Chvíľa, keď sa z chodca stáva bežec

Opísal v nej vlastnú skúsenosť  a vzápätí sa objavilo aj pár zaujímavých recenzií, komentárov k tejto knihe - zaujali ma najmä dva od ďalších bežcov - doslov bývalého šéfredaktora Lidových novin Veselina Vačkova a úvaha spisovateľa Martina M. Šimečku.

Ten kritizuje niektoré aspekty Murakamiho bežectva, ale skladá poklonu Murakamimu ako spisovateľovi a hoci by jeho knihu neodporúčal ako zdroj inšpirácie pre začínajúcich bežcov, zdá sa mu dobrá pre začínajúcich spisovateľov.

Pravdou však je, že to, čo nie je dobré pre začínajúcich bežcov, škodí aj mladým spisovateľom. Haruki Murakami radí autorom, aby sa naučili „šetriť talentom", lebo každý ho má vymerané len určité množstvo a mal by myslieť na to, aby mu vydržal čo najdlhšie.

Pripomenulo mi to jeden rozhovor s Borisom Filanom. Na otázku, ako to dokáže, že vo veku, keď už niektorí spisovatelia nemajú o čom písať, on začal vydávať jeden román za druhým, odpovedal, že za to vďačí radám dedka svojho kamaráta.

„Varoval nás, aby sme veľa neonanovali. Lebo keď budete dospelí, chlapci, budú vám chýbať patrónčeky. Je to tak trošku aj s literatúrou. Kto napíše veľa mladý, potom mu chýbajú patrónčeky. Ja som si ich ušetril, takže teraz mám o čom písať."

Niečo podobné tvrdí aj Haruki Murakami, len inými slovami. Myslím si opak, talentom treba jednoznačne mrhať! V každom momente, na každý text, na každú knihu.

Pretože človek nepíše preto, aby šetril a žgrlošil. Píše z prebytku, nie z nedostatku. Talent to je rozšafnosť, márnotratnosť, hýrivosť. To je práve tá chvíľa, keď sa z chodca stáva bežec, lebo už jednoducho neznesie ten stav - to, že zostáva večne aj napriek pohybu jednou nohou na zemi!

Haruki Murakami v knihe píše, že keď spočíta, koľko toho v živote zabehol, je to dokopy akoby dvakrát obehol zemeguľu. Martin M. Šimečka ho v úvode recenzie tromfuje, on obehol už zemegule takmer tri.

Nemám v nohách žiadne svety, len nejaké tie Líščie údolia, nábrežia, hrádze, kúsky dúbravského lesa. Ale mám pocit, že beh - to je protestsong. Človek sa v jednom okamihu nevie zmieriť s niečím, čo sa mu deje v živote, a tak sa zrazu len rozbehne. Dá sa do behu.

Spočiatku je to skôr útek a dôležitejšie je to, čo nechávate za sebou, ale po čase začne bežať akoby za niečím vpredu. Bežať v ústrety. Vlastnému behu. Tepu, dychu, tlkotu srdca a radosti.

A pritom je pri behaní tak veľa ťažkých chvíľ. Keď však Haruki Murakami opisuje, ako mu po dlhých behoch tvrdnú svaly natoľko, že mu ich doslova musí masérka rozbíjať a on pritom cíti bolesť blížiacu sa riadnemu utrpeniu, vravím si, že toto je spôsob a intenzita behania, aká mi nechýba. A možno by sa mal šetriť viac s behaním ako talentom.

Ale touto vetou si iste popudím zástupy jeho verných čitateľov. A všetkých tých, ktorí radi siahnu po knihách plných „ušetrených patrónčekov".

Bežec Šimečka v recenzii Murakamimu vyčíta aj „nudný betón" - to, že nebehá po lesných cestách, ale po mestách a ich parkoch či bežeckých areáloch. A tak sa nemôže na rozdiel od neho, ktorý behá lesom - stotožniť s vlkom či koňom. Tiež nebehávam po lese, ale najčastejšie po ulici, chodníkoch, nábreží a tak som sa nezžila s vlkmi a nespriatelila so sovami.

Občas mám však pocit, že som videla mesto v pohybe - pristihla ho, ako dýcha - počula najdôležitejšie útržky rozhovorov, bežala chvíľu popri psoch, mamičkách s deťmi, električkách, rieke, lodiach. Natočila svoj vlastný malý film. Vo chvíľach, keď sa hlava oddelí od tela a len sa nesie - ako kamera na koľajniciach.

Podobne ako keď sa vám pri dlhom plávaní ruky a nohy zmenia na akési lopatky mlyna či veslá a stred tela - trup a hlava, sa len plavia, nesú ľahučko medzi nimi. A myseľ, prázdna a zároveň hlboko zamyslená, priviera oči na palube. Slastne - celkom akoby niečo písala.

Jana Beňová (1974)

je spisovateľka. Vydala tri básnické zbierky, dva romány, knihu poviedok a najnovšie knihu textov pod názvom Dnes.