Vypretekaný počas septembra a s chladnou hlavou prichádzame do Košíc až v sobotu, deň pred pretekom. Cestujeme vlakom, kde stretávam Romana, slovenského ironmana a pri spoločnom obede prehodíme pár slov o nedeľnom preteku. Maratónska atmosféra navodená už počas cesty, presne tak to má byť. Tento rok to však neprežívam tak ako minulý. Kľúčové slová ako „aklimatizácia, psychická príprava, dokonalé stravovanie, spoznávanie trate, starosti s počasím, starosti s rozviazaním šnúrky“ tento rok nahradili: „prídi, najedz sa, odbehni, tieľko, trenky, mašličky ešte raz zauzluj, ak bude slnečno, natri sa krémom a zober si šiltovku, sprav si rekord a vráť sa domov“. Hovorí sa tomu pretekárske dospievanie? Keď však prídeme do východslovenskej metropole začínam pociťovať predpretekové zimomriavky. Nie je to však stres, je to očakávanie: „Toto nemôže dopadnúť zle, máš predsa nabehané, zajtra Ťa nečaká nič nové, všetko už poznáš“, usmerňujem vnútorne svoje pocity cestou do miesta ubytovania, v parku Obrancov mieru. Po asi hodinovom spánku vyrážame s manželkou Dankou, rodičmi a svokrovcami do centra diania - prevziať štartovný balíček a dobre sa navečerať. Neviem, na čo z tých dvoch vecí sa teším viac. Cestou spravíme zopár záberov z miesta štartu, pri Dóme Svätej Alžbety a romantických fontánach. Treba si to vychutnať teraz, zajtra bude na práci niečo úplne iného: udržovať rytmus nôh , zásobovať organizmus živinami a kyslíkom. Bol by som rád, keby sobotňajšie zamračené bezveterné počasie vydržalo až do zajtra. Zavolám ešte Martinovi, ktorý mi dodáva povzbudzenie. Večer kľudne zaspávam a budím sa až ráno.
Budík nastavený na 6:00 nedostal šancu prejaviť sa, zobudil som sa sám tesne pred tým. Do štartu ostávajú 3 hodiny. Toho roku sa štartovalo už o 9:00 z dôvodu predĺženia časového limitu o 1 hodinu, aby bolo umožnené odbehnúť královskú trať väčšiemu počtu bežcov. Vyhovuje mi to – aspoň sa vzduch nestihne ohriať, kým dobehnem do cieľa. Sledujúc nedeľňajšiu oblohu, pridávam do „arzenálu“ šiltovku a opaľovací krém. Počasie dnes zasa praje divákom, cez zuby mám z toho radosť aspoň kvôli Danke, rodičom a svokríkovcom. Na budapeštianskom polmaratóne z pred mesiaca som si overil výhody behu s plnším žalúdkom a tak raňajkujem v zmysle hesla: „Všetko, čo do seba dostaneš pred štartom, akoby si našiel v druhej polovici preteku.“ Ukľudňuje ma aj úsmevné Martinove konštatovanie: „Kľudne sa poriadne najedz, veď maratón sa nebeží rýchlo – nie je to špint, ani intervalový úsek, ale pomalší vytrvalostný pretek.“ Horúci čaj mi pomáha zahriať žalúdok. Ráno však nie som až v takej psychickej pohode ako deň pred tým a trvá mi takmer hodinu, kým zjem 4 rožky so šunkou a tvrdým syrom, 2 banány a 2 riadky horkej čokolády. V porovnaní s predošlými pretekmi je to však ranné obžerstvo. Čaká ma ešte predštartová tyčinka po rozkluse, rozcvičke, bežeckej abecede a štyroch rýchlych rovinkách v mieste štartu. Do 2.5 km vzdialeného priestoru, odkiaľ nás odštartuje výstrel z pišťole, vybieham ľahkým klusom asi 50 minút pred začiatkom 87. ročníka, oblečený v tréningovom oblečení. V priestore štartu stretávam známe tváre: Skarlet, jej manžela Mareka, Atillu a Vladka.Pretekárske oblečenie mi na štart nesú naši, ktorí zázračne zablúdia a tak sa prezliekam v poslednej chvíli. Predieram sa davom bežcov do prvej línie maratónskej armády a už sa nestíham naposledy vyprázdniť. Tesne pred výstrelom mi ešte veľa šťastia zaželá Ivan z Nike tréningov, ktorý dnes beží štafetový beh.
„Päť, štyri, tri, dva, jeden, práááásk“ a je to opäť tu. S Martinom sme sa tento krát dohodli, že budem bežať rovnomerne 4:00/km celý pretek. „Prvé 3 km môžeš ísť rýchlejšie: 3: 50 – 3:55/km“. Okamžite po štarte oceňujem výhody toho, keď je človek vypretekaný z predošlého mesiaca pred vrcholným podujatím sezóny (3 preteky každé 2 týždne až do MMM: Pama 11 km, Budapešť polmaratón, Dráhovce 10 km). Vôbec mi nevadí, že ma ľudia predbiehajú, adrenalín mám pod kontrolou a od počtiatku „cítim“ tempo, ktoré je potrebné bežať. Verím si a tak nechávam doma zapadnutý prachom merač tepovej frekvencie.Beží sa mi ľahúčko, nohy sa točia samé. Pocit ťažkého žalúdka pomaly opadá. Po rýchlejšie odbehnutej prvej trojke (3:53/km) nastavujem stratégiu preteku. Predomnou je asi 10 členná skupinka maratóncov aj polmaratóncov, ktorá však pokračuje tempom 3:50 – 3:52/km. „Tu sa nemám ambíciu držať, treba sa šetriť na poslednú 7mičku až 5ku“, mierne spomaľujem. Pokračujem v tempe 3:58/km, v ktorom sa mi beží dobre bez výraznejšieho sebazaprenia. Ani neviem ako a dostávame sa do lesného parku na 5 kilometrovú métu (19:46 min, 3:57/km). Medzičasom ma dobehlo zopár jednotlivcov, občas sa prestriedame, no napokon musím vziať iniciatívu do vlastných nôh, aby som držal želané tempo. Dlhžie preteky som sa naučil merať „pravítkom“, kde najmenší dielik predstavuje 5 kilometrov. Všetky dlhšie tréningy som bežal s týmto vedomím. Martin sa ma snažil naučiť danú tempovú rýchlosť tak, aby som ju mal podvedome zapamätanú: „aktívne premýšľanie berie energiu,“ vravieval. Z cukrárenskej analógie:maratónska torta predstavuje osem 5 km poschodí, 2 kilometrová šľahačka k tomu, na ktorej je 195 m dlhá čerešnička završujúca výživnú nádieľku. Vychutnávanie druhého 5 km korpusu som mierne zrýchlil - pažravec (19:35 min, 3:55/km). Bolo to dané tým, že trať jednak vedie mierne dolu kopcom Hlinkovou ulicou, ako aj tým, že sa snažím dobiehať jednotlivcov, ktoými by som sa nechal aspoň chvíľku viesť. Na oboch občerstvovačkách dopĺňam drahocennú energiu - jonťákom a minerálkou. Tretie 5 km poschodie zachutilo Bohušovi, spolubežcovi, s ktorým spolu trénujeme. Dobieha ma aj spolu s tímovými kolegami a mne sa nejako nedarí držať s nimi krok. Ale keď pozerám na hodinky, ja idem podľa plánu, oni idú rýchlejšie a postupne sa mi vzďaľujú. Maškrtím teda svojim tempom, otváram jeden z gélov, ktoré si nesiem so sebou tradične v rukách a tlačím energiu z tuby do tráviaceho traktu (asi na 11tom km). Na úseku k 180 stupňovej obrátke smerom k priestoru štartu – Námestiu osloboditeľov – ma podobne ako minulý rok povzbudzuje otec kolegyne Beatky, tradičný fanúšik košického podujatia. Dopredu som jej nahlásil štartovné číslo 184, ktoré ma bude zdobiť. Usmejem sa a doplnený aj morálnou energiou pokračujem v konzumácii kilometrov. Užívam si atmosféru a občerstvujem sa preventívne aj tabletou proti kŕčom. Beží sa mi dobre, kilometre sa míňajú. Tretiu 5k nádieľku ukrajujem v čase 19:27 min (3:53/km). Opäť som zrýchlil, zrejme ma chlapci potiahli, ale nevidím to tragicky, nakoľko sa nohy točia a bez väčšieho odporu sa mi darí občerstvovať, čo verím, že bude dnes základom potenciálneho úspechu.
Štvrtá päťka je krémová – trošku ťažšia na pôžitok, nakoľko sa beží mierne do kopca. Aspoň sa mi to tak zdá. Nakoľko som ale na to psychicky pripravený, trať poznám z minulého roka, darí sa mi držať želané tempo. V závere tohto úseku som minulý rok začal mať ťažkosti. Tento rok sa ale s prevýšením vyrovnávam a uzatváram 4tú päťku, končiacu na Koemnského ulici v protismere prvého úseku v čase 19:36 min (3:55/km). Piate poschodie maratónskej maškrty je podobné ako to prvé – niet sa čo diviť, smerujeme 1 km do priestoru štartu k polmaratónskej obrátke. Na tomto úseku dorážam prvý gél a občerstuvjem sa životodárnou tekunikou na občerstvovacej stanici. Púšťame sa do druhého a čuduj sa svete záverečného okruhu preteku. Na obrátke som v čase 1:22:58 min, čo je lepšie o 13 sekúnd ako minulý rok. Rozdiel je to však markantný v tom, že som v pohode. Beží sa mi výborne. Nohy sa točia. Samozrejme, cítim väčšiu záťaž na žalúdok, ale som na to pripravený. Pri vnútornom pocite „Je mi nejako zle,“ nasleduje blesková protiotázka: „Tuhnú ti nohy?“ Ak je odpoveď „Nie“, bez súcitu si prikazujem „Nevymýšľaj a makaj, drž tempo, tempo, tempo, tempo !!!!“ Zrazu sa psycicky oklepem, prebehnú mi po chrbte zimomriavky, presne ako na tréningoch s Martinom a nohy bežia ďalej. Pre istotu si doprajem preventívnu protikŕčovú kúru. Piaty 5 km korpus siaha opäť do zeleného parku, ktorý dorážam v čase 20:01 min (4:00/km). „Takto som mal bežať celý pretek, teraz som na 25om km, mám predbehaných zhruba 90 sekúnd v prípade, že by som spomalil,“ ukľudňujem sa a už teraz z vnútorných pocitov viem, že výsledok bude určite lepší ako minulý rok v Košiciach na rovnakom podujatí a rovnakej trati. Pre istotu otváram druhý gél a na každej občerstvovacej stanici si tradične doprajem jonťák a minerálku a mienim to robiť až do konca. Ostať zavodnený a podľa možností v krvi držať čerstvé sacharidy je nutnosť, pretože drahocenný glykogén sa pomaličky míňa.
6ty 5 km dielik je pre moje vnútorné uspokonenie rozhodujúci. „Ako sa budem cítiť na 30om km ?“ V predchádzajúcich maratónoch som sa cítil zle, nohy tuhé, tempo behu klesalo. Dnes prichádzam na 30ty km a cítim sa ... Ako v raji? To nie, ale prekvapivo relatívne fajn. Medzičas je hlboko pod 1:59 hod a nohy sa točia (6ta päťka za 19:57, 3:59/km). „Áno, dokázal som opäť zrýchliť pod 4/km“ a do cieľa ostáva posledná 12ka. Púšťam sa do 7meho úseku s vedomím, že v minulosti som na tejto méte už trpel. Teraz trpím tiež, ale v tempe 4:00/km, čo mi pomáha psychicky neupadať. Stále sa však emotívne krotím. „Maratón začína na 35. kiometri“, vravieva sa. Na úseku k 180 stupňovej obrátke sa ma Beatkin otec pýta: „Miško, ako sa ti beží?“. Sústredene na každý krok len zdvíham palec, na znak „Ok“. Do cieľa ostáva menej ako 10 kilometrov. Dostávam sa na métu 35km (7ma 5ka za 20:01 min, 4:00/km) a ja si pomaly začínam uvedomovať, čo sa mi asi podarí. Žiadnu päťku som nešiel pomalšie ako 4:00/km a naopak väčšina ich bolo rýchlejších. Mám náskok pred výsledným časom snov 2:50 hod. S kľudom pokračujem ďalej a je tu kilometer číslo 37, čo znamená, že do konca je už len 5 km. Trpím, ale ja predsa mám trpieť. Tu a teraz. S tým som sa postavil na štartovnú čiaru a s tým som sa pripravoval každým tréningom. Spomínam si na Martinove slová: „Užívaj si to, Michal, je to príjemná bolesť, ktorú máš rád, ty si trénoval a vieš v tejto bolesti bežať“ a tak miesto „už len posledných päť“ si vravím „Ešte, ešte !!!!, viaccccc !!!!“ a počúvam pri tom svoj dych. Neviem aké mám tepy a nechcem to ani vedieť. Nohy sú naprogramované na 4:00/km a krútia sa, hoci vnútorne je mi všeliako. Neskutočne si tento pocit vychutnávam. Hlavne keď predbieham svojich spolubojovníkov. V tej neskutočnej eufórii poprosím nahlas Pána, nech mi pomôže takto zotrvať v ďalších pár kilometroch. Maratónec, čo beží so mnou vraví úsmevne: „Ešte je čas“ a tak sa striedavo podporujeme vedením. Posledná 5 km nádieľka za 20:06 min (4:01/km). Mierne spomaľujem, ale som na 40tom kilometri, priatelia. To znamená, že stačí zlízať 2 km šľahačky a dať si čerešničku na záver v podobe 195 metrov. A tu som v situácii, na ktorú som sa psychicky nepripravil. Som na tejto méte s 90 sekundovým náskokom oproti najlepšiemu očakávanému výsledku. „Konečne“ mi začínajú tuhnúť nohy – aspoň som si istý, že som bežal skutočne maratón. Môj spolubežec nastpuje, no mňa vnútorne uspokojuje držať tempo 4:00/km. „Nechcem byť hamižný“ a lížem šľahačku s noblesou povzbudzovaný davmi divákov až sa napokon dopracúvam k čerešničke. Už vidím cieľovú bránu a vyhrknú mi slzy - tam už dobehnem, ak nedobehnem tak sa doplazím alebo dokotúľam. Keď vidím svoj čas 2:47:17 hod na sveteľnej tabuli dvíham ruky a zrak vysoko do neba.
Mám to za sebou a hrdo sa nechám obdarovať účastníckou medajlou. Moderátor vyhlasuje moje meno a 24té miesto medzi mužmi. V cieli počkám Bohuša, ktorého 5 metrov nesiem na rukách. Dúfam, že som mu nepokazil cieľové fotky, to by ma mrzelo. Poblahožeá mi k famóznej poslednej päťke a ja jemu k fantastickému osobáku. S pohárom piva, na ktoré už mám chuť 2 mesiace, no kvôli tréningu som si ho odriekal, prichádzam k mojej milovanej rodine: manželke Danuške, rodičom a svokrovcom. Nie, tento krát som nepovedal: „Bolia ma nožičky“, hoci boleli. Volám Martinovi, aby som mu oznámil náš spoločný úspech. Samozrejme, že mi poblahoželal a tútorsky dodal: „Čo som Ti hovoril? Teraz zavodniť a vyklusať!“ „Rozkaz, šéfe“, jój a teraz ma tie nožičky začali bolieť. Prežívam najhoršie 3 km prvej októbrovej nedele čaptavým výklusom do parku Obrancov mieru, no zároveň najkraší výklus života, hoci som doodieraný a fyzicky ubitý, psychicky sa cítim ako v siedmom nebi s hlavou v oblakoch ...
Tradične by som sa chcel poďakovať:
- Manželke Danke: „Tvoj úsmev, keď pretínam cieľovú čiaru stojí za všetku tú námahu. Ďakujem Ti za lásku, podporu a pochopenie a krásnych 8 rokov života s Tebou.“
- Rodičom: „Ďakujem Vám za to ako ste ma vychovali, hoci ste to so mnou nemali ľahké, budem sa snažiť Vám robiť len radosť a žiť tak, aby ste mohli byť na mňa hrdí.“
- Martinovi Vráblovi: „Chlape, ja Ti neviem ani ako to napísať. To, že sme sa pred rokom a pol stretli, ma donútilo sa zamyslieť. A nevravím o športe. Ty si jednoducho energia a motivácia. A si vynikajúci tréner, kouč a kamarát. Ja Ti z celého srdca ďakujem za všetko a nie len za tých 2:47:17.“
- A v neposlednom rade všetkým, ktorí ma podporujú. Budem sa snažiť nesklamať.
Sumár:
Čas: 2:47:17 hod (24tý medzi mužmi)
Prvá polovica: 1:22:58 hod
Druhá polovica: 1:24:19 hod (rozdiel medzi polovicami: 1:21 min)
1. 5k 19:46 min (3:57/km)
2. 5k 19:35 min (3:55/km)
3. 5k 19:27 min (3:53/km)
4. 5k 19:36 min (3:55/km)
5. 5k 20:01 min (4:00/km)
6. 5k 19:57 min (3:59/km)
7. 5k 20:01 min (4:00/km)
8. 5k 20:06 min (4:01/km)
9. 2195m 8:47 min (4:00/km)