Sezóna 2010 bola pre mňa určite úspešná. Zabehol som si veľa osobákov, podarilo sa mi získať prvé individuálne medaily z Majstrovstiev Slovenska, postúpil som na MS v behu do vrchu (nakoniec sa nešlo kvôli peniazom) a zranenia sa mi vyhýbali, ak nepočítam občasné bolesti achilovky, krížov či chodidla. Za rok som v tréningu nabehal 3619 km a bežal som 28 pretekov (z toho 4 polmaratóny). Bežal som veľa dobrých pretekov, kde som sa v závere dokázal vyburcovať k zdrvujúcemu finišu a v cieli som bol spokojný s tým, čo som predviedol. Najlepšie preteky v tomto roku sa mi podarilo zabehnúť v tých najdôležitejších chvíľach, keď šlo o medaily v rámci Majstrovstiev Slovenska, či o postup na MS v behu do vrchu. Hlavne kvalifikácia na MS v behu do vrchu (zároveň to boli Majstrovstvá Slovenska v behu do vrchu) mi vyšla perfektne. Vďaka bojovnosti, dobre zvolenej taktike a tomu, že som kopce nepodcenil a neprepálil som začiatok, som sa stal vicemajstrom SR u juniorov a postúpil som na Majstrovstvá Sveta, na ktoré sa nakoniec nešlo. Tento úspech si však cením určite najviac a to nielen v tejto sezóne, ale aj celkove v mojej trojročnej bežeckej kariére. Vďačím zaň predovšetkým svojej hlave. Boli však aj preteky, kde som si v cieli povedal, že dnes som mohol zo seba vymačkať viac. Párkrát sa mi stalo, že som mal natrénované, bežal som veľmi dobre, ale chýbal mi možno rozum a v rozhodujúcej chvíli som často prehrával aj sám so sebou. Myšlienky ako: ,,Veď aj druhé miesto je pekné...“ alebo ,,Kašlem na to, načo sa trápiť“ u mňa vyhrávali dosť často hlavne na konci sezóny a ja som si po pretekoch vždy vyčítal, prečo som to zase pustil, prečo som nebojoval až do konca. V posledných dvoch pretekoch tejto sezóny sa mi stalo, že som koniec úplne vypustil a iba som dobehol s tým, že som si ustrážil 2.miesto. Najprv na Vianočnom behu mesta Lučenec, kde som dobehol druhý za mužov na 5 km trati. Prehral som s prvým o 8 sekúnd. To som ešte na nejakom treťom kilometri s prehľadom viedol. Zrazu ma však dobehol jeden zozadu, šiel predo mňa a ja som to psychicky nezvládol práve najlepšie. Bežal som síce chvíľu s ním, no necelý kilometer pred cieľom som si povedal, že boli Vianoce, veľa som jedol, netrénoval som až tak a aj druhé miesto bude pre mňa úspechom. Nevravím, bol to úspech. Ale mal som na víťazstvo... Dúfal som, že na Silvestra v Michalovej už konečne vyhrám a vylepším si na konci roka 2010 svoju bilanciu. Ďalšie druhé miesto som nepotreboval, v tejto sezóne som ich mal totiž požehnane. Pri teplote –13°C som od začiatku držal rýchle tempo, znovu som viedol. Približne po štrnástich minútach šiel predo mňa kamarát Maťo Ďurec, s ktorým som prehral na kraji o 9 stotín na 3000-ke (skončil som tam druhý, bežal som za školu). Keď som videl, s akou ľahkosťou beží dole kopcom, hlava začala znovu pracovať. Nemám na neho, dnes budem druhý, načo sa trápiť... Ten istý scenár ako v Lučenci! Dobehol som druhý (tentokrát za juniorov) a síce som na konci zrýchlil (aj to len kvôli tomu, že som tam mal trénera a sestra fotila), nebol som stopercentne spokojný so svojim výkonom. Bol som za Maťom 14 sekúnd. S Maťom som prehral v sezóne 2010 trikrát, z toho vždy som bol druhý a vždy to bolo tesné (na kraji len o 9 stotín- to bola zatiaľ moja najtesnejšia prehra v kariére). Táto prehra zo Silvestra však bola pre mňa najhoršia. Svojmu súperovi som všetko uľahčil tým, že som nekládol žiadny odpor. Mnohí si možno teraz budú myslieť, že chcem stále iba vyhrávať. To však vôbec nie je pravda. Nejde mi ani tak o víťazstvá, ako o dobrý pocit po pretekoch, keď viem, že som zo seba vydal maximum. A keď to vypustím a prehrám sám so sebou, tak ma veľmi neteší ani to, že som na stupňoch víťazov. Víťazstvá pre mňa samozrejme sú dôležité a dodávajú mi sebavedomie. Posledné dva preteky v tejto sezóne mi nevyšli celkom podľa mojich predstáv, no verím, že v novej sezóne to už pôjde. V prvom rade musí správne pracovať hlava. Všetko je totiž o hlave... Ako povedal slávny fínsky vytrvalec Paavo Nurmi: ,,Myseľ je všetko, svaly kus gumy. Všetko čo som dokázal, je výsledkom mojej mysle.“