Všetko vystihol zrejme podnadpis z tohto textu , ale aby som trochu detailnejšie objasnil čo tomu predchádzalo skúsim chronologicky.
Takže cieľ ol stanovený, zabehnúť svoj prvý životný maratón, vybratý bol môj domáci Záhorácky .
Všetko od predsavzatia frčalo ako podľa linky v zošite geometrie, zimná predpríprava a následné systematické zimojarné denné trénovanie prinášalo týždeň čo týždeň úspechy v podobe zlepšujúcich sa výsledkov, 3 mesiace tvrdej driny, odriekania si vlastného pohodlia vymeneného za svoj pocit z dobre odbehnutého každého krôčika či už z bežeckej abecedy, intervalových behov na ovále,albo súvislých rovno či nerovnemerne tempovo rozložených behov sa de facto "odseklo tesne po Bratislavskom polmaratóne - mimochodom o ňom tu je samostatný report, takže tu len zmienka.
Druhý deň po Blave sme s kamošmi vybehli na výklus regeneračný do lesov Záhoria na pieskový podklad, ktorý sa z hľadiska tvdosti ponúkal ako vhodnejší v porovnaní s dennodenným asfíkom.
No čo okolo horúcej kaše sa nechodí, skrátka už pred koncom som cítil , že niečo nie je v poriadku, dokráčal som k autu a na druhý deň achilovka ako z dreva, opuch viditeľný, bolesti celkom slušného razenia smerom k nervovým centrám.
Nasledovalo prerušenie tréningového cyklu 14 dňovou pauzou, nasvecovanie Biolampou, mastenie všakoakým pritizápalovými "zázrakmi" , mimochodom žiaden z reklamných superpomáhačov na zápal mi nikdy nepomohol, rovnako tak teraz nie.
Časom sa stav výrazne zlepšil, opuch i bolesti pominuli, nasledoval pozvoľný návrat k pobehovaniu, ktorý skončil skôr ako vlastne začal, po 5 km mierneho klusu sa celý proces akoby skopíroval, nasledovalo opätovné vypustenie silových, vytrvalostných či akýchkoľvek ťažších pohybových aktivít mimo chôdze, ktorá aj tak spôsobovala relatívne ťažkosti.
Toto všetko bolo v horizonte 50 dní, po ktorých som nasadil veľmi dobrú masť , ktorá evidentne zabrala, znova bola noha schopná zvládať postupné zaťaženie, mimochodom to som už spoločne s masťou užíval enzymatické tablety , ktoré zaručene pomohli, po krôčikoch som sa dostával opätovne do tréningového cyklu, zatiaľ iba v podobe krátkych behov, bez nejakého špeciálnejšieho bežeckého cvičenia či zrýchlených behov.
Hovorí sa , že čert nikdy nespí, a u mňa čert zrejme býva , pretože po doužívaní tabliet sa stav opätovne zhoršil a dnes zasa cyklicky odpočívam.
Skúsili sme rôzne techniky, ako dostať šľachu do poriadku, počínajúc poriadnym kľudom, masážami, krémami, tabletami, no priznám sa k lekárovi som nezašiel a ani sa nechystám, pretože s predpisom na Diclobene od obvodného lekára si môžem akurát tak......... .Mimochodom diclobene som už skúšal.
Bohužiaľ žijem v malomeste, tu lekári všetko väčšinou liečia "al dente" takže aj keby som uspel s požiadavkou k chirurgovi alebo inému MuDr. - ovi zrejme bude výsledok rovnaký.
Pozajtra 19.6 sa štartuje Záhorácky maratón, pred mesiacom, keď noha ešte držala a tvárila sa , že bude poslúchať a ponesie ma, sme z cieľa ustúpili a dohodli , že skúsime pocitovo iba polmaratón, no dnes už viem, že v Senici tento rok na štarte stáť nebudem a svoj predsavzatie som bohužiaľ nútený presunúť.
Nechcem nič unáhliť, tento rok už nemám v pláne zabehnúť žiaden maratón, prioritou je dostať nohu do poriadku, aby som mohol behať!!
Možno na koniec roka stanovím cieľ, za ktorým sa vydám, dovtedy sa všetko prispôsobí zdraviu.
A preto záverom:
Bude mi smutno přátelé, tak zase o rok na expedici Apallucha!!