Stúpanie mi dáva zabrať, tempo sa znižuje, po výstupe na most však mierne zrýchľujem a bežím ďalej. Už viem, že svoj optimistický čas 1:45:00 sa mi pokoriť nepodarí, ale pesimistický - pod 2:00:00 to určite bude. Absolvujem klesanie z mosta, zátačku doľava, krátku rovinku, zátačku doprava a vbieham do cieľovej rovinky. Niekoľko desiatok metrov pred cieľom zbadám na časomiere v cieli nabiehať sekundy 1:49:21...1:49:22....1:49:23.... To ma prinúti zmobilizovať všetky sily a zrýchliť do cieľa (musím to dať pod 1:50:00)...  Podarilo sa - cieľovú čiaru pretínam v čase 1:49:48, potrebujem pár sekúnd, aby som po záverečnom zrýchlení chytil dych, ale spokojný, že sa mi podarilo prekonať samého seba sa staviam do radu na občerstvenie po závode.
  Teraz už len trénovať na svoj prvý maratón....