Niečo o behu

Keď sa už nedá zniesť slovenská realita - idem si zabehať. Robím to už pár rokov. Riešim tak vlastne všetko - pocity úzkosti, hnev, hádky - beh je najlepší liek na dušu.

Mám kopec, volám ho Mordor. Ten kopec je nekonečný a nekonečne strmý. Keď ho bežím, je to taká morda, že nedokážem ani myslieť. Môžem len dýchať. Nič viac. Je to peklo. Je to Mordor. Na jeho konci, na vrchole, mám zaľahnuté v ušiach a v hlave také prázdno ako snehulienka.

Ešte len lapám po dychu, ale endorfíny sa mi už tlačia zvnútra do očí ako šťastnému psovi, v hlave sa prevalí to obrovské, týrané, lenivé zviera, čo konečne dostalo nažrať a ja už viem, že všetky zacyklené myšlienky sú prekopané, vyrvané von z hlavy aj s koreňmi a ja môžem nad niečím zase raz mávnuť rukou.

Ešte v časoch divadla Stoka,  mi jeden hrubokrký esbéeskár povedal, keď sme počas koncertu stáli spolu pri bráne: „Ty príliš rozmýšľaš, to je tvoj problém." Pozrela som naňho - mal pravdu. Niežeby bol hlúpy, tento človek - pitbull bol chytrý ako americký vojak z akčného filmu. Vedela som, že má pravdu. Oskenoval ma.

Problém nás komplikovaných ľudí  je v tom, že si nevieme veci len tak vyhodiť z hlavy. Vieme sa nad všetkým trápiť dlhšie ako je naozaj nutné. Pocity úzkosti sa zrazu zmenili na nespavosť a ja som jedného dňa nadránom vstala a obliekla si staré šušťáky ešte z mojej päťbojárskej mladosti a začala behávať.

Môj návrat k behu šiel dlhou okľukou cez všetky bratislavské krčmové brány, a tak to bolo najprv len „desať krokov beh, desať chôdza". Ale nevzdala som to! Telo si rýchlo zvyká, už o tri mesiace som behávala polhodinovky a našla v pravidelnom behu niečo, čo hľadajú všetci: pokoj v duši.

Keď som prvýkrát vybehla svoj Mordor, bežiac dole opäť k ľuďom, s endorfínmi bzučiacimi v jarnej hlave ako včeličky, napadlo mi: „To kto kedy oddelil dušu od tela?!  Blázon! Ten za všetko môže!"

Moja kamarátka Jana mi povedala pekné príslovie, tuším portugalské: „Problémy sa riešia chôdzou." Neviem, môžu sa aj boxom, behom, čímkoľvek. Niekedy je dobré vedieť, že trénované srdce viac znesie. Viac úderov.

Zvlášť, keď idú voľby, letná agresivita a zbohatlíci v bavorákoch vytrčajú zúrivé prostredníky na rozpálených križovatkách. My osamelí bežci musíme vedieť nad tým všetkým niekedy len mávnuť rukou. Hlavne keď nasvietené bilbordy so štyrmi banditmi popri cestách opäť hlásajú: Vitajte v ťažkých časoch!

 streda 5. 5. 2010 22:00 | Lucia Piussi