Do sezóny 2011, ktorá je mojou poslednou juniorskou, som vstupoval s veľkými predsavzatiami a ambíciami. Zabehnúť 10 km pod 35:00, či získať titul majstra SR v juniorskej kategórii. Z M-SR mi totiž chýba už len zlato. To boli hlavné ciele pre túto sezónu. Dokonca som rozmýšľal o tom, že v októbri v Košiciach zabehnem maratón! Plánoval som čas tesne pod 3 hodiny. To som ešte netušil, ako sa táto sezóna bude vyvíjať...
Zimnú prípravu na novú sezónu som začal hneď začiatkom januára. V polovici januára som sa zúčastnil aj pretekov v hale, kde som si trochu otestoval rýchlosť. Napr.500m som zabehol za 1:15,10. Hlavne tento výkon z haly ma potešil, na vytrvalca taký čas celkom stačí, čakal som, že to bude horšie. V ten deň som potom bežal aj netradičnú disciplínu 2 míle (3218m), ktorú som vyhral v čase 10:49,97. Deň predtým som skončil druhý na M-ZsAZ v behu na 1500m za 4:33,90. Tieto 3 štarty behom jedného víkendu mi celkom spestrili zimnú prípravu. Vo februári som pokračoval v nastúpenom tempe, každý tréning som plnil do bodky. V hlave som mal jasný cieľ a neodrádzalo ma zlé počasie, či občasná únava. Bol som odhodlaný ako nikdy predtým, začínal som čoraz viac veriť tomu, že desiatku pod 35:00 určite dám a aj maratón na jeseň pod 3:00:00 by nemal byť problém. Na ten maratón som sa samozrejme nešpecializoval, na to som ešte mladý. Ale chcel som si ho len tak vyskúšať a aj tréner- Ondrej Gondáš, bývalý reprezentant SR v ultrabehoch (napr. v behu na 100 km) bol rád, že si ho chcem vyskúšať a povedal mi, že na to mám. Vlani som zabehol polmaratón za 1:20:24 a ako 17-ročný som bežal už aj 31 km na Štrbe. Spolu som odbehol už 10 polmaratónov. Nejaké tie skúsenosti z dlhých behov predsa už len mám a aj v tréningu som párkrát odbehol 25 či 30 km v maratónskom tempe. Nerobilo mi to problém, dokonca som mal tieto tréningy radšej ako nejaké úseky, ktoré ma zničili oveľa viac. Koncom februára som šiel do haly na M-SR juniorov, kde som bežal 3000m. Bol som trochu chorý, no nepripisoval som tomu nejaký väčší význam. Keď som však trojku zabehol iba za 10:00,40 a skončil som ôsmy, tak som vedel, že niečo nie je v poriadku. Vlani som totiž ani zďaleka tak tvrdo netrénoval a skončil som štvrtý za 9:45,17. To je rozdiel 15 sekúnd! Tréner povedal, že to nevadí, vraj ten čas je preto taký, že som menej trénoval rýchlosť a určite aj to prechladnutie malo nejaký vplyv na môj výkon. Som typ človeka, ktorý nerád prehráva a prehry ma vedia nabudiť ešte viac. Hneď po M-SR som začal trénovať ešte tvrdšie, časy v úsekoch som stále zlepšoval a aj kilometre pribúdali. Už po dvoch mesiacoch som mal v nohách cez 800 km a k tomu ešte 3 preteky (z toho 4 štarty) v hale. Moja zimná príprava vrcholila, pomaly som už zabudol na tú trojku a čakal som, ako dopadnú moje prvé prípravné preteky na 10 km. Čo sa však nestalo? V polovici marca ma začala pobolievať okostica. Najprv som ďalej normálne trénoval aj napriek tomu, veď som nejaký chlap, nie? Čo tam po nejakom pobolievaní, to prejde. Tréner tiež povedal, že by to malo čoskoro prejsť. No neprešlo a ja som kríval pri behu a dokonca aj pri bežnej chôdzi 2 mesiace! Niekedy to bolo lepšie, niekedy horšie...Navštívil som aj lekára, ale žiadne Fastum gely, náplaste Flector a ani iné rôzne maste mi nepomáhali. Postupne som už ani nemohol trénovať, nevedel som sa z tej nohy poriadne odraziť. Chodil som si občas aspoň zaklusať, no aj to bolo utrpenie. 5 km pre mňa bolo veľa... Absolvoval som dokonca s týmto zranením aj preteky! Myslel som si, že to rozbehám... Ach, tá mladícka naivita a nerozvážnosť. :-) Na pretekoch som síce neskončil až tak zle, čo ma dosť prekvapilo, ale nebolo to ani dobré. A pocitovo už vôbec nie, po pretekoch som často ani nevedel chodiť, tak som nešiel ani vyklusať. Kríval som, ako keby som bol 80-ročný starček. Začiatkom mája som dokázal dokonca vyhrať preteky na 1500m, ale len v slabej konkurencii a v slabom čase 4:38,09 na kole dorastencov a juniorov ZsAZ. V ten deň som si naložil, keď som predtým bežal aj 400m, no do cieľa som dokríval iba za 59,58. Trpel som, ničilo ma, že neviem behať... Rúcali sa mi aj moje plány. Stále som sa však nevzdával, hoci miestami som mal chuť sa na to vykašľať. Naďalej som to skúšal a dúfal som, že ma to raz prejde. Každý sa ma pýtal, čo tak krívam, už mi to začalo liezť na nervy. Modlil som sa, aby ma tá prekliata bolesť už prešla. Na preteky do Fiľakova, kde sa beží až 13 km kros som šiel aj napriek zraneniu. Na týchto pretekoch som totiž začal svoju bežeckú kariéru. Chodím tam každý rok a povedal som si, že zúčastním sa, aj keby som to mal odchodiť. Dokázal som to nakoniec aj odbehnúť, no len s veľkým sebazaprením. Dobehol som do cieľa na 6.mieste v celkovom poradí a prvýkrát (bežal som všetky 4 ročníky) som tam nič nevyhral. Čas však nebol až taký hrozný, iba 2 minúty za mojim najlepším časom, ktorý tam mám zabehnutý. Blížil sa čas maturity a ja som mal iné problémy, ako beh. Cítil som však, že noha začína bolieť trochu menej. Pri behoch do kopca ma nebolela dokonca vôbec, tak som sa rozhodol, že skúsim beh do vrchu. Vlani som už absolvoval dva takéto behy a stal som sa dokonca juniorským vicemajstrom SR v behu do vrchu. 22.mája som šiel skúsiť šťastie na Čertovicu. 7 km s prevýšením 423m a 1.miesto v kategórii juniorov mi deň pred ústnou maturitou zo SJ pridali na pohode. Ale hlavne ma tešilo, že noha ma až tak nebolela. Nebolo to však ešte 100% v poriadku, odraz stále nebol taký, ako za normálnych okolností, ale do kopca sa to dalo zvládnuť. Po úspešnej maturite (2 zo SJ, 2 z NJ, 1 z geografie a 1 zo žurnalistiky :-) ) prišlo lepšie obdobie, prijali ma na výšku a zlepšovalo sa aj zranenie. Noha bolela čoraz menej, no napriek tomu som bol v tréningu opatrný. 5.júna som vyhral ďalšie preteky v behu do vrchu, tentokrát na Znieve. Treba však podotknúť, že hoci juniorská kategória je na takýchto pretekoch celkom početne zastúpená, tak kvantita prevláda nad kvalitou. Ďalšie víťazstvo na Zelenom plese, kde sa zišli už naozaj takmer všetci slovenskí vrchári, ma však veľmi potešilo. Bola to zároveň aj kvalifikácia na ME v behu do vrchu, no ani tento rok sa žiaľ nešlo. Posledné preteky, ktoré som absolvoval pred M-SR v behu na 10 000m na dráhe, som bežal v Pohronskej Polhore. 10 km trať som tam zabehol za 36:15 a skončil som 5.celkove a 4.v hlavnej kategórii mužov. Bežal som hlavne na čas a bol som prekvapený, že sa mi tak dobre beží. Nešiel som úplne na 100%, podvedome som šetril na M-SR. Bolo to týždeň pred majstrovskou desiatkou. Cítil som formu a začal som znovu veriť, že môžem bežať okolo 35 minút. Osobák z minulého roku z dráhy som mal slabý, iba 36:28,34 (taktická desiatka, len posledný kilák bol rýchly- za 3:18). Bola to vlastne jediná moja desiatka na dráhe. Na ceste v Kysuckom Novom Meste som zabehol na oficiálnej trati čas 36:08. Na neoficiálnej desiatke som síce už raz bežal pod hranicu 35 minút, no trať vraj bola o 300m kratšia. M-SR na dráhe mužov a žien sa tento rok konali v Novom Meste nad Váhom. Štart behu na 10 000m bol presne o siedmej. Všetci, muži, ženy i juniori, sme štartovali spoločne. V kategórii juniorov sme boli len traja, takže medailu som mal istú, no o tú mi teraz až tak nešlo. Dôležitejší bol pre mňa čas. Od začiatku som bežal s Katkou Bérešovou, ktorá je v súčasnosti najlepšia vytrvalkyňa na Slovensku. Vedel som, že má osobák pod 35:00, tak som sa jej držal. Približne po dvoch kolách sme sa vždy striedali v ťahaní, vzájomne sme si pomáhali, vedel som, že toto je tá šanca na super čas! Medzičas na päťke-17:28 tomu nasvedčoval. Držali sme tempo 3:30 na kilák. Na 7.kilometri som mal riadnu krízu, Katka mi dokonca aj odbehla, no spamätal som sa a znovu som šiel dopredu. V duchu som si vravel: ,,Tomáš, teraz nemôžeš spomaliť! Musíš vydržať, už len necelé 3 km do cieľa!“ Asi 23-24 kôl sme bežali spolu, na konci som Katke trochu ušiel v snahe dostať sa pod hranicu 35 minút. Nakoniec som do cieľa dobehol v čase 35:04,05 na 2.mieste z juniorov a na 8.mieste z mužov. Obhájil som tak titul juniorského vicemajstra SR v behu na 10 000m na dráhe. Tento rok som však za víťazným oddielovým kolegom Bálintom Magyarom zaostal o pól minúty, kým vlani som za víťazom (Janom Domenym z Nitry) zaostal len o 2 sekundy. So svojim výkonom som bol veľmi spokojný. Začiatkom mája, keď som poriadne nevedel ani chodiť kvôli okostici, by som určite nepovedal, že už 2.júla zabehnem 10 km za 35:04! O týždeň na to som v obrovskej horúčave (vraj bolo až 36°C v tieni!) dokázal vybojovať ešte bronz v behu na 5000m (17:09,62) na M-SR juniorov v Trnave. Na druhý deň som ešte bežal steepla, kde som skončil štvrtý, tam mi to už celkom nevyšlo podľa mojich predstáv a nebol som s týmto výkonom spokojný. 17.júla som ešte skončil druhý aj na M-SR v cestnom behu na 10 km, kde som po taktizovaní zabehol čas 36:01, ktorý mi však stačil na 2.miesto. Na prvého Jana Domenyho by som aj tak nemal (34:11). Šiel som od začiatku na to, na čo som mal a teší ma, že mi to vyšlo. V príprave som síce nenabehal až toľko úsekov, ale mal som kvalitne nabehané v kopcoch, čo mi asi aj pomohlo k takýmto časom na rovine. Myslím, že hlavne na desiatke mi to dosť pomohlo. Pätku by som určite bežal pod 17:00, keby nebolo také teplo. V teple behať veľmi neviem, skôr mi vyhovuje chladnejšie počasie a dokonca sa mi dobre behá aj v slabom daždi. A samozrejme som rád, keď nefúka počas pretekov vietor. Týždeň po M-SR na ceste som bol ešte druhý za juniorov na Memoriále Jána Stilla v Novej Lesnej. Bežalo sa na Hrebienok, trať mala 9,5 km a prevýšenie bolo 533m. Prvýkrát v tejto sezóne som skončil horšie ako prvý v behu do vrchu, no vôbec mi to nevadilo. Predbehol ma jeden pretekár z Česka, do prvej trojky som sa zo slovenských juniorov vlastne dostal len ja. Beh do vrchu ma dostal z môjho zranenia a už teraz sa teším na M-SR, kde by som si chcel konečne vybojovať zlato a titul majstra SR.
Po všetkých týchto úspešných pretekoch som si tak spomenul, ako som sa od polovici marca takmer až do konca mája trápil so zranenou nohou a rozhodol som sa, že napíšem o tom nejaký kratší článok. Vydržal som a dostal som sa zo zranenia a znovu sa mi začalo dariť, možno ešte viac, ako predtým. Ak by som to mal písať úplne všetko do detailov, zapísal by som pri mojej výrečnosti asi aj 100 strán. :-) Týmto článkom by som chcel poukázať na to, že žiadna cesta nie je bez prekážok a vždy treba bojovať a prekonávať prekážky. Boli okamihy, keď som chcel sezónu zabaliť, dokonca som rozmýšľal o tom, že už nikdy nebudem môcť behať tak, ako predtým. Tento článok, milí bežci a priaznivci behu, berte aj ako dobré ponaučenie a nesnažte sa za každú cenu trénovať tvrdo a čo najviac. Prvoradé je zdravie a treba počúvať signály svojho tela. Je síce ťažké stať sa najlepším bez tvrdého a kvalitného tréningu, no vždy treba trénovať s mierou a na hranici svojich možností. Ja sám som sa o tom presvedčil a zároveň som sa poučil zo svojich chýb. A maratón túto sezónu nejdem, ešte to nejaký ten rok počká. :-)