Každodenné behávanie u mňa vyvrcholilo účasťou na októbrovom Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach, kde som dobehol v prvej polovici bežcov. Ale o tom, ako som to dokázal Vám chcem napísať vo svojom denníku bežca.
Pred rokom som mal 120 kilogramov. Tým, že som chcel schudnúť, upravil som stravu a začal som behávať, ak sa to vtedy dalo nazvať behom. Nemal som žiadne zdravotné problémy, len som si proste povedal, že celý život som bol tučný, nie pevný, ani pribratý, ale extrémne obézny a že to je veľa. Najskôr som schudol desať kilogramov, potom ďalších desať a potom už tie kilá išli samé dole. K maratónu ma inšpiroval jeden kamarát.
Pre mňa bolo vtedy najdôležitejšie stravovanie, pretože všetky diéty sú len falošné nádeje pre tučných ľudí a diétou sa kilá iba vrátia. Treba sa začať zdravo stravovať a pozerať sa na to, čo človek zje. Snažil som sa vylúčiť mastné jedlá, bielu múku, cukor tiež eliminujem. Keď som začal behávať, prestal som jesť najskôr bravčové mäso, jedol som len kuracie. Potom som zo dňa na deň skoncoval s mäsom úplne. Teraz som štyri mesiace mäso vôbec nejedol a ani mi nechýba. Každý deň behávam dvanásť kilometrov a nemám s tým žiadne problémy.
Na samotný maratón som sa začal pripravovať v marci. V apríli som sa zaregistroval na Medzinárodný maratón mieru v Košiciach a vedel som, že keď sa prihlásim, už z toho necúvnem. Počas štvormesačnej prípravy som zabehol približne 1 400 kilometrom. Žiadne iné športy som nerobil. Mal som tréningový plán, v ktorom boli intervalové, vytrvalostné, regeneračné behy v dĺžke 12-15 kilometrov, ale boli tam aj 30 kilometrové tréningy. Počas samotnej prípravy som upravil aj stravu, ktorá bola bohatá na sacharidy. Ja som sa stravoval tak, že som príjmal hlavne ryžu, zemiaky, ovsené vločky, obilniny.
Prišiel piatok pred maratónom a ja som prišiel do Košíc. V Košiciach som bol prvý krát, je to veľmi pekné mesto. Z piatka do nedele rána to prešlo veľmi rýchlo. Ubytovanie, registrácia, prechádzky mestom a už bola nedeľa ráno a môj deň „D“.
Štartovný výstrel a tá masa bežcov sa rozbehla...celý dvadsaťjedenkilometrový okruh, ktorý sme absolvovali dvakrát, bol lemovaný ľuďmi, ktorí po celý čas povzbudzovali, kričali po nás po mene, ktoré si prečítali na štartovnom čísle, alebo na súpiske. Dávalo mi to energiu. Pre mňa, keďže som nikdy nešportoval, bolo už len stáť na štarte, keď sa po výstrele z pištole rozbehlo niekoľko tisíc bežcov, obrovským zážitkom. Veď nejde o to, za koľko maratón zabehnem, ale že ho zabehnem! Tá bežcami spomínaná kríza na tridsiatom-tridsiatompiatom kilometri jednoducho neprišla, z čoho som sa veľmi tešil. Samozrejme počítal som so všetkým, ale moje odhodlanie a motivácia dobehnúť boli tak silné, že som bol schopný tento maratón aj doskákať na jednej nohe do cieľa. Veď som trénoval a pripravoval sa na tento beh štyri mesiace, každý Boží deň. Už len to bolo pre mňa motiváciou, že to bude taká bodka za rokom, v ktorom som toľko dokázal.
Nemal som žiadne ťažkosti po dobehnutí, akurát na druhý deň som mal svalovku. Cítil som každý sval, ako keby ma prešiel kamión, ale stále tam bol ten pocit, že som to dokázal, že som prešiel cieľovou čiarou, bežal som posledné metre po modrom koberci, zavesili mi na krk medailu, dostal som fóliu proti podchladeniu...tak tomu sa nevyrovná nič. Keď som dobehol, moja polovička sa mi hodila okolo krku. Boli to také emócie, že som sa skoro rozplakal. Kto to neskúsi, nepochopí.
Od novembra sa pripravujem na ďalší maratón. Na jar by som chcel ísť do Zürichu, alebo do Bratislavy a na jeseň do Košíc, čiže plánujem budúci rok zabehnúť dva až tri maratóny.
Chcem sa poďakovať všetkým Rolandovi Frajkovi za podporu, cenné rady a motiváciu a svojej polovičke za podporu a trpezlivosť. ĎAKUJEM VÁM, STÁLO TO ZA TO!