Môj polmaratón

Plán bol jasný na jar polmaratón a na jeseň maratón. Tak som sa v januári začala cielene pripravovať na ČSOB maratón BA. No vyzeralo to všelijako len nie ako poctivá príprava. Evidentne po minuloročnom snowboardovom páde na koleno ho mám mierne precitlivené na chlad a keď som to v jednu slnečnú ale chladnú februárovú nedeľu prehnala s objemom koleno dalo o sebe vedieť a na dva týždne ma vyradilo. Nikdy by som neverila ale veru som si aj poplakala. Na takú drogu ako je beh si človek rýchlo navykne :) Potom sa do toho ešte pridružilo pár zdravotných problémov a čas letel a ani neviem ako a bolo sedem dní do polmaratónu. Keďže doteraz som si nezaobstarala športtester nevedela som ani koľko behávam a ani ako rýchlo či pomaly tak na polmaratón som šla bez nejakých veľkých ambícii. Jediná bola, aby sa mi bežalo v pohode a vravela som si, že čas okolo dve hodiny desať môže byť reálny. Posledné dni pred som behanie vymenila za korčule, nedalo mi boli to krásne slnečné jarné dni a celú zimu som sa tešila ako ich vytiahnem. Dva dni pred som už nič nerobila a prudko vegetila s nohami na stole a s časopisom v ruke. V nedeľné ráno som trochu zmätkovala akurát sa menil čas a tak som kontrolovala všetky možné zdroje času aby som náhodou nezaspala. Raňajky som volila osvedčené banán, kivi, ovsené vločky, jogurt, ďatle a hrozienka. Pred štartom som mala nutkanie vyskúšať aj nejaký špeciálny energetický doplnok no na radu starších bežcov som si to rozmyslela. Atmosféra už pred pretekmi bola úžasná toľko ľudí s vášňou pre beh normálne ma to dojalo ( bola som nejaká precitlivená :) ). Po odštartovaní som ešte chvíľku cupitala kým sa to celé pohlo a prešla vôbec štartom. "Fúú, aká som spokojná prvé kilometre za mnou a beží sa mi dobre cítim sa pri silách a mozog stále zamestnávam snívaním“. Sústredím sa na udržanie tempa, že ani nevnímam kadiaľ bežím. Od trinásteho kilometra som začala zrýchľovať no a Starým mestom čo bolo asi od osemnásteho km som už na mňa bežala veru dosť rýchlo ale nechala som sa  vyburcovať ľuďmi a tou hudbou až mi zimomriavky nabehli :). Blížila som sa k rázcestiu doprava na maratón a vľavo do cieľa bola som šťastná, že moja cesta je doľava, lebo kebyže mi v tú chvíľu niekto povie, že mam ísť ďalej asi by som sa na zem hodila, cítila som, že idem na doraz. Už som videla cieľ keď ma niečo nútilo spomaliť. Presviedčala som samu seba, že teraz to nejde však iba pár metrov a tak v cieľovej rovinke som skoro dušu vypľula. Ľudia tlieskali verila som, že aj pre mňa :). Viem, že v tú chvíľu som dala zo seba maximum a bola som spokojná. Výsledný čas nad očakávanie osem minút pod dve hodiny. Už teraz sa teším na ďalšie splnené predsavzatia. Cieľov ma veru dosť, čiže motivácia nechýba, stále sa mám kam posúvať. Už teraz viem, že ak to pôjde o rok sa chcem zúčastniť nejakého ultramaratónu. 
Do behania s pozdravom Tina.