Beh na Chatu pri Zelenom plese, 1551 m n.m., 7,7 km, 636 m prevýšenie, štart na Kežmarskej bielej vode. Trasa, ktorú dôverne poznám, naposledy som ju šla toho roku ešte v snehu. Myslela som si, že viem, čo ma čaká. Ako vždy, hory vedia prekvapiť, preveriť, vyšťaviť do morku kostí, ale zároveň dopriať nezabudnuteľné chvíle. Hory, ako aj beh, konfrontujú moje skutočné hranice s tými, o ktorých si myslím, že sú mojimi hranicami. A keď na nich stojím, srdce búši ako splašené, kyslík besne prúdi v krvi spolu s adrenalínom, viem, že za nimi sa nachádzajú miesta, kde som ešte doposiaľ nebola, na ktorých keď stojím stále žijem, dýcham, počujem krv v ušiach a viem, že ešte stále dokážem ísť ďalej. Že limity existujú, pohybujem sa ich hranici, ale stále nie som za ňou.
Zastihlo nás neskutočné teplo, štart bol až 10.30. Viac než 25 stupňov (hoci výsledková listina uvádza vraj 24 C, na Štrbskom plese bolo v tom čase 28 C podľa záznamov SHMU, takže asi taká teplota mohla vyť aj na našej trati). Rekordná účasť, ale organizátori operatívne zvládali nedostatok štartových čísel, tričiek, odvoz vecí na chatu. A s úsmevom. Nakoniec sami naložili svoje veci na džíp a pred štartom sa zaradili k ostatným bežcom. Skvelá atmosféra, pár známych tvárí. Prašný štart v slušnom tempe. Tešila som sa na moment, kedy konečne vbehneme do lesa. Prvých 15 min to bol, ako vždy, boj s vlastným telom. Práve preto nemám rada kratšie trate. Držala som tempo, bolo mi jedno kto ma predbieha, vedela som, že to nemôžem prepáliť. A že jediná občerstvovačka je ani nie v polovici trate, pred najväčšími stúpaniami. Zabudla som si z batoha vybrať malú fľašu vody s citrónom a soľou, ktorú som si pripravila. Neskoro. Prvú štvrť hodinu som sa snažila hlavne vydržať, nepoložiť sa psychicky a čakala som na moment, kedy sa telo prepne. A začnem bežať ľahšie. Na Šalviovom prameni som nevedela, či mám pohár vody vyliať na seba alebo do seba. Takže pol na pol. Tri hlty vody z prameňa a zbytok šup pod čapicu. Voda chladná, ale hladná, bez minerálov, mohol v nej byť aspoň šumák, čo už. Prebiehame cez prvý most ponad potok, začína prudšie stúpanie. Občas zaveje príjemne od potoka chladný vzduch. Všetci sa snažíme bežať úzkymi pásmi tieňa. Predo mnou stále beží akási dievčina, vždy, keď sa k nej priblížim zrýchli. Je mi to jedno – buď je na tom tak dobre, že si to môže dovoliť, alebo nevie, čo ju čaká, nevie odhadnúť sily a časom ju dobehnem. Správna bola druhá možnosť. Stále držím tempo. Najmä v stúpaniach sa snažím držať aspoň rytmus. Hlavné je počúvať vlastné telo, nie svoju ješitnosť. Vidieť sa v cieli na dobrej pozícii je možno lákavé, ale v tomto počasí je to hlavne o prekonávaní dehydratácie, strašného tepla.
Po prvom prudšom stúpaní fučím ako lokomotíva. Na chvíľu vypadávam z rytmu a zvoľňujem do chôdze. Prvýkrát. Vcelku rýchlo sa prinútim do behu. Bolí to. Stále sa snažím motivovať, som v polovici trate. Vidím druhé prudšie stúpanie, serpentínu hore. Som strašne, neuveriteľne smädná. Do potoka by som najradšej skočila. Napila by som sa hocičoho. Začína mi divne tŕpnuť tvár, cítim zimnicu na rukách, v ústach mám sucho. Ale bežím. Pomalšie, ale bežím. Vnímam len svoj dych, vidím len pár metrov okolo seba, môj mozog si na rozbitej ceste akosi automaticky vyberá cestu hore. Občas turisti po trati, niektorí povzbudzujú. Zväčša idú v tom jedinom pásiku tieňa, ktorý tak strašne potrebujem. Začínam sa občas potkýnať o skaly, chodník je dosť rozbitý. Zvoľňujem druhýkrát do chôdze. Srdce šialene bije, akoby chcelo vyskočiť, ale inak som stále v pohode. Nohy stále ok, hlava tiež, len ten strašný smäd. Vidím Košiare, Belanky. Vnímam ich len chvíľu, koncentrácia je na maximum sústredená na cestu. Nechcem to vzdať, čas nie je zlý, aj keď pod 50 min to určite nebude. Už dole som si vzhľadom na počasie posunula svoju métu na 55 min. Treba byť realista.
Myslím na hory, ďakujem potoku za každý závan vetra, ale už sme príliš vysoko nad korytom. Trpím, funím. Stúpania sa mi zdajú nekonečné. Aj keď sú už miernejšie nedokážem dostať tep nižšie. Je to morda. Mordor. Peklo. Hoci dobre viem, že môže byť horšie. Viem, že ma už čaká tá pohodovejšia časť trate, že už mám najhoršie stúpania za sebou. Od únavy občas zaskuvíňam. Myslím na Mišku, ktorá zabehla prakticky bez vody Lamačkov memoriál, na to, čo musela cítiť ona a na to, že toto je proti tomu brnkačka, že to dokážem. Vidím na kraji trate prvého chalana, ktorému je zle. Bežím pomaly ďalej. Možno sa len plížim, neviem, vnímam len dych, teplo a smäd. Pri každej skupinke turistov dúfam, že to bude teta a podá mi vodu. Uvedomujem si ale, že než dobehnem bude už dávno na chate, bežne sme tam pešo za 1:40. Nadávam na vlastnú hlúposť. Nabudúce si ju musím postaviť kamsi na 3. kilák pred cieľom. S fľašou vody. Prosím svoje telo, aby ma nezradilo, hlava ma stále drží v nálade bojovníka. Pasujem sa sama so sebou, s tou strašnou kamenistou cestou. Slnkom. To všetko v mojich milovaných Tatrách.
Som už síce len kilák pred cieľom, ale nevládzem, podkýnam sa, idem, nebežím. Idem. Pár metrov a znova sa rozbieham. Jediné, na čo myslím je voda. Vidím na kraji cesty pani s fľašou vody, prosím, dva hlty, má bublinky, sakra, ale to je jedno. Pani kričí, nech pijem viac. Viem, že to nie je dobrý nápad, podávam jej fľašu a bežím ďalej. Cítim na chvíľu konečne úľavu. Dokážem vnímať hory naokolo. Dievčatko pri trati vraví asi setre „Jedenásta!“ Ja vravím sama sebe, že 11 je super číslo, dve jedničky J
Čakám, kedy sa konečne objaví chata. Pozerám na hodinky, ešte viem, že to zvládam v limite. Som už dosť vyšťavená, fučím, vnútri vriem. 600 m do cieľa, chata. Nevládzem bežať. Asi 50 m idem pešo. Prebiehajú ma iní bežci, je mi už jedno, či budem 11., 12., chcem len konečne byť tam hore. Dlho sa nútim prejsť do behu, bežím. Rovinka, čarokrásna dolinka, chata, posledné metre nahor, ešte vidím na displeji prebliknúť 54min do 55min. 11. V limite. Som strašne smädná, unavená, v krvi mám šialenú zmes adrenalínu, endorfínov a ktovie čoho ešte. Sadám si, pijem. Nedokážem sa schladiť, to dokáže až poriadne ovlaženie v plese. Cestou stretávam dvoch ľudí: pána, dozvedám sa, že z Krakova, a slečnu. Jeho som povzbudzovala ešte dole, keď mal krízu, ju o niečo neskôr, keď som ju predbiehala a videla som, že má dosť. Toho ma naučil beh Rača-Kamzík – ako neuveriteľne pomôže povzbudenie od súpera. Tam som stretla niekoľkých ľudí, ktorí tak urobili. Bola som v šoku, keď to robili ľudia, ktorých som predbiehala. Bola to pre mňa skúsenosť, ktorá mi pomohla pochopiť podstatu – že prekonávať treba hlavne seba, nie iných. Vtedy sa mi bežalo neuveriteľne ľahko. Dnes to bol boj s teplom, smädom, nadmorskou výškou, vlastným telom. Ako povedala víťazka „Myslela som si, ako na tej záverečnej rovinke zrýchlim, ale to sa vôbec nedalo...“
Čakám v rade na pivko, spokojná, s vedomím, že moje limity sú ďalej, ne6 som si myslela. Mrzí ma to spomalenie pred finišom, to, že som sa neprinútila vydať zo seba ešte viac. Teraz viem, že by som to dokázala. Nabudúce...
Ďakujem pani, ktorá mi podala vodu, organizátorom a spolubežcom za skvelý beh, úžasnú atmosféru a príjemné stretnutia. S niektorými opätovné, s inými verím, že opätovné budú. Vedela som, že beh milujem, už dávno. Postupne som objavila, že závod dodá behu nový rozmer. Núti primäť sa k väčšiemu výkonu, načrieť hlbšie. Na behu Rača-Kamzík som zistila, že kros je moja láska. A tu, pod Jastrabou skalou, som objavila v sebe niečo, vďaka čomu viem, že sa na štart behu do vrchu postavím opäť. Prekonávať vrchy v sebe samej, hľadieť na diaľky a nové vrchy za nimi.