Moja cesta k Berlinskemu maratonu

Predtym, ako som zacal behat, som sa venoval roznym sportom na rekreacnej urovni, ale viac-menej pravidelne. A kedze nemam rad stereotyp, tak som postupne presiel cez futbal, hokej, fitness, squash, ping-pong, bicykel, inline korcule az k behaniu.
Vsetky tieto sporty som robil dane obdobie pravidelne aby som sa udrziaval v akej-takej kondicii.

A tak na jar v roku 2009 som sa rozhodol ze zacnem pravidelne behavat. Zaciatky boli asi ako u vacsiny rekreacnych bezcov - absolutne nevhodne tenisky (halovky na futbal :)), po 15 min behu som sa nevladal nadychnut, a chodil som iba ked bolo vonku pekne :). Ked sa objavili prve bolesti kolien, vymenil som tenisky za lepsie (avsak stale nie bezecke), kondicka sa zlepsila na 20-25 min behu bez problemov, a tak som pokracoval az do jesene. Tam niekedy prisla myslienka zabehnut aspon raz v zivote maraton, ako taky zivotny ciel. Sam by som sa na to nedal, ale nasiel sa kamarat, ktory bol na tom podobne ako ja a mal taky isty ciel.

Povedali sme si, ze na jar na maraton nepojdeme, lebo cez zimu sa nam trenovat nechce, a ze kedze chceme ist iba raz v zivote, tak nech to stoji za to a je to maraton v nejakej metropole, kde spojime beh aj s prehliadkou mesta :)
A takto sme sa dostali k Berlinskemu maratonu v termine 26.9.2010.
Niekedy zaciatkom zimy som si teda nakupil bezecke tenisky a oblecenie na beh v zime a sychravom pocasi. Kedze sme chceli usetrit na startovnom, na maraton sme sa registrovali uz v januari - a odvtedy sme mali zavazok trenovat pravidelne.

Najskor sme chodili tak 3krat do tyzdna, niekedy aj menej, v ramci moznosti a schopnosti. Potom som tu na stranke nasiel maratonsky treningovy plan pre rekreacnych bezcov na 24 tyzdnov, a to bol nas odrazovy mostik. Urobil som rozpis treningov, napasoval som ho na nas den D, a zacali sme trenovat podla planu. Samozrejme, ze sme ho nedodrziavali na 100%, ale aspon som pochopil, ze je treba striedat intervalovy trening s vytrvalostnym.
V aprili sme sa zucastnili behu Devin-Bratislava, ktory bol pre nas prvym sutaznym podujatim. Brali sme to ako sucast treningu, nabrat skusenosti s masovym behom. Niekde na zaciatku treningu som si aj uvedomil ze obycajne stopky mi nestacia na monitorovanie treningu, a tak som si kupil garmin hodinky s gps. Monitorovanie treningu s tymto zariadenim mi dodalo este viac motivacie, pretoze som ziskal kompletny prehlad o tom, ako sa zlepsujem, a tiez kedy som tomu vela nedal a svedomie ma nutilo plnit plan. A tak tyzdne ubiehali, kondicia narastala, az sme sa dostali 3 tyzdne pred zavodom k najdlhsiemu treningu - 30 km (podla planu malo byt 36 :)). Urobili sme si ten trening ako simulaciu zavodu, v rovnakom case, obcerstvovanie v pravidelnych intervaloch a maratonske tempo. Zvladli sme to tak, ako sme chceli, a citli sme sa byt vo forme. Potom vsak o 3 dni na to pri dalsom treningu ma zacalo boliet v pravom clenku - bol som nuteny prerusit trening na 6 dni. Nasledujuci trening som si dal zlahka 6km a noha nebolela - super. Ale prisla nadcha - a opat skrt v treningovom plane. Do maratonu ostavalo menej ako 2 tyzdne, tak som sa dopoval liekmi a snazil sa co najskor dat do poriadku. Posledny tyzden pred zavodom sa to zlepsilo a tak som este vybehol 2krat na kratsie treningy, aby sa mi predsalen lepsie islo na zavod. Kamarat s ktorym som trenoval mal podobne problemy - najskor bolest v kolene, potom choroba - za posledne 2 tyzdne pred maraton dal iba 2 treningy. Takze nasa pohoda a forma pred zavodom nebola najidealnejsia. Moj osobny ciel bol zabehnut cas pod 4h, kamaratov ciel bol dobehnut (trenoval o cosi menej ako ja:)).
Dufal som, ze v den D nebude prsat, kedze v dazdi som trenoval iba 2krat - a veru prsalo celu noc a cely den...

Tak na starte nam bola trochu zima, kedze sme v dazdi stali nejaku tu polhodinku...ale po par kilometroch to uz bolo v pohode, zahrial som sa a uz som ten dazd velmi nevnimal...vnimal som vsak kazdu mlaku, do ktorej som skocil, alebo ked som si vylial vodu na nohu :) Avsak atmosfera na samotnom zavode a povzbudzujuci ludia mi dali rychlo zabudnut na vsetky tieto neprijemnosti a trat mi ubiehala velmi rychlo...az som sa zbadal, ze 30km za nami a ja som sa stale citil v pohode. No za 30 km to zacalo byt uz tazsie...s kamaratom som sa rozlucil na 33km, kedy uz zvolnil a ja som pokracoval v rovnakom tempe s cielom pod 4h...od 35km uz zacali nohy boliet a ohlasovali sa krce - ale moje odhodlanie bolo silne, a vedel som jedine - nezastavit, nespomalit, lebo to uz nedobehnem. Poslednych 7 km mi ubiehalo dlhsie ako tych 35km predtym...Spominal som si na vsetky tie treningy, ktore som za tych 5 mesiacov absolvoval, ludia naokolo mi dodavali energiu ist dalej, a ja som isiel...a ked som videl Brandenburgsku branu, uz som vedel, ze uz ma nic nezastavi, a pri dobehu do ciela sa mi od dojatia tlacili slzy do oci...03:57:24, to je cas, na ktory nikdy nezabudnem...a bol som neskutocne stastny, ze som sa chcel obijmat s hocikym naokolo...ale nikoho som nenasiel :))) A kedze v cieli bolo dalsich neviem kolko tisic ludi, nebolo velmi casu sa niekam zvalit a oddychovat, aj ked nohy boleli ako nikdy...

Bol to neuveritelny zazitok, kde kazdy jeden clovek, co dobehol do ciela bol vitaz, a dalo mi to velmi vela skusenosti do dalsieho zivota.
Ci sa postavim na start dalsieho maratonu neviem, ale behat urcite neprestanem.

Dakujem tymto aj ludom, co robia tuto stranku, odkial som sa dozvedel kopec informacii, ktore som vyuzil v ramci mojho treningu.

Martin