Devín-Bratislava a nesplnené ciele

Devín-Bratislava patrí do môjho tradičného každoročného repertoára, veď sa tohto behu zúčastňujem každý rok už od 1994, kedy som ho bežal ako mladý študentík prvýkrát. Odvtedy už uplynulo pár rôčkov a tento rok som si pripísal už sedemnástu čiarku účasti na tomto behu.
Za tie ročníky si tento beh užil všeličo. Účasť sa väčšinou počítala v stovkách ľudí, aj keď sa vždy blížila k tisícke. Samotnú tisícku to však začalo prekračovať až v posledných rokoch.
Už vlani, keď som cielene štartoval zo zadných pozícií som videl, že vôbec nie je jednoduché predbiehať, keď je predo mnou obrovská masa ľudí. A to bolo v štartovom poli ešte asi o 500 hláv menej ako tento rok. Tento rok som sa na štart postavil cca 10 minút pred štartom a bol som hneď pri štartovej čiare.
Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa v najbližších minútach predo mňa postavilo aspoň 1500 ďalších bežcov, ktorí prišli k štartu neskôr ako my, ktorí sme tam boli skôr. Nikto to neriešil, aby sa ľudia postavili na štartovú čiaru. Ani sa nečudujem, nebolo by bezpečné snažiť sa celú masu potlačiť niekam dozadu, keď tí čo boli na štarte skôr v dobrej viere, že majú spravodlivo miesto pri štartovej čiare by predsa nemali dôvod zo svojej pozície ustúpiť.
Organizátori sa preto (z bezpečnostného hľadiska veľmi múdro) rozhodli odštartovať beh akýmsi letmým štartom. OD desiatej sa štartové pole začalo pomaličky posúvať vpred spolu s autom, ktoré malo na streche časomieru. Keď zaznel tradičný výstrel z dela, skoro som sa pos... ako som sa zľakol. Začal sa beh. Nnooo, beh ... za prvé tri minúty som sa v dave dostal ledva po prvú zákrutu. Keď sme vybehli na hlavnú devínsku ulicu, tak bol predo mnou obrovský dav ľudí roztiahnutý po celej dĺžke aj šírke ulice.
Nebola núdza o kolízne situácie, ale ja som predsa mal nejaký cieľ (aj keď mi už v tejto chvíli bolo jasné, že šanca na splnenie je pramalá, zabehnúť pod 46 minút a do 100. miesta), tak som sa snažil prebíjať sa postupne dopredu. Predbiehal som po chodníku, po obrubníkoch, keď sme vybehli z dediny tak po krtincoch vedľa cesty. Málo platné, na treťom kilometri som bol za takmer 16 minút, to sú takmer štyri minúty za nejakým štandardom. Bežec s mojou výkonnosťou má pramalú šancu takýto hendikep zmazať.
Ale pokúsiť som sa predsa musel. Nasledujúce kilometre som šiel všetky za 3:50 a lepšie, čo u mňa je v tomto pokročilom veku už takmer raritný medzičas (niečo ako storočná voda pri povodni, alebo storočná lavína ktorá zmietla les vlani v žiarskej doline). Špičkový kilometer podľa mojich hodiniek bol dokonca okolo 3:38, čo však pripisujem nie presnému zameraniu jednotlivých kilometrov, lebo akosi sa mi nechce veriť, žeby som toho bol schopný. Hendikep som postupne sťahoval a na méte 11 km som mal čas rovných 44 minút. Bolo teda jasné, že to nestihnem a v cieli mi namerali výsledný čas 47:12 a 174. miesto.
Ak to mám zbilancovať v zmysle svojich plánovaných cieľov, tak je to teda neúspech. Ani čas ani umiestnenie neboli splnené a ostalo mi poučenie. Nedávať si ciele na behu Devín-Bratislava. Napriek tomu, že moje sklamanie je veľké a v prvej chvíli som si chcel povedať, že už na tento beh nepôjdem, už som sa z toho dostal a viem, že nabudúci rok tu budem zas. Ak si na ročník 2010 spomeniem, tak sa možno poučím a nebudem si dávať hlúpe ciele.
Záverom mi už len ostáva poďakovať organizátorom, ktorí odviedli velikánsky kus roboty a umožňujú stovkám a možno tisícom ľudí dať si hneď na začiatku sezóny nejaký cieľ, métu, ku ktorej vo svojom tréningu smerujú, veď pre mnohých je práve toto podujatie jedným z mála, ktoré každoročne absolvujú. Takže ešte raz, ĎAKUJEM.